Velestúr 2012 alebo ako ho videl Raslavien

Ako každý rok, aj tento sa konala, čo do počtu ľudí, periodicity a popularity, najväčšia rodnoverecká (nie vedomecká) slávnosť na Slovensku. Už tradične sme sa zišli pod legendárnym Velestúrom osláviť Perúnove dni s　očakávaním starého a　túžbou zažitia nového zážitku. Môžem smelo povedať, že sa to podarilo!

Vždy si hovorím, že na túto akciu pôjdem, aj keby sekery padali (tie síce nepadali, len oštepy, ale k　tomu sa dostanem neskôr). Šiel som aj teraz, aj napriek zdravotným problémom. Veď čerstvý vzduch po daždi a　navyše v　horskom prostredí mi nemôže uškodiť nikdy. Oproti minulým rokom som si ale musel odpustiť piatkový rozbeh a　na miesto konania som sa dostavil až v　sobotu okolo obeda. O　to vrelejšie privítanie mňa a　mojich súputníkov čakalo. Hlavne jedného, ktorý sa potom celý deň snažil dohnať svoj deficit rozprávania možného aj nemožného zo svojich bohatých veselých skúseností, čo mu išlo ako vždy, bravúrne. Až ma niekedy nepustil k　slovu, keď ma výnimočne niečo napadlo, čo mi občas vadí. Túto svoju danosť ale okrem iného zúžitkoval neskôr aj pri pomoci s　kapustnicou, kde komentovanie určite dopomohlo k　správnej kyslosti tejto lahody. Nasledovalo prerušované zvítanie sa so starými známymi a　aj nejakými novými prírastkami. Pokračovalo sa ubytovaním do lesného spoločenstva, ktoré nám ukázalo, že tých ľudí sa stretlo požehnane, aj keď sa očakávala nízka účasť. To sa rozhodne nestalo a　tradične sme sa zišli z　troch západoslovanských krajín. Určite najsympatickejší príbytok mali Siváci, ktorých stan dominoval celému táboru. Aj keď tentokrát nezachránil celé osadenstvo pred dažďom ako na minuloročnom slnovrate (hlavne ľudí, čo mali panický strach z　dažďa, čomu nechápem), na to tu máme iné prostriedky, no klábosilo a　vegetilo sa tam perfektne.

Tento rok bol rokom zmien, ktoré uvítal snáď každý účastník. Nováčikovia to možno nepostrehli, ale ostatní áno. Predovšetkým bol časový harmonogram s programom počas dňa a　ten sa rozdával v　papierovej podobe vybraným ľuďom. Keďže sa naplánovala aj zmena obradu, kompetentní dostali svoje úlohy. Prišli sme pomerne neskoro ale čo to sme stihli. Okrem iného som v　ten deň zvládol ešte Sivákom so starešinom ukázať miestne známe lokality na krátkej turistike a　oboznámiť ich s　ich miestami pohnutou, inokedy pútavou históriou a　súčasnosťou. Návrat na miesto konania bol práve v　čase počiatočných príprav na Velesiádu, športové podujatie, ktoré predchádza olympijským hrám. Doktor, náš najmilovanejší športový komentátor sa chytil žezla, sponzori akcie sa dostavili na miesto a　mohlo sa začať zápolenie v　disciplínach tradičných (hod klátom, preťahovanie lanom, zápasenie a　pretláčanie), no aj pre toto podujatie jednej novej. Tú si trošku rozoberieme. Novinka bol hod oštepom, kde určite objektívne vyhral jeden nemenovaný odstreľovač (kto neveril, že sa tým živí, bol teraz svedkom). Na druhom mieste sa určite neočakávane ocitol majiteľ týchto sympatických spoločníkov, ktoré samozrejme používa na státie či napríklad na turistiku. Boli tu prítomní aj právni zástupcovia a　nič sa im na tom nezdalo podozrivé, takže víťazom samozrejme gratulujeme. Netreba zabudnúť na prípravu tejto novinky, predsa len sa nevedelo, či sa idú hrať šípky, zabíjať cyklisti alebo triafať do diaľky. No zistilo sa, Milanov kruh zostal zabudnutý, známy zabávač to odobril a　šlo sa ďalej. Ženy to okorenili kamarátstvom dvoch finalistiek druhého a　tretieho miesta, ktoré hrali naučene a　dopredu rovnako a　hlavne napínavo dlho. No zafúkal vietor a　jedna to nakoniec prehrala. Všetká česť!

Po skončení všetkých disciplín pokračoval program ďalej. Ochutnávala sa výdatná kapustnica maestra Nivoslava a　nášho obľúbeného zabávača z　turčianskeho chotára. Po nej nasledovala ďalšia novinka a to diskusia o　sviatku, o　jeho minulosti a　hlavne budúcnosti. Tú považujem za skutočne dôležitú a　prelomovú. A　prečo? Pretože konečne nastala! Povedali sa nejaké negatíva z　minulosti (napríklad z　minuloročného, pre mňa nie najlepšieho ročníku), navrhli sa nové riešenia a　došlo aj k　výmene názorov. Vo všetkej počestnosti samozrejme. Výsledok určil budúcnosť a　pevne dúfajme, že to prinesie len lepšie zajtrajšky. No mohlo sa zapojiť viac ľudí, ostalo to len pri tých zhovorčivejších.

Nasledoval odchod ľudí, zodpovedných za obrad na kapišče. Bolo ich dosť a　výsledok stál za to. Túto časť prekročíme a　dostaneme sa k　tomu, kvôli čomu sme tu všetci merali cestu. Vyvrcholenie osláv hromovládneho Perúna, obrad samotný. Po skončení príprav zadunel mohutný roh sprevádzaný zvolávaním na obradisko. A　že to muselo počuť z　tej hory, keď všetci došli! Pred vstupom do kruhu začal hlavný žrec pri zvuku gájd, ktoré bolo počuť z　ďaleka, svoje slová. Pri nich okrem iného vyzval ľudí, aby pomohli navrátiť magickú silu miestu, čo bolo následne vykonané tromi prechodmi okolo kapišča, sprevádzaných obhadzovaním zrna a　zvukom rôznych nástrojov, aby sa odohnali zlé sily a　tie dobré boli kulminované. Potom prišli na rad noví členovia rodnovereckej obce. Boli vykonané podstrižiny starešinom. Sľúbili vernosť základným princípom rodnej viery. Zbavili sa časti svojich vlasov, ktoré potom hodili do ohňa, vybrali si meno a svojho patróna a　tým určili svoju cestu do budúcnosti. Pevne verím, že dodržia, čoho sa tam na našom posvätnom mieste zaviazali a　nimi určení Bohovia im k　tomu pomôžu. Obrad pokračoval. Okrem slov hlavného žreca sa zapojili aj naše poľské sestry, ktoré zaspievali archaickú bieloruskú skladbu venovanú Perúnovi. Tri ženy s　čarokrásnym vysokým hlasom doslova zaplavili srdcia prítomných úctou k　najmocnejšiemu z　mocných. A　on nám doprial počasie a　počkal si na pokračovanie obradu. Tie sme viedli štyria ľudia modlitbami k　Perúnovi a pokračovali v　kladení obetín pri obradných slovách. Následne tak učinili aj všetci ostatní. Ako doznievali posledné slová žreca, ktoré ukončili tento mocný zážitok, pomaly sa blížil koniec　rituálu. Ľudia ale na hore zostali do úplnej tmy, ktorú osvetľovali ohnivé vatry. Každý činil tak ako cítil, obetoval čo chcel a　postupne sa z　miesta odchádzalo.

Nasledovala hostina. Ľudia ju trávili ako vedeli. Panovala družná a　príjemná atmosféra. Aj sa spievalo. Matte a　náš Bebo veru oprášili okrem iných aj asi všetky svoje horehronské a　turčianske ľudové skladby. Poľky tiež nezaostávali a　ich príjemný hlas nás sprevádzal touto nočnou idylkou. Niektorí nováčikovia prišli za nami, čo sme robili obrad a　ďakovali nám za tú možnosť ho s　nami stráviť. Skutočne príjemné zadosťučinenie, ktoré dúfam nás osmelí v　tom, že budeme len napredovať. Že neskončíme s　tradíciou, ktorú oživil Perúnov kruh a　ktorú sa snažíme posúvať ďalej. Lebo ako je písané inde, len na pevných koreňoch môže vyrásť silný strom!

Na druhý deň som bohomžiaľ musel rýchlo opustiť toto miesto, srdcu mi tak blízke. Rovnako aj ľudí, ktorých nevidím každý deň. Veď za tie roky, čo navštevujem Perúnove dni som si dokázal vytvoriť aj menšie či väčšie priateľstvá, ktoré pokračujú aj mimo nich. Som za ne vďačný a　už teraz sa teším na budúci ročník. Tento bol skvelý a　zaň ďakujem všetkým, ktorí tam so mnou boli, dúfam, že vás uvidím aj o　rok! Nezabudnite, téma je Jedlo našich predkov! Sláva!

Raslavien