O Kráľovej studni

   Len čo Matej Korvín nastúpil na uhorský trón, rozhodol sa upevniť kráľovskú moc, pretože krajina trpela neustálymi bojmi a rôznymi nepokojmi, na ktoré najviac doplácal chudobný ľud. Chcel skoncovať s bratríkmi a potlačiť odboj časti uhorskej šľachty. Do politických, vojenských, ale aj finančných záležitostí vložil kráľ Matej všetky svoje sily a schopnosť. Na zábavu mu ostávalo menej času. No, keď sa už konečne uvoľnil od svojich panovníckych povinností, najradšej zašiel na Slovensko. Tu sa rád preháňal po krásnych lesoch a  oddychoval na veľkých poľovačkách. Neraz sa takto dostal aj do Turca. Najviac sa mu páčilo v blatnických horách, vtedy zvlášť bohatých na lesnú zver.
  Na jednej zo svojich poľovačiek sa so svojou družinou dostal až na najvyššie položený hrebň Veľkej Fatry, nazývaný aj hoľami, pretože tam hore nerástol ani jediný strom, ba ani krík. Keď sa kráľovská družina priblížila k ovciam, ktoré vypásali rozsiahle hôľne lúky, zastavil kráľ Matej koňa a pustil sa do rozhovoru s bačom:
   Nože , bača , povedz , koľko oviec pasieš? Máš ich zrátané?
Veru nie, pán kráľ, odpadlo mi od chuti rátanie. Hlavne odvtedy, čo sa tá čierna obluda naučila do ohrady chodiť, - povedal smutný bača a zložil si klobúk.
      Čierna obluda vravíš?
Myslím, pán môj, medveďa. Čierny je, ako uhoľ a hodný vyše mňa, - pokračoval bača a ukázal rukou povyše svojej hlavy.
      Matej sa usmial a dodal: Viac Ti už nebude ovce strhávať, veru nie.
Akože? – nedôverčivo pozrel bača na kráľa.
Tak je, ako vravím. Pozri dozadu, tam ho sluhovia nesú! Bača vytreštil oči a ponáhľal sa na koniec sprievodu, aby si obzrel medveďa. On je! – zakričal na kráľa a len tak pre seba, popod nos, pokračoval:
Tak, a už si tam, ty potvora krvilačná, už ma nebudeš zo spánku budiť!
Kráľ medzitým zosadol z koňa a mlčky obdivoval krásu dolín, čo sa hadili pred ním, za ním. Keď sa bača vrátil od zabitého medveďa, nevedel sa vynaďakovať kráľovi, že ho zbavil čiernej obludy. Potom sa zamyslel. Uvažoval, ako sa mu za to odvďačiť. Už to mám. Keď sa budete tadeto vracať, pán kráľ, pripravím vám pohostenie. Jahniatko na ohni upečiem.
Tu? To mám obedovať tu na tomto príšernom vetre? Je tu krásne, to je pravda, ale nemám rád, keď mi pri jedle fičí okolo uší. S tým, že utíchne vietor veru nemôžeme rátať, tu na holiach dennodenne podúva a koliba je tak odruky. Ale, veď ja už niečo vymyslím. Len príďte určite, nepohrdnite chudobným človekom. Budem vás čakať, - dodal bača.
Súhlasím teda, na obed ma tu máš, - povedal Matej a odcválal za svojou družinou. Bača nelenil a rýchlo konal. Pozháňal svojich valachov. Jeden z nich opäkal jahniatko, ostatní spolu s bačom kopali na kopci jamu. Tak akurát k obedu boli hotoví.
  Keď sa kráľ Matej vrátil, od prekvapenia ani slov nenachádzal. Len nechápavo krútil hlavou. Bača ho pozval do jamy. Skoro na výšku chlapa bola hlboká. A keď si sadli, žiadny vietor. Ten fičal vysoko nad ich hlavami. Pečené jahňa Matejovi veľmi chutilo a v jame sa cítil aspoň tak dobre, ako v kolibe. No nešlo mu vôbec do hlavy, prečo sa bača nerozhodol zhotoviť nejaký jednoduchší úkryt pred vetrom. Spýtal sa ho na to a bača mu odpvedal:
  Pán kráľ, to je také moje malé tajomstvo. Ale vám ho prezradím, lebo ste ma zbavili čiernej pliagy.
No hovor! – nabádal ho Matej.
Bača sa nedal dlho prosiť a spustil:
  Už pár rokov som sa chystal vykopať tu na kopci studňu, aby každý, kto sem príde, mohol si aspoň pery ovlažiť. Lebo do doliny je ešte hodný kus cesty. Ale veru tu v jame nie je žiadna voda, - nechápal naďalej Matej. Teraz nieje, ale keď jamu prehĺbim, možno sa aj voda objaví, - vysvetlil mu bača.
 Kráľ Matej uznanlivo pokýval hlavou. Kedže mal pred sebou ešte dlhú cestu na Blatnický hrad, vydal sa so svojou družinou na spiatočnú cestu. Jamu, kde obedoval s bačom, doteraz vidno. Dostala názov Kráľova studňa, podobne ako vrch, na ktorom ju valasi vykopali.

 Jozef Tatár - Turčianske povesti
Podľa Anny Kollárovej z Blatnice v roku 1977