Velestúr 2012-pohľad Romana

      Ako obvykle v tomto čase zvykne občina Perunov Kruh a jej priatelia z iných občín, alebo aj tí "neorganizovaní" oslavovať deň, ktorý je zasvätený Perunovi a spomienke na našich predkov. Ani tohto roku tomu nebolo inak, a tak sme sa opäť tradične zišli na Velestúre, aby sme pokračovali v tejto peknej a dlhotrvajúcej tradícii.

      Keďže som bol už veľmi netrpezlivý a nevedel sa dočkať, kedy sa ocitnem znova hore na kopci, tak som sa na obvyklé miesto dostavil už v stredu v spoločnosti dvoch priateľov z Moravy a k večerným hodinám sa k nám pridal aj štvrtý nedočkavý člen. Keďže sme boli vyčerpaní z výstupu, tak síl a chuti na nejakú zmysluplnú činnosť nám už veľa nezostalo, takže sme zvyšok večera už len oddychovali pri ohni. Za zmienku však stojí ešte jedna nečakaná príhoda. Popri našej debate k nám z lesa docupkal zajac asi na vzdialenosť 10 metrov. Vôbec mu neprekážala naša reč, ani oheň a ten sa spokojne pásol vedľa chaty. Jeho bezstarostné pojedanie trávy a listov sa skončilo, keď po ňom vyštartovala líška, ktorá si zjavne chcela na zajacovi pochutnať. Tak sme mali možnosť z blízka vidieť skutočný lov dravca na zajaca. Ozaj pekný zážitok. Keď prišiel posledný člen, tak sme sa zvítali a pomaly sa pobrali spať do stanov.

      Vo štvrtok sme všetci vstali už ráno a keďže bolo pekné počasie, tak sme polovicu dňa venovali na práce okolo svätyni. Najmä sme si dali záležať na sprístupnení cesty ku nej a kamaráti z Českej republiky zatiaľ pripravovali oheň na sobotňajší obrad. Postupne začali prichádzať ďalší kamaráti a pomaly sme sa začali zbierať. Čo sa nestihlo porobiť vo štvrtok, to sme dokončili v piatok, ale to bola už len tá menšia časť roboty, takže v piatok ostal čas i na turistiku a podobne. Počasie vo štvrtok bolo veľmi premenlivé. Raz svietilo slnko, inokedy padali okrem dažďa aj krupy. Krupobitie si užili Nitrania, ktorí boli v tom čase na svätyni natierať s fermežou modly a bránu. No ich misia bola pre krupy prerušená a tak sa vrátili ku chate kvalitne premočení. Koniec dňa sme trávili už na chate, lebo vonku to naozaj nemalo význam.V krbe horel oheň, pálili sa sviečky a počúvali sme hudbu z tradičných ľudových nástrojov. Hromič hral na gajdy, Pilbyrád na píšťaly a flautu, no hotová romantika. Deň sa pomaly končil, a tak sme sa aj my pobrali spať

      V piatok bol viacmenej taký voľnejší deň, počasie bolo už o čosi lepšie, ako vo štvrtok a tak sa dokončili posledné práce na svätyni. Voľný čas sme trávili každý po svojom, niektorí išli na túry, niektorí na Smrečník hľadať rozbitý kameň s ďalšími vytesanými nápismi, niektorí šli hľadať zas inde nápisy a ja som ostal pekne na chate, lebo mi nebolo celkom dobre a viacmenej som trávil čas v posteli s neustálym frfľaním, ako je mi zle :D Samozrejme, že postupom času prichádzali ďalší návšteníci, prišli aj stálice z Poľska a večer už zábava vyzerala tak, ako sa patrí.

      V sobotu to so mnou a s mojim zdravím vyzeralo celkom biedne, mal som isté tráviace ťažkosti spojené s nenormálnou bolesťou všetkých kĺbov a svalov. Mal som dokonca i teplotu, ale s pomocou dievčat, bylinkového čaju, ibalginu a živočíšneho uhlia som sa dal dokopy a  bol pripravený na zvyšok dňa. Tradične sa konala i Velesiáda, na ktorej pribudla jedna nová disciplína - hod kopiou (trebalo sa trafiť do štvorcového kruhu z dreva :D ) . Odsúťažili sa aj ostatné disciplíny a to preťahovanie lanom, zápasenie, pretláčanie a hod klátom. Víťazi a víťazky sa tešili z cien, ktoré si krvopotne vybojovali, najviac sa však tešil výherca z kalendára Perunov Kruh na rok 2009! :D Po Velesiáde sme sme sa najedli skvelej kapustnici, v ktorej malo prsty veľa ľudí, najmä však Armi a Bubo :D . Keď sme sa najedli, tak sme ešte spoločne prebrali možnosti, ako by sa dali tieto dni vylepšiť, pozmeniť tak, aby nestratili na svojom význame a aby ľudia nenaberali pocit z úpadku, ktorý viacmenej vznikol asi z posledného ročníka, či dvoch. Ja neviem, mne sa to ťažko hodnotí a nechcem to rozoberať do detajlov. Kto tam bol a koho sa to týka, tak ten vie. Pomaly sa už schyľovalo k obradu, a tak sa žrec spolu s pomocníkmi vybrali hore na svätyňu pripraviť potrebné veci na obrad. Naša skupinka sa na kopec pobrala o niečo neskôr a keď sme došli hore, obrad sa mohol začať. A aj sa začal. Bohovia nás opäť obdarovali krásnou scenériou. Zapadajúce Slnko osvetľovalo oblaky, v dolinách medzi horami "plávala" hmla, pofukoval jemný vetrík a najmä nepršalo. Iba ťažko sa dajú opísať pocity z tohoto mystikou a kladnou energiou nabitého miesta. Ak sa niekto sťažoval, že minuloročný obrad bol krátky, tak tento rok by sa podľa môjho názoru nemal sťažovať ani ten najposlednejší kritik. Obrad bol jednoducho výborný, pekný, veľmi prirodzený a podľa mňa za posledné 4 roky najlepší. Bol proste iný a napriek niektorým novinkám prebehol pomerne plynulo. Šimon vykonal tradičný rituál spojený s prijímaním viery a duchovného mena - Postrižiny. Keď sa obrad skončil, tak niektorí ostali hore vo svätyni a ostatní sme sa pobrali dole ku chate, kde sme začali hodovať tak, ako sa patrí. Pivo, víno, medovina, jedlo, skvelá nálada, krásne ľudové pesničky v podaní Poliek, či nás. Takmer všetci sme boli spoločne pri vatre a dobre sa bavili. Poslední vytrvalci šli spať až za úsvitu a myslím si, že všetci boli spokojní!

        Nedeľa sa niesla tradične v znamení lúčenia sa. Dopili sa posledné zvyšky najrôznejšieho pitiva, dojedli sa posledné zásoby jedla a pomaly sa každý poberal svojou cestou, poháňaný túžbou po sprche a domácej posteli.

        Takže na záver by som to zhrnul, že z môjho pohľadu to bola veľmi vydarená akcia, ktorá by uspokojila aj tých, ktorí sa rozhodli perunov deň osláviť po svojom niekde mimo nás, alebo pre tých, ktorí dali prednosť iným druhom zábavy. Na tento sviatok som sa dopredu veľmi tešil a ako sa ukázalo na konci, tak právom. To boli teda moje dojmy a ja dúfam, že v budúcnosti bude už len lepšie. Aj keď teraz nemám fakt k ničomu žiadne pripomienku a jediné mínus na tom všetkom bolo azda len počasie. :) Sláva !!!

Roman