Kniežatá vtedy navzájom žili v dobrej zhode. Stalo sa, že na Nitravu, kde v tom čase vládol Pribina, zavítal spoza Moravy sám panovník Mojmír. Zažiadalo sa mu poznať aj tento východný kraj jeho ríše. Nitranci chceli takéhoto vzácneho hosťa patrične pohostiť a zabaviť. Usporiadali teda veľkú poľovnícku výpravu hore tokom Nitry za vrchy, týčiace sa nad jej prameňmi.
Na tretí, či štvrtý deň veľká družina dostala sa popod Vyšehrad do Turca. Do kraja, kde bolo počuť viac hlasy zveri ako ľudskú reč. Teraz sa však kraj rozozvučal zvukmi poľovníckych trúb, štekotov psov a krikom poľujúcich.
Pravdaže, k veľkej poľovačke patrili aj honci. Nitrinske knieža si na takúto robotu vybralo domácich ľudí, ktorí tu žili roztrúsene v malých zrubových obydliach. Jedným z nich bol aj šuhaj menom Blatoň. O jeho udatnosti a smelosti sa začalo čoraz väčšmi rozprávať. Zahučali teda turčianske končiny hrmotnými zvukmi poľovačky, volaním honcov i rykom štvanej a zabíjanej zveriny. Pribina sa držal blízko Mojmíra, keby mu bolo treba v nejakej núdzi pomôcť. A veruže bolo.....
V úzkej doline sa objavili dva mohutné tury. Vyvalili sa z húštiny a hnali sa teraz oproti obom poľovníkom. Prvý svoj oštep na rútiacu sa opachu zalúčil Mojmír, ale netrafil. V zápätí zamieril svoju kopiju aj Pribina. Turovi sa však zabodla iba do čiernej šije a zvera ešte väčšmi rozzúrila. V okamihu, keď išlo už obidvom o životy, z neďalekej skaly, čo sa týčila nad dolinou zoskočil Blatoň. Stačil ešte zastať pred Mojmírom a Pribinom a oproti rútiacemu sa zvieraťu nastrčil svoju dýku, aby ju vzápätí rozbesnenému tvorovi vrazil rovno do srdca.
-Ako sa Ti odmeníme za záchranu našich životov? - prehovoril sám Mojmír, len čo sa spämatal z údesu, keď ležalo na zemi nehybné obrovité telo zabitého tura.
-Vezmem ťa so sebou a urobím Ťa na Velehrade svojim prvým strážcom! - navrhol Mojmír.
-Budeš mojim prvým pobočníkom! – núkal zas Blatoňovi Pribina.
Vtedy v húštine čosi zamrnkalo, zakvílilo a pred oči poľovníkov sa z krovísk vyknísalo malé turie teliatko. Dokývalo sa k zabitému turovi, ako sa ukázalo, svojej materi a žalostne zabučalo. Prekvapení vladykovia stíchli dojatím a vari aj zabudli, ako Blatoň odpovie na ich ponuky. Ten však takto preriekol:
-Ďakujem Ti, slávny náš panovník, i Tebe šlachetný náš knieža, za uznanie. Predsa len nad všetky pocty je mi oveľa milšie všetko to, čo ma obklopuje, hoci v starostiach a neraz aj v núdzi. Chcem tu ďalej žiť a raz aj zložiť svoje kosti!
Zadivil sa Mojmír i Pribina takejto skromnosti svojho poddaného a napokon sám panovník rozhodol:
-Nech je po Tvojej vôli. Zostaň tu žiť po svojom. Nie však ako náš poddaný, ale ako pán celého tohto údolia. Darujem Ti tento kus rovinatej zeme aj s okolitými lesmi. Tu hospodár a občas Ťa navštívim, ako sa Ti darí.
Poďakoval sa Blatoň za takéto dobrodenie i štedrosť vladára a za prvého druha si pribral malé opustené turie teliatko, čo si k sebe pritiahol a ono mu začalo lízať ruku.
Blatoň si pri svojom zrube postavil aj maštaľku pre malého tura a začal si na svojom spokojne nažívať. Zhromaždil okolo seba pracovitých ľudí, klčovali spolu okolité lesy a kroviská, obrábali polia. Malého tura, keď dorástol, naučil ťahať pluh, a naučil to aj ďalších svojicj zvieracích pomocníkov. Neskôr sa v Blatoňovej chalupe objavila aj nevesta.
Po čase sa k Blatoňovi dostavila aj vzácna návšteva z Nitry. Keď Pribina videl, aký je Blatoň múdry a schopný hospodár, pozval ho na svoj hrad a tu ho obdaroval mečom s rukoväťou vykladanou zlatom a striebrom s takýmto rozhodnutím:
-Nesklamal si ma, Blatoň, ba navyše si ma prekvapil svojou pracovitosťou a dobrým srdcom. Preto Ťa ustanovujem vladykom, pánom celého toho hornatého kraja, čo je venčený hradbou vrchov. Gazduj v ňom naďalej statočne a múdro, ale aj nebojácne a hrdinsky, ako si sa vtedy zachoval na poľovačke, keď si mne i kráľovi zachránil život!
Osud tvojho života spečatil tur, preto Tvoja zem nech sa nazýva Turcom. Na temene vrchu, pod ktorým si dokázal svoju odvahu, postav hrad a tento nech ponesie tvoje meno. Bude sa nazývať hradom Blatoňovým, Blatnicou.
Na mieste dnešnej Plešovice vyrástli hradné múry. Blatoň potom vládol ešte dlhé roky, ako sa patrí v prospech svojho ľudu a na rozkvet kraja. Keď zomrel, jeho telo uložili do hrobu spolu s mečom, ktorý mu na znak vladykovskej moci daroval sám Pribina. Dávno pradávno sa rozpadli múry a strúchniveli brvná prvého blatnického hradu. Rozpadáva sa aj ten druhý, ktorý postavili poddaní iných pánov o pár storočí neskôr. Zostal už iba blatnický meč, pripomínajúci Blatoňa, prvého slovenského vladyku Turca.
Ján Junas - Turčianske chotáre
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára