Kedysi dávno za čias Uhorska, kedy Poruba pod Vihorlatom sa volala Nemecká Poruba, sa v nej nachádzala skala bez mena. Názov dostala až od našich rodných predkov Hvižďákových – Hvižďakovská skala. Pomenovali ju naši rodní predkovia, ktorí prišli do Úbreža z Vyšného Hrušova pri Humennom.
Keďže po Uhorskej revolúcii postihlo severovýchodné Slovensko nesmierna núdza, bieda a neúroda, presťahovala sa rodina Michala Hvižďaka v roku 1862 do južnejšej, rovinatej časti Zemplína, pod južné svahy Vihorlatu, do obce Úbrež, kde našli nový domov a začali nový život. Začali stavať nové domy, a k tomu potrebovali drevo na krov, stodolu, drevo na kúrenie, a na rôzne nástroje z dreva. Preto začali skupovať les v blízkosti skaly. Skala videla, že prišli noví ľudia, skromní, pracovití a brali všetko, čo potrebovali k živobytiu. A ako plynul čas, skala si vypočula rôzne príbehy, ktoré si pri jedle rozprávali pod skalou, a zblížila sa s nimi. Rozprávali, akú ďalekú cestu prekonali s povozmi z Vyšného Hrušova cez Zemplínsku Hámru pozdĺž Morského oka, až prišli do Úbreža, kde sa im zapáčilo a zapustili tu korene pevne do zeme. Tu jeden najstarší z nich rozprával, čo počul od svojich starých rodičov, a čo prechádzalo z generácie na generáciu, že ich dávny predkovia pochádzajú z Dolnej zeme a prišli na Hornú zem, keď utekali pred tureckou okupáciou. Pri rýchlom úteku, zanechávali svoje majetky, len aby si zachránili holé životy. Aj dnes žijú na dolnej zemi Hvižďákoví, lebo nie všetci odišli pred Turkami.
Prišli južnou cestou, neobchádzali Karpaty severnou cestou /Karpatský oblúk/, a že ich meno je odvodené od Slovanského boha vetrov Pohvizd . Ani nevedia, že či je to pravda, len sa to hovorí z generácie na generáciu. Sťažovali sa na Uhorské právo, že dedovizne sa drobia, pozemky sa zmenšujú, vyžiť sa z toho nedá a mladí od nich odchádzajú za prácou, niekedy sa sťahujú až celé rodiny do novej zeme za mlákou, ktorú volajú Amerika. Niektorí z nich sa aj vracajú naspäť a pokračujú v tradíciách svojich predkov. Hlavnou činnosťou bolo roľníctvo.
Skale bolo smutno, z toho čo počula, aký ťažký života majú, koľko sa lopotia, no na druhej strane sa im tešila. Videla, že sa starajú o les. Sadili nové stromčeky, za staré vyrúbané. Vyhrabávali lístie a vozili domov na stelivo pod dobytok. Ťažké srdce mala na nich, keď brali kamene na základy domov. Raz sa jej opýtal vietor: „ Ako sa Ti páčia ľudia, čo nosia moje meno?“ A skala mu na to odpovedala: „Mám ich rada, nie je mi smutno, život je veselší, a rada ich počúvam, o čom rozprávajú, a čo si spievajú. Teším sa im.“ Vietor, sa len zasmial a povedal: „Všetko je len do času, sú ako vietor. Nosia predsa moje meno, uvidíš, že dlho tu nebudú.“ A mal pravdu. Raz rozprávali o tom, ako zahynuli ich príbuzní, otec so synom pri výbuchu míny v Drieňovci, že skončila strašná vojna a prichádzajú nové časy. Všetko bude spoločné a nikoho. Uhorské právo zanikne.
Vtedy skalu nenapadlo, že sa to môže týkať aj jej. A ako plynul čas, ľudia prestali chodiť do lesa, a brať veci potrebné k živobytiu. Preto skala poprosila vietor, aby sa pozrel, kde sú tí ľudia, čo k nej chodili, lebo je jej za nimi smutno. Vietor jej povedal krutú pravdu. „Prišli nové časy. Starý spôsob života zanikol a ľudia sa rozutekali do sveta. Na Moravu, ale najviac do Ameriky, a v Úbreži zostalo len pár z nich.“ Horko, ťažko zaplakala skala, bolo jej otupno samej v lese. Od tej doby, čo okolo nej vlastnili lesy Hvižďákovci ju miestny Porubania volali Hvižďákovská. Názov zostal do dnešných čias Hvižďakovská skala. Hvižďákovci sa rozpŕchli do celého sveta ako vietor. Občas poteší vietor skalu, keď jej povie, ako si vedú v tom šírom svete, že sú úspešní a nestratili sa.
Týči sa Hvižďákovská skala sama v lese, a spomína na staré dobré časy, kedy ľudia žili v súlade s prírodou a ctili si prírodu ako svoju mať.
Poznámky:
Uhorsko: od slova úhor – pustá, ladom ležiaca zem.
Zemplín – podľa Zemplínského hradu, pri brehu rieky Bogrod, severne od Somotora
Zemplín – zemný hrad.
Rod – slovanský boh. Je bohom zrodu života a znovuzrodenia. Jeho symbolom je vajce. Boh Rod je hlboko zviazaný so slovanskými národmi ako to vidno v koreňoch slov rodný, pôrod, prvorodička, rodičia, rodák, národný, rod, národ, narodený, rodina, príroda, úroda. Rodostrom.
Pohvizd /pogvizd, Pochvist/ - slovanský boh vetra a vzduchu, nazývaný aj výchor. Známy u západných a východných Slovanov.
Slovenské príslovie – „Keď vietor hvizdí, trasú sa stromy.“
Michal Hvižďak – narodený v roku 1823, zakladateľ úbrežskej vetvy Hvižďákovcou.
Moháč - Po porážke pri Moháči sa Turkom otvorila cesta do Uhorska. Už v septembri 1526 dobyli a vyplienili Budín, Pešť a okolité kraje. Turecká okupácia Uhorska trvala až do roku 1683, kedy bolo turecké vojsko pri Viedni porazené (12. september 1683) a začalo sa z našich krajín sťahovať.
Dolná zem – bývalá Juhoslávia. Po moháčskej bitke v roku 1526 sa na južné, západné a východné Slovensko prisťahovali Chorváti, Srbi a Slovinci, ktorí utekali pred tureckou okupáciou.
Dolná zem – Hvižďakovci prišli z Chorvátska, Medimurská župa, mesto Čakovec
Horná zem – Slovensko
Prechod cez Vihorlatské pohorie – zo Sniny na Morské oko pozdĺž riečky Okny do Remetských Hámroch a Vyšných Remet.
Uhorská revolúcia – revolúcia v rokoch 1848/49, výsledkom ktorej bolo zrušené poddanstvo, zemepánské súdnictvo, cirkevný desiatok, urbárne feudálne zväzky, bola zdanená šľachta a boli jej zrušené ďalšie výsady.
Uhorské právo – podľa uhorského obyčajového práva po smrti hospodára dochádza k deľbe pozemkov medzi všetkých dedičov v takom rozsahu, že možno hovoriť o nelogickom a neracionálnom rozdrobovaní pôdy. S rozdrobenosťou pozemkov veľmi úzko súvisí aj ich rozpýlenosť, neurčitý tvar a zlý prístup.
Starý spôsob života – žili z toho, čo si vlastnoručne urobili a dopestovali.
Otec so synom – výbuch míny v Drieňovci, Štefan Hvižďák a jeho syn Ján /koniec druhej svetovej vojny 1945/.
Drieňovec – nachádza sa na východnej strane Úbreža, bolo novým hraničným pásmom. Maďarsko v marci 1939 napadlo Slovensko tzv. Malá vojna a Drieňovec bol hraničné pásmo medzi horthyovským Maďarskom a mladou Slovenskou republikou. Po skončení druhej svetovej vojny hranica sa vrátila naspäť.
Všetko bude spoločné a nikoho - socializmus
Nemecká Poruba – osídlená obyvateľstvom nemeckého pôvodu /kolonisti/. Dnes Poruba pod Vihorlatom.
Mláka – Atlantický oceán.
Amerika – je súhrnné označenie pre kontinenty Severná Amerika a Južná Amerika a je pomenovaná po objaviteľovi Amerigovi de Vespucim, ktorý preskúmal veľkú časť jej pobrežia.
Morava – išli za prácou do železiarní, a do baní. /Česká republika/.
Článok nám poslal pán Eduard Hvižďák
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára