štvrtok 2. októbra 2008

Osídlenie Turca do doby slovanskej


Osídlenie zo staršej a mladšej doby kamennej v Turci zatiaľ nebolo archeologicky doložené. Objavy zvierat z tej doby však naznačujú, že človek tu mal vhodné podmienky na život, najmä v oblasti Blatnickej a Gaderskej doliny, kde sa nachádzajú na to vhodne jaskyne a skalné previsy. Pozostatky zvierat mohli pochádzať z lovu paleolitického človeka. Isté však je že tieto jaskyne (Mažarná, Na Vyhni) boli nesporne obývané v eneolite ľudom kultúry z kanelovanou keramikou, ktorá je tiež zvaná badenskou kultúrou (nálezy črepov zdobenou slamovaním,čo sú odtlačky slamy, alebo radmi vpichov).
Obydlia z tohto obdobia sa nám nezachovali, dokonca ani z výšinného sídliska ktoré ležalo na mieste dnešnej obce Belá, ani z Hrádku pri Košútoch, kde sa predpokladá osídlenie z tejto doby. Nevieme nič ani o duchovnom živote ľudu badenskej kultúry a doposiaľ sa nenašlo ani žiadne pohrebisko. Môžeme však predpokladať, že tak ako v iných oblastiach Slovenska, tu mŕtvych ukladali do žiarových, aj kostrových hrobov.
Výrazným atribútom tejto doby boli sekeromlaty (Blatnica, Kláštor pod Znievom, Folkušová). Niektoré kusy sú vyrobené z medi a mali váhu cez 3 kg! Ako zbraň by teda boli moc ťažké a tak boli snáď atribútom moci, či platidlom podobne, ako neskôr železné hrivny.
Hlavným zdrojom obživy bol chov dobytka, a prospektorská činnosť (hľadanie rúd, v tomto prípade medi).
Zo staršej doby bronzovej nateraz chýbajú nálezy, z čoho sa zrejme odôvodnene predpokladá že Turiec bol niekoľko storočí čiastočne vyľudnený, v dôsledku klimatických zmien (ochladenie a zalesnenie). Je však možné že dôkazy o pobyte človeka v období staršej doby bronzovej sa podarí nájsť.
Z vplyvu karpatskej, stredodunajskej a pilinskej kultúry vzišiel nový ľud – lužická kultúra tvorila naše dejiny takmer jedno tisícročie a pretrvala až do doby halštatskej.Jej kryštalickým jadrom bol juh Sliezka, Morava e severovýchodné Slovensko a svoju úlohu pri genéze lužickej kultúry zohral aj Turiec. V čase najväčšieho rozmachu hranice osídlenia siahali od Sály k Bugu a od Slovenska po Baltské more.
Tento ľud rovnako ako neskôr Slovania osídlil do tej doby často neobývané, vyššie položené oblasti. Budoval opevnené ale aj nížinné sídliská , no žiadne obydlie sa opäť nedochovalo a tak môžeme len hádať, že šlo o nezahĺbené domy zrubovej konštrukcie. Nositelia tejto kultúry osídlili celý Turiec, mŕtvych najčastejšie spaľovali a ich popol ukladali do hlinených nádob, alebo nádob z organického materiálu ktorý sa nezachoval. Nad hrobom navŕšili mohylu a niekedy sa okolo nej nachádza aj kruhová priekopa, možno pozostatok po palisádovej ohrade. Pohrebísk sa našlo viacero a najväčšie v polohe Martin – Sever bolo aj z väčšej časti preskúmané. Ide o 159 odkrytých hrobov, podľa keramiky datovaných do staršej doby bronzovej. Najčastejšie nálezy sú keramické, bronzové sú zväčša poškodené žiarom. Medzi nimi má väčšie zastúpenie šperk, zbrane v hroboch sú u lužickej kultúry zriedkavé.
Zo šperkov sú najpútavejšie dlhé ihlice s veľkou hlavicou a zosilneným krčkom, čo dohromady pôsobí silným dojmom zbrane. Ich úctihodná dĺžka tiež nenasvedčuje tomu, že by sa používali k dennému noseniu (ihlica z Malej Viesky má napr. 93 cm, bežne majú ihlice 60 – 70 cm). Možno boli súčasťou slávnostného kroja, no celkom určite boli skvelým obranným artefaktom u žien aj ak boli mnohonásobne menšie. Z gréckeho prostredia sa zachoval príbeh o tom ako ženy zo žiaľu a žiarlivosti týmito ihlicami ubodali jediného vojaka, čo mal to „štastie“ prežiť vojnu a vrátiť sa domov.
Zbrane sa nachádzajú v depotoch (uložené, alebo schované, hromadné nálezy), sú známe napríklad z Martina, Blatnice, Kláštora pod Znievom, Necpaloch...napr. v Kláštore pod Znievom sa našli bronzové sekery, hroty kópii, nože i meče. Je na škodu veci, že nálezové okolnosti sú zo starších čias, ide teda o výkopy a nie archeologický výskum. Tým nám uniklo nie len množstvo informácii, ale často aj nájdený inventár. Napríklad nálezy zo Sebeslaviec a Blatnice skončili v Budapešti kam ich daroval František Révai koncom 70. rokov 19. storočia.
Časté nálezy kosákov zas vypovedajú o tom že tento ľud sa okrem pastierstva a lovu divej zvery intenzívne venoval poľnohospodárstvu a svoje miesto mal aj rozvinutý diaľkový obchod.
Okolo roku 700 p. n. l. sa v lužickej kultúre objavuje dolovanie a spracovanie železa a tým sa odštartovala nová éra – doba železná, deliaca sa na dobu halštatskú a neskoršiu laténsku. Ku koncu doby bronzovej, ale lúžická kultúra na Slovensku zaniká, výnimkou sú práve jeho severné časti (Orava, Turiec, Liptov, Žilina). Vďake hradbe hôr, ktorá ju do istej miery izolovala, plynulo prešla do doby železnej. Bronz sa síce neprestal používať, no postupne ho nahrádzalo železo.
Začiatkom doby železnej sa osídlenie v Turci preriedilo, najmä na hradiskách sa zistili spálené vrstvy, boli teda vypálené, alebo zničené. Pôvodné obyvateľstvo však celkom určite nebolo vyhubené a nálezový materiál poukazuje na staršie domáce korene. Tento ľud sa musel brániť vlastne vždy, pretože dômyselné opevnenia staval od počiatkov osídlenia.
Najväčšie sídlisko sa nachádzalo pri vrchu Stráža nad Svätou Marou, malo 13 postupne vybudovaných nádvorí s rozlohou 160 ha. Nálezy sú však skromné a tak sa len domnievame, že strážilo jednu vetvu jantárovej cesty a malo aj obchodný charakter.
Požiarová vrstva na hradiskách sa kryje aj s príchodom Keltov niekedy koncom 5 stor. p. n. l. Nálezy so silným keltským vplyvom ešte môžu pochádzať z obchodnej činnosti, alebo z vojnovej koristi, no keltské osídlenie Turca na seba nenechalo dlho čakať.
Na severovýchodnej Morave, Malopoľsku a severnom Slovensku sa sformoval ľud púchovskej kultúry, ktorý vzišiel z tej lužickej, Keltov, Dákov a germánskych Kvádov.
Tento element je charakteristický vysokou úrovňou spracovania kovov, diaľkovým obchodom či razbou mincí, budoval silne opevnené hradby, staval si domy s kamennou podmurovkou a kamennou dlažbou i keramikou robenou na hrnčiarskom kruhu. Azda najvýznamnejším sídlom bolo hradisko v polohe Bohušová a osady s chatami kolovej konštrukcie v interviláne Slovenského Právna (Sokolská skala, Sokolský jarok, Vyše Lamošov). Našli sa tu misy, vázy, hrnčeky i rímske mince a železné artefakty. Toto sídlisko malo vysoké postavenie aj v rámci stredného Slovenska a navštevovali ho iste aj vysoko postavené osoby tej doby.
Po úpadku moci Ríma sa germánsky Búri a Vandali pohli na juh a za čas tu sídlili. Naopak z juhu sa sem uchýlili zvyšky Dákov a Kvádov. Medzi osídlením z laténskej a rímskej doby sa opäť objavuje požiarová vrstva na väčšine sídlisk a to na celom severnom Slovensku. Tento všeobecný jav ohlasuje dožívanie púchovskej kultúry. Svoj vplyv na to malo aj presídlenie Kotínov do Dolnej Panonie, o ktorých sa predpokladá že boli hlavnou zložkou obyvateľstva.
Nálezy z obdobia sťahovania národov chýbajú a v hektických časoch výrazne redne osídlenie. je pravdepodobné, že časť obyvateľstva sa uchýlila do vyšších oblastí fatranských pohorí a kotlín.
