Perúnov háj pri Úbreži

Pyšne vznešene kraľuje dominantný Vihorlat rovinatému kraju Zemplína. Väčšinu roka býva zahalený nepreniknuteľnou mlhovou clonou. Veští chmúrne počasie. Ale za jasných dní vysoko dvíha sa do blankytnej klenby belasého azúru.
Už za pohanskej doby pod Vihorlatom, na mieste nazývanom Plotna, neďaleko Dubiny, v blízkosti Kliníkov preteká posvätná Rika. Tam sa nachádza posvätný háj mocného boha Perúna, od dávnych dôb nazývaný Perúnov háj. Už za doby pohanskej sa tu konali pohanské obrady a tancovali pohanské tance.
Nižšie pozdĺž toku Riky pri Perúnovom háji vznikla osada u brehu Riky a bola nazvaná „U Brehu“. Neďaleko sa rozprestierajú lúky nazývané Chreňovka. Je to už dávno, kedy v osade U Brehu žili naši slovanskí predkovia, a pre ktorých bola hora Vihorlat posvätná. Slovanskí predkovia stavali na nej drevené svätyne a vysádzali posvätná dubové háje k pocte najvyššieho boha a vládcu Perúna, aj k pocte iných bohov a duchov.
Prinášali čestné obete, čiže žertvy, zapaľovali posvätné ohne a pri nich obetovali zvieratá, pokrmy, vojnových zajatcov i poľné plodiny. Prevádzali rôzne tance, sprevádzané spevom, oslavovali ročné obdobia vynášaním smrti a vítaním jari.
A ešte nižšie pozdĺž toku Riky za osadou U Brehu pri Hnojnom bola ďalšia veľká osada Slovanov. Na ľavej strane Riky pred veľkou osadou Hnojné vyvieral prameň teplej vody Čatouky, na mieste nazývanom Dubina. Dubina bola posvätný háj a háj predstavoval akúsi rezerváciu, v ktorej sa nesmelo nič lámať, trhať, loviť. Dokonca nebolo dovolené odstraňovať ani spadnuté stromy. Priestor hája sa považoval za liečivý. Chorí tu vešali na konáre ako obeť kúsky látok alebo časti odevov /niekedy ukladali pod stromy mince/. V každom háji musel byť prameň, alebo potok, ktorý mal tiež liečivú moc. Ľudia sa v ňom kúpali aj v zime.
Od Riky smerom na juhovýchodnú stranu, pod kopcom nazývanom Debra, pod ktorým v tej dobe rástlo toľko krásnych a mladých briez, že miesto pomenovali „U Briez“, a tam vznikla nová kresťanská osada, ktorú dal založiť velebný pán z Jasenovského panstva Palatín Filip Druget, šľachtický zemepán sídelného hradu Jasenov a prislúchajúceho panstva. V tej dobe hromadne sa zakladali, na vyšších suchších miestach nové osady podľa hesla :“Rozdeľuj a panuj!“. Tu sa začína odvíjať niť nášho príbehu.
Palatín Filip Druget, šľachtický zemepán sídelného hradu Jasenov a prislúchajúceho panstva poveril kastelána Petra, sídelného hradu Jasenov, aby prešetril vlastnícke záležitosti mýta v Sečovciach. Kastelán Peter pri spiatočnej ceste zo Sečoviec do Jasenova prenocuje na hrade v Michalovciach, kde sa dozvedá, že na hranici panstva sú osady, ktoré vzdorujú kresťanstvu a uctievajú Peruna. Preto po návrate domov na sídelný hrad Jasenov, referuje váženému šľachtickému zemepánovi Palatínovi Filipovi správu o osade „U Brehu“, ktorá uctieva Peruna a spravuje Perúnov háj. Palatín, ktorý je veľkým zástancom kresťanstva onemie a v zlosti roztrieska všetko, čo mu príde pod ruky. „Je to možné, že na mojom panstve sú osady, ktoré uctievajú Peruna, ako to, že ja sa to dozviem ako posledný.“ „To je nehorázne.“ „A, čo robia moji kňazi?“ „Prečo mi nikto nič nepovedal,“ a kastelán odpovedá, “Boja sa Ťa pane.“
Tu Palatín Filip, po krátkom premýšľaní povie:“ Peter, odpočinieš si deň, dva a potom sa vydáš s družinou na cestu. A ihneď po zistení stavu mi podáš správu, ako zničiť to hadie plemeno, aby sa odvrátili od Perúna a pokorne prijali nášho Pána Ježiša Krista.
Kastelán, keď dorazil na miesto, aj so svojou družinou, od úžasu takmer onemel. Videl slovanské prosperujúce osady v Jovse, Porube, Rybnici a Hažíne, a obzvlášť veľké v Hnojnom a Cejkove. Ale jadrom všetkého zlého bol v osade „U Brehu“, kde sídlil miestny veľkňaz Perúnovej svätyne, ktorý sa tešil veľkej obľube a bol známy široko ďaleko u Slovanov.
Kastelán, po návrate, informoval svojho palatína, že to nebude také ľahké presvedčiť ich, že nebude stačiť vyrúbať dubový les, lebo všade navôkol sú dubové lesy, alebo postaviť kresťanský kostol. A zároveň ho upozornil na Riku, že je veľmi posvätná a že miestny obyvatelia si ju veľmi vážia, a sú schopní za ňu aj bojovať. Ale Palatína to nezaujímalo a začal kričať:, Vyrúbať dubové lesy, zničiť prameň teplej vody Čatouky a Riku zasypať, všetko odstrániť a zničiť. A na tom mieste postaviť kostol na večnú slávu nášho pána.“ Svoj hnev smerujúci ku kastelánovi uzavrel slovami: „Na mojom panstve nebudú žiadny pohania, len kresťania a to za každú cenu.“
A tak kastelánovi neostávalo nič, len konať. Musel vyslať výpravu , ktorá sa skladala z kňaza, remeselníkov, vojakov a nevoľníkov. Vybavení zásobami potravín, náradia, stanov a ostatných vecí, potrebných na zlikvidovanie všetkého, čo pripomínalo pohanstvo. Keď bolo všetko pripravené, kastelán požehnal tejto misii, ktorá sa vydala na cestu.
Keď dorazili na miesto nazývané Debra, postavili si svoje jednoduché príbytky a vydali sa na prieskum, a skúmali ako čo najrýchlejšie a s najmenším úsilím splniť palatínov rozkaz.
Videli, že úloha nie je jednoduchá. Najprv sa pustili do rúbania dubového lesa, na mieste nazývanom Dubiny u Plotny. Ale potom, po zistení miestnych pomerov a neustáleho nedostatku vody v Osade u briez pod Debrou, niekoho napadla táto myšlienka: „ Prekopme odvodňovaco-zavlažovací kanál od Riky na mieste Hlbokého jarku pod Karnou, ku osade U briez a my v osade budeme mať vodu, ktorú stále po strádame a pohanom vezmeme posvätnú Riku, a už nebudú mať dôvod uctievať Perúna.“ A prestali rúbať les, a miesto toho začali kopať kanál.
Ešte veľa vody pretieklo v Rike, ešte veľa Moren v nej plávalo, kým sa čas naplnil a kastelán mohol svojho palatína potešiť radostnou správou, že úloha je splnená a Rika vyschla a s ňou zanikol aj Perúnov háj. Kresťanská osada U Briez má dostatok vody, a ostatné pohanské osady sú bez vody a bez svojej posvätnej Riky a postupne zanikajú. Na počesť ľudí, ktorí zomreli v osadách, ostatní príbuzní usporiadali kar, pohrebnú hostinu a dodnes to miesto volajú Karná. Po týchto pohrebných oslavách ľudia z osady pozdĺž Riky odchádzajú preč. Ale palatínovi to bolo stále málo, preto prikázal zasypať Čatouky, prameň teplej vody pri Hnojnom, aj pri Cejkove. Nakoniec pri Cejkove sa miestny vzdali a prestúpili na kresťanstvo, preto im prameň nechali, ale na večnú slávu nášho pána dal postaviť v roku 1374 nad osadou U briez na mieste nazývanom Debra, drevený kostol.
Kostol dávno zanikol, ale kto príde na to miesto, o pol noci, na Štedrý deň uvidí na juhovýchodnej strane obrysy dreveného kostola, ktorý sa vynorí z vlhy na krátku dobu.
Už dávno voda netečie v Rike, Moreny neplávajú, divá zver nechodí na vodu. Už nie sú stopy po osade, ani po Perúnovej svätyni v Perúnovom háji. Tam kde vyvieral prameň teplej vody je barina, občas si Rika spomenie na dávnu zašlú slávu i prerazí koryto kanálu, ale všetko je márne, šikovné ruky opravia koryto. No zostala posledná veštba veľkňaza, mocného boha Perúna. Keď videli, že prichádzajú zlé časy, že posvätné háje sa rúbajú, tradície zanikajú a prichádzajú nové a spravodlivosti sa dovolať nemôžu, rozhodli sa spýtať, ako to bude ďalej. Všetci naposledy vykročili k dubovému háju, kde v Perúnovej svätyni mal byť zahájený snem. Hlavný chrám z dreva, ozdobne vystavený pod rozsiahlymi korunami storočných dubov sa skladal z dvoch oddelených miestnosti, teda predsiene a svätyne. V predsieni boli drevené steny ozdobené rezbami a kožušinami. Tam bolo tiež vystavené to, čo bolo národu najdrahšie a najvzácnejšie. Svätyne stála na stĺpoch, a bola celá zakrytá drahými rúchami. Uprostred sa týčila na kamennom podstavci socha boha Perúna, ručne vyrezaná a ozdobená. Po stranách potom stáli menšie modly. Veľkňaz zapálil s ostatnými kňazmi posvätné ohne a prinášali najväčšiemu bohu množstvo obetí. Dávali, čo mali najcennejšie. Veľkňaz pristúpil bosý a s obnaženou hlavou pred sochu najvyššieho všemohúceho Perúna, stvoriteľa a vládcu sveta, darcu svetla a blesku, ktorý nadprirodzenou životnosťou preniká celými svetom, všade prítomnou, ľudskými zmyslami neviditeľnou silou. Veľkňaz prorocky skúmal vôli bohov a potom sa odobral zo svätyne, stále sa skláňajúc. Veštba vraví, že na pravom prítoku Riky vznikne na Jaruze nová osada a bude sa volať Jaruška a osídli ju nový národ o ňom dosiaľ nebolo vidu ani slychu. Sú tmavšej pleti, nemajú žiadneho boha a rýchlo sa množia. A to bude pomalý koniec osady u Briez, a ľudia si spomenú a uctia si starých pôvodných bohov a vrátia sa k nim.
LIGETH PEREWN...........1337
Poznámky:
Zemplín- podľa Zemplínskeho hradu, pri brehu rieky Bogrod, severne od Somotora. Zemplín – zemný hrad.
Pohan- vyznávač predkresťanských európskych náboženstiev.
Rika- ukrajinský názov rieky
Jasenovský hrad- postavený v roku 1328, jeho úlohou bolo chrániť hranice Uhorska v doline Laborca.
Plotna- plamienok Plotny /popínavá rastlina dodnes tam rastie/.
Dubiny- dubové lesy, posvätné miesta Slovanov.
Slovanskí predkovia- kmeň Uličov
Debra- po šarišsky priehlbina v zemi, medza, úvoz, kaňon.
Hnojné a Cejkov- slovanské sídlisko 9. a 10. storočia.
Kliníky – kliriky v staroslovenčine duchovný kňaz, farár.
Brod Riky – brod bol na veľkým vírom, pred výstavbou Zemplínskej Šíravy, kúpalisko, kde sa chodili miestny kúpať. Vo veľkom víre dospelí v malom deti a nižšie pozdĺž toku Riky bola osada U Brehu vedľa Chreňovky. Druhý brod viedol na Helepov Gruň.
Prístupová cesta ku Perúnovému kruhu – dodnes sa zachovala časť pôvodnej cesty od mosta Riky v dĺžke 180 metrov ku oblúku, z ktorého sa napája nová rovná cesta do Úbreža. Cesta vedie zo západu na východ presne podľa kompasu a Vihorlat je presne na sever.
Perúnov háj – ústredná svatyňa celej krajiny, so stálym kňazom, ktorý sa staral o obetovanie a zvláštne slávnosti. Druhý deň každého týždňa sa tu schádzal ľud so svojím vládcom a kňazom ku súdu. Hranice Perúnového hája sú ohraničené na západnej strane vodnými tokmi Myslina, Porubský a Rika. Na východnej strane je to Remetský, Hlboky a Krivák a Mlynský potok. A uprostred tohto nepravidelného kruhu, ktoré vytvárajú vodné toky je Slovanské božište, Perúnov kruh /50 metrov/ rondel a háj je zložený z dubov /dnes sú tam pasienky/. Všetko je v jednej línií s Vihorlatom /hora Vihorlat nad.. výška 1075,5 m./. Perúnov kruh - na severnej strane na ľavej a na pravej sa nachádzajú ešte ďalšie tri kruhy, ktoré sa navzájom prelínajú a sú neúplné. To znamená celkom štyri kruhy , čiže dlhá kontinuita používania Perúnového kruhu na tomto mieste. Po dlhom čase užívania rekonštruovali a premiestňovali kruh.
Perún- staroslovanský boh hromu a blesku, patrila mu ohnivá sekera, jeho posvätný strom je dub a zviera býk, zasvätený deň je štvrtok/perendan/, 17. júl je Perúnov deň, sviatok Perúna, jeho symbol je ležatý kríž, kresťanské interpretácie stelesňuje proroka Eliáša. Dodnes sa kľaje „Do Paroma.“ Perúnové sochy sa nenachádzali len v chrámoch, práve naopak typickou Perúnovou svätyňou bol posvätný dubový háj. Dub bol zasvietený práve tomuto božstvu. V dubovom háji po celý rok udržoval posvätný oheň z dubového dreva, ktorý smel obsluhovať len kňaz. Postavenie modly pod dubom, alebo priamo v jeho útrobách je najpravdepodobnejšie umiestnenie. Neskôr sa priestor okolo posvätného duba ohradzoval drevenými kolmi. Do ohrady mali prístup len obetujúci teda vyvolení. Od ohradeného priestoru je to už len krôčik ku skutočnej svätyni. Inak sa Perún uctieval modlitbou, a v jeho svätyni horel večný oheň z dubového dreva. V Perúnovej svätyni sa skladali prísahy, ktoré sa brali veľmi vážne, a ich porušenie sa trestalo.
Mohyly – tri mohyly o rozmeroch 8,5 x 4 m usporiadané do písmena L smerujúce na sever, za Remetským potokom smerom ku Karnej, pri hranici bujačej lúky. Slovania svojich mŕtvych spaľovali a vytvárali mohyly, ktoré sa vyskytujú hlavne v blízkosti riek a miernych úbočí ,miesto sa vola mohylník.
Bujačia lúka – názov od chovu bujaka na lúke chov bujakov. Asi sa bujaky sa chovali ako obeta pre Peruna? Perun verzus Veles? Za parcelou 1032 pokračovanie tvrdého konfliktu. Neďaleko tejto parcely a Karnej sa nachádza kravský cintorín, dnes jabloňový sad.
Filip Druget- hlava francúzsko-neapolského rodu zo Salerma, prišli v roku 1317 do Uhorska ako spoľahlivý politický partner. Až do 17. storočia, kedy rod vymrel po meči.
Les Karná- korení v slove KAR – pohrebná hostina usporiadaná na počesť mŕtveho pre pozostalých v deň pohrebu. Les Karná bola za maďarskej supremácie 5 krát vyrúbaná.
Morena- staroslovanská bohyňa zimy a smrti, je zosobnená zimou a na jar končí jej vláda. Je vraj veľmi krásna.
Jaruška- založil cigánsky kováč Ján Demeter na obecnom pozemku a s povolením obce, asi okolo roku 1908.
tmavšej pleti nemajú boha- Rómovia
Hlboký jarok v Karnej – miesto, kde došlo k tvrdému konfliktu /pozn. boj o vodu/. Dodnes na niektorých senzibilnejších ľudí pôsobí toto miesto strašidelne, nepríjemným pocitom, duchovia a vyhýbajú sa mu oblúkom.
Chreňovka- osada U Brehu, ležala pri potoku Rika, na tom mieste sa rozprestierajú lúky nazývané Chreňovka.
Chreňovka – chren v ľudovom liečiteľstve v 10. až 12. st. náš let. Ho začali používať starí Slovania pri liečbe hlasiviek a priedušiek. Rastlina potrebuje vlhké miesto pre svoj rast.
Čatouka – prameň teplej vody pri Hnojnom, dnes barina.
Na Štedrý deň vynoria sa obrysy kostola- povesť od môjho otca.
Perúnov háj pri Úbreži – l. v roku 1327 sa v Zemplíne v opise chotarnice Jasena a Úbreže spomína hájik Perún/Prunhygh/. Prebraté kultúra
Slova 1994/3
2. zmienka v knihe História Užske župy /LIGETH PEREWN........1337/, počiatky Košíc a zrod metropoly. Ondrej J.
R. Halaga.
3. Na Perúnov kult v oblasti Úbreža popri ceste z Michaloviec do Tibavy sme upozornili historikov na košickom zjazde /1962/. V roku 1337 sa tam spomína „Perúnov háj“/ligeth Perewn/.
4. rozprávanie už nebohého rodáka Andreja Antoniča z Úbreža.
Voda- Slovania boli národom s veľmi silným uctievaním vody. Uctievali pramene, studničky, rieky i vodné víly. V Slovanstve bola voda vždy posvätná. Z rôznych prameňov a mytológie vieme, že pozemské a nadpozemské bytie podľa predstáv Slovanov oddeľovala práve voda. Studničky, stojaté vody a rieky boli považované za miesta možného vstupu do ríše mŕtvych. Práve s takýmto prostredím sa však spájali predstavy starých Slovanov o tajuplnom mieste, v ktorom bolo možné oslavovať bohov. Bola to lokalita oddelená vodami, močarinami a jazierkami od okolitého sveta. Ani konkrétnu polohu, kde postavili svätyňu, si zrejme nevybrali náhodou.
Odvodňovací, zavlažovací kanál- podľa ústneho podania pamätníkov zaznamenaného v obecnej kronike, boli prvé domy postavené pri brehu potoka RIKA. Ďalšia skupina domov bola postavená pod kopcom Debra v priestoroch okolo dnešného mlyna, zarastených brezami. Ponúka sa tu druhá alternatíva vzniku názvu obce /U briez/. Osada U briez mala nedostatok vody, preto chcela prekopať kanál na severozápadnom okraji Karny z Riky do terajšieho mlynského potoka. To sa nepáčilo obyvateľom osady U brehu Riky a tak spor o vodu prerástol do tvrdého konfliktu, v ktorom nakoniec zvíťazila osada U briez a osada pri Rike zanikla.
Odvodňovací zavlažovací kanál- začína v lese Karná od Remetského potoka k hlbokému jarku a od hlbokého jarku pod Debrou a končí u kina v dĺžke asi tri kilometre plus menší spád.
Klíma – od 9.st. do 13. st. bolo teplo, potom došlo k menšej dobe ľadovej, ktorá trvá viac, či menej až dodnes.
Kanálom bol odvodnený prítok Riky, Remetský , hlboký a potok Krivák.
Osada U brehu – aj po odvodnení jej ostal prítok Mysliny a Porubského potoka. Nezostala bez vody.
Osada U brehu nie je dnešný Úbrež a osada U briez je dnešný Úbrež. Úbrež založili na majetku Jasenov pravdepodobne poddaní z Jasenova pred rokom 1337, možno už v 13. storočí. /Obec Jasenov, Jasenovský hrad okres Humenné./
Názov dediny Jezenew seu Obres svedčí o tom, že úbrežske sídlo vzniklo na mieste prv patriacom k pôvodnému chotáru Jasenova /obec Jasenov, Jasenovský hrad okres Humenné/.

V Úbreži 01. marca 2010

Článok nám poslal pán Eduard Hvižďal