Sokoliar

V časoch, keď bol Turiec ešte takmer ľudoprázdnou krajinou a osád tam bolo tak málo, že sa dali zrátať na prstoch jednej ruky, žil kdesi na hornom konci dnešnej Blatnice chlapec Uroš so svojim dedom. Nikto nevedel, kde sa v tých lesnatých končinách plných dravej zveri vzali. Pred dažďom, fujavicou i mrazom ich chánila chatrná lovecká chalúpka, pristavaná z jednej stany ku kolmej skalnej stene. No v nej bývali len málokedy, lebo väčšinu dňa striehli s lukmi v rukách v nepriehľadných húštinách na zver. Dedo postupne odhaľoval Urošovi všetky tajomstvá lesov a loveckého kumštu.
      Od istého dňa však nastali medzi nimi nezhody. Hlavne odvtedy, ako mu dedo rozprával o tom, že v ďalekých krajinách lovia namiesto lovcov vycvičené sokoly. Táto myšlienka nedala veru Urošovi pokojne spávať. Stále viac túžil za sokolom. Raz povedal dedovi:
      Dedko, nebudem ja veru do konca života snoriť po húštinách a vyčkávať na zver. Príde? Nepríde? Veď si vravel, že sa dá ľahšie loviť, so sokolom.
      Tak sokol Ti hlavu poplietol! Nevymýšľaj, Uroš, lebo.... - zobral palicu a poďho za chlapcom. – Tak ako lovím ja, lovil môj otec, prečo by si aj ty nemohol. Daj ty len pokoj. Taký sokol, to je ako suchá tráva vo vetre....  A ešte dokonca jeden hladný krk navyše...
      Darmo sa snažil dedo zamestnať Uroša, aby ho odpútal od sokola, darmo ho odhováral, nepodarilo sa mu to.
      Jedného jarného dňa doniesol chlapec odkiaľsi zo skalísk pod kožúškom mladého dravca v jemnučkom bielom páperí. Odvtedy chodieval dedo na lov sám. Uroš sa snažil so sokolom hneď skamarátiť. No nebolo to vôbec ľahké, lebo jeho ostré pazúry a zobák boli nebezpečnou zbraňou a pre kamarátstvo veľkou prekážkou. Mnoho dní prešlo, kým sa telo sokola pokrylo perím a ešte viac, kým si zvykli na seba. Keď sa to konečne Urošovi podarilo, zakričal na deda:
      Dedo, pozeraj, aké robí pokroky!
Čert mi bol dlžný, že som Ti vôbec kedy spomenul sokoly! - odvrkol namosúrený dedo a pokračoval: - Aj tak Ti ho vypustím, len čo ťa od poriadnej roboty odrádza!
      Sokol nám všetko vynahradí, len buď trpezlivý, uvidíš! Ak z neho nevykrešem do jesene poriadneho lovca, pôjdem znovu s tebou na lov. Prisahám!
      Ale, keď myslíš, že dobre robíš... - mávol na chlapca a hodil kožu z divej mačky od zlosti na zem.
      Leto prešlo akoby dlaňou plesol. Nadišiel čas prvej veľkej skúšky sokola, čas jeho prvého samostatného lovu. Uroš sa postavil chrbtom k lesu. Ľavú ruku zodvihol vyššie, aby sa mohol sokol lepšie porozhliadnuť po krajine. Zdanlivo pusté lúky s kde, tu, osamelým kríkom pôsobili tajomne. Po chvíľke napätia si Uroš dodal odvahu, uvoľnil vtákovi kožené pútko a ohromnou silou ho vymrštil do výšky. Vzrušene za ním zakričal: Leť!
      Sokol sa vzniesol do výšok, dvakrát zakrúžil, potom sa strmhlav spustil nadol. Ako kameň dopadol do trávy. Párkrát urobil kotrmelec. Urošovi sa rozbúchalo srdce, nevidel z diaľky, čo sa tam deje, preto sa rozbehol v tú stranu. Asi po štyridsiatich skokoch zastal a pozoroval boj na život a na smrť. Teraz už jasne videl, ako jeho sokol bojuje so zajacom. Vtom zasvišťal z krovísk šíp a zapichol sa na pár prstov od sokola a  dokonávajúceho zajaca. Uroš zúfalo vykríkol:
Nie, nestrieľajte! – a rozbehol sa k svojmu dravcovi.
To je môj sokol! – postavil sa proti prichádzajúcemu vznešenému lovcovi na koni.
      Čo to tu trepeš, fagan, uhni, nech si ho zastrelím! - rozkazoval mu pán a mieril na neho lukom. Medzitým za ním pricválali i ďaľší lovci.
      Môj je, vznešený pán, sám som si ho vycvičil, - nedal sa Uroš, vytiahol z vrecka píšťalku a tiahlo zapískal. Sokol priletel chlapcovi na ruku. Pánovi vypadol od prekvapenia šíp a zapichol sa do zeme.
      To nie je možné, ty že si ho vycvičil? – zvedavo sa vypytoval.
Tak je. Môj dedo vám to dosvedčí! Tam pod hentou skalou ho nájdete! – dodal Uroš a utrel si voľnou rukou zaslzenú tvár.
      Poďme teda! – zvolal pán, zosadol z koňa a kráčal s chlapcom ku skale.
Tam sa od deda dozvedel o chlapcovej pravdovravnosti. Uroš poukazoval pánovi kolmé steny konského dolu a neprístupné skaly Ostrej, kde sokolov hniezdilo najviac. A keď začul o tom , ako po celé leto cvičil sokola, to ho už pán počúval skoro so zatajeným dychom. Spôsob lovu so sokolom sa neznámemu natoľko zapáčil, že ešte v ten deň vymenoval Uroša za svojho hlavného sokoliara. Udelil mu právo slobodného užívania zeme, nad ktorou zakrúži jeho sokol. Tam mal založiť osadu a každého osadníka mal naučiť sokoliarskemu umeniu.
      Stalo sa tak, ako pán nakázal. Nepoznáme presný rok vzniku osady, ktorej obyvatelia chovali sokoly a cvičili ich pre lov. Dostala však výstižné meno – Sokolče. Nejestvovala dlho, lebo v 13. storočí splynula s väčšou Blatnicou, ale jej názov sa medzi Blatničanmi zachoval podnes.

 Jozef Tatár - Turčianske povesti
Podľa Anny Kollárovej z Blatnice v roku 1977