Z absencie nálezov sa zdá pravdepodobné, že počiatočná vlna Slovanov územie Turca obišla, alebo prešla len jeho severom. Jedno z najstarších staroslovanských objektov sa našlo v neďalekej Žiline, a tak je viac než pravdepodobné, že Turiec im bol známy.
Typickým príbytkom Slovanov bola po dlhú dobu zemnica s kamennou či hlinenou pecou, alebo ohniskom uprostred. Dym unikal cez slamenú strechu.
Veľmi ťažké je to aj s datovaním keramiky, tá je možné len v rozmedzí 100 rokov. Takže o presnom príchode a smere postupu našich predkov nevieme nič. Prvé skupiny celkom určite narazili na pozostatky ľudu púchovskej kultúry. Naša kotlina bola podľa jednej z teórií osídlená z juhu hornonitrianskym obyvateľstvom pod tlakom Avarov, alebo neskôr Maďarov o čom majú svedčiť duálne názvy dedín v takom počte, že to nemá obdobu v celom slovanskom svete.
Starý Sloveni svojich mŕtvych spaľovali a do hrobov vkladali posmrtnú výbavu ktorá vždy čo – to napovedá o nebožtíkovi. Najpozoruhodnejšie sú kniežacie mohyly napr. z Blatnice, Žabokriek a Homôlky pri Malom Čepčíne. V ich inventári sú meče, sekery, konské postroje (niekde aj kostra koňa), oštepy, strelky šípov. Sú z obdobia keď bol Turiec súčasťou Veľkoslovenskej ríše („Veľká Morava“).
Obživu si starý Sloveni zaobstarávali hlavne poľnohospodárstvom, no chov dobytka mal tiež svoju nezastupiteľnú úlohu. Remeslá i rozvinutý obchod z okolím, aj Franskou ríšou dokazujú napr. meče z Blatnice. V neskoršej dobe sa dá už hovoriť aj o špecializácii sídel na jednotlivé druhy činnosti.
Došlo k obnove a zdokonaleniu starších hradísk, zrejme stále bolo potrebné brániť sa, veď táto doba má dnes aj prívlastok doba hradištná.
Jediný podrobný výskum hradiska sa robil na Vyšehrade a preto je aj neopodstatnene označovaný za centrum Turca. Početné tam boli nálezy zbraní a výstroje jazdy, súčasti odevu, šperky, keramika, poľnohospodárske a remeselnícke nástroje i dobové platidlo – hrivny.
O duchovnom živote nám niečo napovedá žiarový pohrebný rítus aj posmrtná výbava jednotlivcov. Pri kostrovom spôsobe pochovávania býva nebožtík obrátený hlavou k východu, čo poukazuje na vieru v znovuzrodenie.
Sloveni k praktikovaniu svojej viery nepotrebovali vysoké chrámy. Ak žiadali o pomoc svojich predkov prišli ich volať k mohylám, ak vzývali bohov, robili tak pri ich modlách. Božište Slovenov stálo na mieste dnešného martinského hokejového štadióna a naväzovalo na obetisko z čias púchovskej kultúry. Osada na tomto mieste niesla názov Modly a hoci boli kráľovskou dedinou (r. 1255), neskôr stali súčasťou Martina (r. 1351). Ďalšie lokality s obradným charakterom boli zrejme Háj, Nedožery, Pohanovo, Čertov vrch.
Posledné odozvy pohanstva možno nájsť na rodovom cintoríne pri svätomartinskom kostole v Martine, ktorého vznik sa datuje do polovice 11. storočia. V kostrových hroboch viacerých vrstiev sa objavili nielen šperky a mince, ako pohrebný inventár, ale aj kosáky, pričom nič z toho kresťanská cirkev nepripúšťa. Iné podobné tradície sa zachovali už len v ľudovom folklóre.
Turiec sa nikdy úplne nevyľudnil. Nový osídlenci vždy narážali na predošlú civilizáciu. Niekedy sa tak udialo bez vážnejších konfliktov, inokedy bolo krvyprelievanie nevyhnutné. Časom sa však ovplyvňovali do takej miery že splynuli. Môžeme teda z trochou nadsadenia povedať, že v žilách nám koluje krv všetkých účastníkov dejín Turca...ale len s trochou nadsadenia, dávna história ukrýva aj fakty, ktoré nám ostanú navždy ukryté.

Žaba

Žiadne komentáre: