štvrtok 28. júla 2011

Velestúr 2011

Ako každý rok, tak i tento sa nedalo odolať akcii roka (ako to familiárne nazýva istá skupina ľudí) . Mojou najväčšou dilemou bolo: ísť piatok, či sobotu? Len pre upresnenie, nešlo mi tak, ani o moju lenivosť ( Niva predsa bola vybavená  ), ale počasie bolo akési nejasné a daždivé. Nakoniec mi Žaba položil psychologickú otázku, a nebolo inej možnosti, len uznať, že piatok je ten správny termit (pardon termín). Počasie sa menilo, ale na hlavné činnosti vyšlo tak, že nepršalo. Po občerstvení u Buba, sme sa presunuli za pomoci Nivy na miesto konania. Tam už čakalo niekoľko vytrvalcov, a môžem povedať aj nedočkavcov. Zvítali sme sa, a náš smäd po výstupe (Nivou) zapili zlatistým mokom. Ešte ostávalo postaviť obydlie v stanovom mestečku, a poviem vám, po treťom velestúrskom pivku, sa stavia stan najlepšie. Potom nasledovalo ďalšie hasenie smädu. So stúpajúcim počtom pivka, klesalo množstvo svietivosti. Neberte to tak, že sme pili metyl, ale začalo sa stmievať.
To už sa vytvorili dve hlavné skupinky. Jedna bola pri ohníku a prespevovala rôzne popevky, a tá druhá sa premiestnila do chaty (cháp ku pípe). Mal som tú česť byť členom druhej skupinky. Ako typy znalé modernejších mravov, začali sme si spríjemňovať večer tancom. A to nie hocijakým. Chardbas, ozývalo sa okolím, a vďaka dlhej výdrži batérie v telefóne, sme mohli tancovať hardbass hádam aj 4 hodinky. Vďaka HardbaSlav! V tomto čase sa udiala aj jedna z mytologických udalostí Velestúru, ktorých bolo toho roku viac. V čase keď nám došlo v sude pivo, zrazu pri chate ležal plný kartón plechoviek. Patrili Ondrejovi, ktorého nik z nás nevidel, a preto sme usúdili, že ide o mytologickú bytosť, ktorá sa nám takto chce odmeniť. Navyše padla veta: „Ondrovi by nevadilo keby si vezmeme po jednom pivku“ a tak sa i stalo, kartón bol o chvíľu prázdny. Sláva Ti Mýtický Ondro, a vďaka za tieto dary. Ale keď už došli aj tieto pokrmy, pobral som sa spať. To však nebol povel pre ostatných, ktorí sa ostali zabávať do skorého rána. Asi najviac tú akciu prežíval Ogneslav Dano. Oslavoval do skorých ranných hodín, až neskôr úplne zmizol, čo sa mu vypomstilo.
Nasledujúci deň prebiehal tradične. Budíček, prípadne hygiena, jedlo a spomienky. Takto sme sa prehryzávali celou sobotou. Uskutočnili sa aj nejaké skupinové výlety za poznaním do okolia. Prichádzali poslední zúčastnení. Toho roku nás bolo skutočne veľa. Prišli ľudia z Poľska, Českej republiky, dokonca bola zastúpená Ukrajina a Francúzko (nečudujte sa i tam žijú Slovania). Mňa osobne potešilo, že prišli aj cele rodinky s deťmi. Dokonca až daľekého Poľska s tromi detičkami. Úplný rešpekt týmto ľuďom. Dúfam, že sa im páčilo.
Viacerým nám však vŕtalo hlavou, kde je Dano, a kto bol Ondro. Hlavne po tom čo na strome visel Danov klobúk. Nik netušil ako rýchlo budú naše otázky zodpovedané. S prichádzajúcimi ľuďmi sa zrazu zjavil v tábore aj Ondro. Čo však bolo zaujímavejšie, oznámil nám , že Dano je so zlomenou nohou kde si v lese pri troch krížoch. Rýchlo sme sformovali záchrannú skupiny a pobrali sa na záchrannú misiu. Ondro sa medzitým zas stratil, a vtedy už nik nepochyboval, že je to mytologická bytosť, ktorá bdie nad našou bezpečnosťou a dobrou náladou. Dana sme našli. Zostrojili sme nosítka a doniesli do tábora. Čo sa mu stalo nevedel vyrozprávať, ale došlo mi to. Nad ránom, keď si odkladal klobúk na ten vysoký strom, sa mu šmyklo, a padol niekoľko kilometrov ďalej do lesa, kde ležal, aby sme ho zachránili.
Po návrate v tábore už rozvoniavala kapustnica. Bubo senior ju pripravil skutočne bravúrne. Do jej jedenia sme sa však pustili až po Velesiade (teda kúsok možno aj počas). Spomínam si, že som vylovil najväčšiu klobásku. Ale o inom som chcel.
Promotérom Velesiady bol tohto roku Milan s pomocou Miša, nakoľko Doktor sa nemohol zúčastniť. Som zvedavý kto teraz spraví štatistiky. Len dúfam, že výsledky su zaznamenané, lebo ja som nič nevyhral, tak si ani nikoho nepamätám  Ale viem, že tam boli zaujímavé súboje.
Potom bola chvíľku voľná zábava, občerstvovanie.a určil sa presný termín odchodu na obrad. Samotný obrad bol neskutočný. Aj načasovanie bolo skvelé, nakoľko počas neho vyšlo slniečko a nádherne osvetľovalo celú scenériu i nás v kruhu. Bolo to silne emocionálne.
Po obrade sme sa presunuli zas do základného tábora, kde už pokračovala voľná zábava do skorých ranných hodín. Prebiehali diskusie, neskoršie sa pridal spev, a vlastne tie všetky každoročné radovánky. Ostala však nezodpovedaná jedna otázka: „Kde je Šimon?“ Na túto otázku sme však odpoveď nenašli. Nedeľa už tradične prebiehala v duchu dojedania, balenia a lúčenia. Toho roku som mal nejak i ja naponáhlo, takže som sa pobral pomerne skoro. Ale rok ujde ako voda a uvidíme sa zas.
Chcel by som ešte poďakovať zúčastneným, ale hlavne Bubovcom a Boričovcom, ktorí sa ,ako každoročne, super postarali, aby sme sa my všetci cítili dobre.
Sláva!

„Army“

1 komentár:

Raslavien povedal(a)...

Akcia roka s rodinnou atmosférou, aj keď teraz tam bolo plno cudzincov, ktorí okrem všeobecného extemporé sa ani neunúvali predstaviť :)