Hrad Zniev, Turčiansky hrad

Zvyšky jedného z najvyššie položených hradov na Slovensku (985 m n.m.) sa rozprestierajú asi 3 km západne od obce na homoľovitom skalnom vrchole dlhého hrebeňa, ktorý vybieha z masívu južnej časti Malej Fatry. Svojou strategickou polohou miestne výšinné sídlisko z 11. až 12. storočia a neskorší hrad široko – ďaleko dominujú Turčianskej kotline, a tak prinajmenšom vizuálne kontrolovali významné obchodné cesty z Nitrianska cez Turiec až do Poľska.

Výstavbu pôvodne refugiálneho hradu (hradu poskytujúceho útočisko) inicioval Ondrej, syn Ivanku z rodu Huntovcov – Poznanovcov, prívrženec kráľa Bela IV., a to zrejme až v priebehu tatárskeho vpádu (1241 – 1242). V písomných prameňoch sa objavuje od roku 1243 pod názvom Turuch. Ako sám kráľ viackrát uviedol, „silne opevnený hrad“ dal postaviť Ondrej s veľkým úsilím na obranu kráľovstva, pričom v ňom našlo útočisko mnoho „našich ľudí“. Medzi nimi aj kráľov syn, kráľovič Štefan, s ktorým Ondrej hrad v čase nepokojov bránil s pomocou „množstva ozbrojencov“.

Význam hradu v uplatňovaní kráľovskej moci pretrval do konca 13. a začiatku 14. storočia., keď na ňom sídlil oficiál Turčianskeho komitátu podliehajúci Zvolenskému županovi. Po osamostatnení Turčianskej stolice v roku 1339 sa sídlom turčianskych županov stal susedný hrad Sklabiňa. Význam Turčianskeho hradu poklesol a po premenovaní na Zniev sa spolu s osadou v podhradí stáva majetkom prepošstva.

  

 Hradný vrch - vľavo Horný (Starý) hrad, vpravo Dolný (Nový) hrad, dnes zrúcaniny.

 Dnešné predstavy o podobe a rozsahu pôvodného útočiskového hradu vychádzajú z výsledkov archeologického výskumu G. Balašu a zamerania Slovenskou hradovednou spoločnosťou. Dvojdielny hrad s murovaným kamenným opevnením sa rozpínal na okrajoch predĺženého vrcholového hrebeňa. Príjazdová cesta viedla ako dnes od východu a ústila do brány v nároží nižšie situovanej opevnenej časti s nepravidelne zalamovaným pôdorysom s maximálnou dĺžkou asi 160 m. Ďalej cesta stúpala serpentínami k vyššie položenému skalnému výbežku, na ktorom dodnes stoja zvyšky budovy mladšieho pôvodu. Na tomto mieste cesta pravdepodobne opustila dolný hrad, pokračovala na západ pozdĺž skalného hrebeňa a smerovala do vyššie položeného horného hradu. Jeho ústrednú dominantu tvoril pozdĺžny vežovitý palác (17 x 8,5 m) obklopený hradbou; tento nepravidelný útvar bol chránený od východu šijovou priekopou. Nepatrné zvyšky muriva na juhovýchode napovedajú možnosti ďalšieho predhradia. Celkový rozsah murovaného areálu mohol v skutku sprotredkovať útočisko veľkému množstvu ľudí a dokladá pravdivosť slov Bela IV. o mohutnosti hradu a veľkých nákladoch spojených s jeho výstavbou. Pravdepodobne ešte v priebehu 13. storočia, prípadne v nasledujúcom storočí, vybudovali na najvyššom bradle dolného hradu hranolovú obytnú vežu s rozmermi 7 x 8 m, ktorá sa zachovala v hmote stojacej zrúcaniny.

Ďalšie osudy hradu v 15. a na začiatku 16. storočia poznačili vojenské udalosti spojené s bratríkmi a mocenskými bojmi o uhorský trón. Pri ťažení Ferdinanda I. Habsburského, respektíve jeho generála Katzianera v roku 1532 bol hrad spolu s kláštorom dobytý a ťažko poškodený. Vtedy alebo o niečo skôr bola zničená a už neobnovená horná časť hradu, ale dolný hrad aj naďalej udržiavali. Jeho hlavnú obytnú budovu na konci stredoveku tvorila trojpodlažná palácová stavba štvoruholníkového pôdorysu (15 x 14 m), ktorá vznikla rozšírením staršej obytnej veže.

 

V roku 1538 hrad nakrátko nadobudol František Révay, ktorý ho v roku 1545 prikázal opevniť. V priebehu druhej polovice 16. a začiatku 17. storočia hrad často menil majiteľov. Vtedy došlo k renesančnej prestavbe paláca, ktorého vernú podobu po prestavbe približuje zobrazenie z konca 18. storočia. Z neho vyplýva, že rozšírením stredovekej stavby na východ a prístavbou obrannej hranolovej bašty pri vstupe vznikla pozdĺžna budova, zastrešená šesticou priečnych valbových striech. Okrem bašty zabezpečovali obranu objektu strieľne prelomené v parapetoch okien. Nad vstupom s padacím mostom bola na poschodí situovaná kaplnka a archív, pričom do priekopy na západe ústila z obytných priestorov väčšina prevétov. Terénne priehlbiny na ploche priľahlého nádvoria naznačujú, že k tejto stavbe patrili ešte ďalšie, zrejme hospodárske a dnes už úplne zaniknuté budovy.

Ani po prestavbe hradného paláca sa hrad nestal pohodlným sídlom a už vôbec nie spoľahlivou pevnosťou. Chýbalo mu moderné opevnenie odolávajúce delostreľbe a preto bol v čase nepokojov konventný archív premiestnený zo Znieva na hrad Sklabiňa. Pre jezuitov, ktorí sa od konca 16. storočia zdržiavali v kláštore v Podhradí, však hrad poskytoval oveľa spoľahlivejšie útočisko než kláštor v obci. Preto ho dlhodobejšie využívali, najmä počas povstania Františka II. Rákocyho. Hrad ešte v druhej polovici 18. storočia udržovali a strážili dvaja strážnici. Zo záznamu z roku 1770 sa však už dozvedáme, že poddaných zbavili povinnosti prispievať na údržbu a prevádzku hradu. Preto jeho zánik možno predpokladať niekedy potom, pravdepodobne krátko po zrušení jezuitského rádu v roku 1773. Po opustení sa hrad rýchlo rozpadal a do dnešných dní sa zachovali len zvyšky muriva dvoch podlaží paláca. Stopy rozsiahleho opevnenia kedy významného hradu sú v malých terénnych nerovnostiach sotva badateľné.

 

 Podľa povesti sa po prehratej bitke s Tatármi kráľ Belo utiahol na Znievsky hrad. Hrad následne obľahlo tatárske vojsko. Všetky útoky obrancovia odrazili, no postupom času im dochádzali potraviny a začali hladovať. V tej dobe tajnou chodbou došiel na hrad sedliak a priniesol za kôš rakov, 2 prasiatka a odvážny plán. Ten spočíval v tom, že prvé prasiatko a rakov dal kráľovi k obžive a druhé vyhodili z hradieb Tatárom. Tí v domnienke, že obrancovia majú ešte toľko jedla, od hradu odtiahli. Za tento čin kráľ udelil sedliakovi zemiansky titul a priezvisko Rakovský.
 

Na hrad sa vystupuje z obce Kláštor pod Znievom po zelenoznačenom turistickom chodníku. Náročný výstup s takmer 500 metrovým prevýšením trvá 1 hodinu. Odmenou je krásny výhľad na Turiec.