Kračúň 2013

Každým rokom zažívame ten pomýlený kapitalistický zhon spôsobený dávnovekým omylom, kde narodenie neuveriteľne talentovaného tesárskeho chlapca v židovskej rodine zmenilo beh dejín. Až natoľko, že to nikto nechcel pochopiť a prijať. A tak sa jeho narodenie posúvalo, až sa dohodla vrchnosť na najlepšom spôsobe ako ľudí naučiť, že je to skutočne dôležitý okamih. Aj pre tých, ktorí mu nerozumejú a nevedia sa identifikovať s poslušnosťou nového svetového poriadku. A tak príbeh posunuli o pol roka neskôr, na čas najväčšieho pohanského sviatku, v Ríme známom ako Saturnálie. Konali sa vždy počas zimného slnovratu a podľa niektorých odborníkov sa jeho slávenie rozšírilo do iných krajín a určité zvyklosti si osvojili aj ostatné, prevažne barbarské kmene. Iná teória samozrejme hovorí o tom, že ide o prirodzene slávený cyklus príchodu zimy, kde najkratší deň v roku si musel všimnúť aj jednoduchý sedliak-pohan. Veď sa maká celý deň a preto mať chvíľu pauzu nikdy nezaškodí.

Okrem toho, že mám mierne napnutý organizmus z toho falošného prijímania tradícií všade naokolo (Ježiš by rozhodne neprijal bohatstvo a všetko okolo v rámci svojho typického skromného svetonázoru – ak zoberieme fakt, že skutočne existoval), mám ešte iný zvyk ako ochorieť. A tým je sláviť tieto kratšie dni v niekdajšom plánovanom hlavnom meste Slovenska, centre slovenského vlastenectva a metropole regiónu Turiec – v Martine. Chlapci z turčianskej pobočky Perúnovho kruhu – Rarach ma už po tých rokoch tolerujú a nezabudli pozvať aj tento rok. A čo sa zmenilo?

Prakticky každý rok začína rovnakým scenárom. V jednom útulnom pohostinstve sa stretneme v poobedňajších hodinách a čakáme na ostatných. Počet sa mení, od útleho kruhu verných po návštevy z celého Slovenska. Tentoraz sme sa dočkali takmer druhého scenára. Počet ľudí bol veľký, ale viac-menej sa týkal ľudí z Martina (vrátane jeho južnej provincie Nitrawa) a meste medzi nimi, ktoré tak ospevuje známa slovenská punková legenda. Okrem nich tu bola moja maličkosť z ďalekého severu s (staro)novým prírastkom, pre jeho vyťaženosť nazvanom Nechodislav. Po príchode najdôležitejšieho organizátora, populárneho lingvistu Douktouřa sme sa rozhodli, že sa poberieme preč. Vzhľadom na charakter sviatku sa musíme vybrať na stále iné miesto, než rok minulý. Kulminovanie temných síl je pri vzývaní silného démona zimy Kračúňa pomerne veľké a tak sa radšej necháme unášať srdcom a momentálnym rozpoložením. Lesy máme ale na Slovensku pestré a veľké, takže je z čoho vyberať. Príroda v tomto období rada necháva staré a uschnuté drevo priamo pre prípravu ohňa. To samozrejme využijeme a už čoskoro začne samotný rituál.

Ten je každým rokom trošku iný. Douktouř si nezabudne pripraviť svoju brilantnú reč každé striedanie božičovho cyklu inú a Drevoslav Bebo mu taktne asistuje. Keďže tento rok sa nemohol pre boje v ďalekých krajinách zúčastniť aj náš ďalší žrec Žaba, ostalo to na týchto dvoch pánov. Ale dokázali využiť aj ďalších otrokov na menšie práce, napríklad vyčistenie kruhu od zlých duchov. Tento rok sme sa báli, že nebude prítomný žiaden zvierací spoločník, keďže sa to už stalo akousi nepísanou tradíciou. Našťastie prišiel nečakaný návštevník a priniesol aj svoju šarmantnú kolegyňu, nazvanú Večernica (elfsky Arven – poslovenčene Arvenka). A tak sa mohlo pokračovať. Po všetkých úkonoch sa dali obetiny každého účastníka podľa jeho uváženia. Veštilo sa z orechov (myslím, že mi opäť priali) a začalo sa voľnejšie hodovanie. Tak som mohol ochutnať mnohé domáce dobroty či zlatistý medový mok z rôznych kútov našej vlasti , ale aj ponúknuť moju poľskú medovinu z minulého obradu. Tma sa už takmer dostala k svojmu ideálu a poberali sme sa preč po postupnom ústupe ohňa.

Keďže som s nejakou šarmantnou spoločníčkou nemal jednu diskusiu ukončenú, nestihol som si všimnúť omylné vedenie domáceho kolegu našej malej časti celého osadenstva. Spôsobilo to značný odklon od plánovanej trasy a objavenie dlhšej cesty nazad. Vzhľadom na to, že sme vítali zimu trošku neskôr, cesta cez pole bola celkom pre naše topánky testom odolnosti na blato. No všetko sme to brali s humorom a objavili sa aj prvé teórie, ktoré nikto nebral vážne.
            Program pokračoval ale veselo ďalej. Presunuli sme sa do chytrého, trošku zašitého miesta, kde sa stretáva miestna martinská smotánka na častých rokovaniach. Tam sme sa posadali, vtipne vysvetlili, prečo to každému dlho trvalo a dali sa do väčšieho hodovania. Kapustnica, pravdepodobne Bebova (tento rok vážne neviem, kto ju robil) všetkým chutila. No nielen ona. Rozdávali sa rôzne domáce koláče (moje si nikto nedovolil kritizovať) a nejaké nápoje (moja domáca radosť v štýlovom indoeurópskom prevedení každého potešila, kto sa odvážil tento elixír vypiť, aj keď pri prvom ochutnaní hodil nejakú drsnú rockovú grimasu). A následne sme zabŕdali do nejakých ľudových skladieb až do neskorého rána, kde sa každý pobral svojou cestou ako to vnímal.

Toto hodovanie je vždy milé a nezabudnuteľné, ale má svoju daň. Čím je človek starší, zvláda to menej. Aj tí slabší speváci, či tanečníci. A tak sa zobudíte v nejakom obrovskom komplexe a hovoríte si - kedy ideme domov? A zistíte, že sa vám ešte nechce. Ako to využiť?

Po najedení a nekonečnom spomínaní na deň minulý sa už črtal rôzny program. Legenda slovenského kremnického undergroundu Nivoslav (prípadne Navaroslav, ale na to si ešte musím zvyknúť) prišiel s dobrým nápadom. Prejsť sa na miesto, kde sme sa pre rôzne dôvody v úzkej trojici dlho nestretli. Na Hradisko pod Martinskými hoľami, kde je umne schovaná podobizeň najstaršieho slovanského boha a patróna celého Slovanstva – Roda. Ale v cieli sme zistili, že až tak umne to nebolo. Už druhýkrát sa stalo (ak nie viac), že to bolo tŕňom v oku návštevníkom lesa. Možno tým pomýleným dodržiavateľom narodenia tesára o pol roka neskôr. Ťažko povedať. Každopádne sme si povedali, že dosť bolo rečí - treba konať! A tak sme pozbierali všetky rozhádzané kusy pamätníka po okolí a miesto znova skultivovali. Mne pripadla aj zvláštna pocta to jednoduchými úkonmi posvätiť a vrátiť tak miestu jeho pôvodnú silu. A tak sme sa v trojici postarali o to aby sme aj nabudúce sa sem mohli vrátiť a už bez tých zbytočných nervov.

A keďže to bol v podstate ďalší obrad, rozhodli sme sa, že aj ten oslávime. No to je už príbeh, milé deti, nie pre vaše uši...
            Tento ročník slávenia Kračúňa dopadol podľa mňa skvelo. Zišli sa opäť správni ľudia na správnom mieste (prípadne miestach) a dodržala sa tak tradícia bez ktorej si zimu už neviem predstaviť. So všetkými jeho vážnymi a vtipnými bodmi a navyše aj s predĺženým programom, ktorý sa už užšej skupinke podarilo nejako dokopať do úspešného konca. A tak budem veľmi rád, ak sa so všetkými Vami stretnem aj budúci rok. A aj tým, ktorí pre rôzne dôvody neprišli, ale inak zvyknú chodievať pravidelnejšie.

Sláva novému Slnku!

Raslavien