utorok 23. júla 2013

Velestúr 2013 z pohľadu Raslaviena



Pri zostupe v nedeľu doobeda som bol plný dojmov z akcie, ktorú navštevujem už pár rokov. V hlave si rekapitulujem zmeny, ktorými si táto udalosť prešla. Ľudí, ktorí ju niečím obohatili alebo vzápätí opustili pre rôzne dôvody. No vždy akosi svornejšie odchádzam a lúčim sa s inými, ktorí tam prídu vždy o rok a sú akousi skalou, ktorá to drží všetko pohromade. A s niektorými z nich potom rekapitulujeme ten posledný ročník. Pretrváva nadšenie a spomienky. Pravá nefalšovaná radosť z toho, čo sa stalo len pred pár hodinami. Nastupuje aj únava najmä pre tých, ktorí to strávili i nejakou prácou, pričinili sa o chod svojím dielom a ešte sa vedeli aj zabaviť a prispieť k tak dobrej a rodinnej atmosfére, ktorá sa stala už povestnou. Ale aj s novými, kde niektorí prisľubujú účasť aj budúci rok a navrhujú z celého vzrušenia bohatšie možnosti akcie. Či prídu, je vždy otázne. Ľudia menia seba a svoje priority. Taká už je doba. Nech je to akokoľvek, som rád, že to funguje. A tento celý kolobeh sa točí a dokáže prekvapiť a dokázať, že zmysel má. Aj napriek možným trhlinám či prekážkam, ktoré dokáže uchovanie takejto tradície vo svojej podobe priniesť. Posledný ročník opäť ukázal, že keď sa chce, tak čas nehrá žiadnu úlohu. Práca dokáže prirodzene dozrieť, ak jej dáte srdce.


Tentokrát som odchádzal na miesto so zmiešanými pocitmi. Predovšetkým ma stále hrýzla myšlienka ohľadom starej Perúnovej modly, ktorú poslali na druhý svet zuby času. Stalo sa to už dávnejšie a riešenie vyzeralo v nedohľadne, aj keď možností bolo viac. Ich zákulisie tu otvárať nebudem. Dôležité je, že až do konania akcie nebolo jasné, či budeme vôbec oslavovať hromovládcu ako sme zvyknutí.

Po presunutí do mesta mincí sme sa postupne postretávali s účastníkmi, ktorí si podobne ako my zvolili piatkový deň za začiatok osláv. Boli ale aj takí, čo jednoducho toto úvodné zasadnutie v obľúbenej terase majú s nami radi a prišli sa dole na nás pozrieť. Tam sme sa bratsky vítali až do výstupu. Rečnenie nemalo konca kraja, obavy či túžby sa začali miešať s nejakým tým predvýstupovým mokom a pomaly ale isto sme sa tešili na zvítanie s tými, čo svoje nadšenie ventilovali pri Hostinci na kopci už dlhšie. Ja som zvolil cestu po modrej značke s jedným ukrajinským znalcom kremnických stredných škôl a ich búrlivého života. Okrem neho mi robili spoločnosť naši noví priatelia z Prievidze a ich (pre nás) najnovší súputník, z ktorého sa vykľul nikto iný ako legendárny Malajský tiger, zvodca žien, nepriateľ spánku a ctiteľ bontónu či dobrých mravov Sandokan! Zostava ako stvorená na to, aby sa moja maličkosť nenudila a cestu si spríjemnila aj smiechom či novými poznatkami už tak premúdrelej kotrby. Novinkou bola pre mňa dosiaľ nepoznaná Körmendyho jaskyňa, pomenovaná podľa bylinkára, ktorý v nej žil. Keďže Sandokan (v sprievode svojich kolegov) bol unavený zo všetkých tých bojov a balenia žien, na miesto sme sa vypravili len ja a môj kolega z východu. História tohto fenoménu je spätá s výstavbou železničnej trate (v rokoch 1869-1872), ktorá spája Hronskú Dúbravu a Vrútky. Na stavbu tunelov a ochranných múrov bolo potrebné obrovské množstvo kameňa. Tak bol v severozápadnom svahu Kremnického štítu talianskymi robotníkmi otvorený lom na červenkasto-šedý pyroxenicko-amfibolický andezit. Tento druh andezitu puká vo veľkých blokoch a dá sa dobre opracovávať. To sme si všimli aj pri výzdobe vnútra tohto pamätníka, keďže to využili všemožní návštevníci na pamiatku ich určite dôležitého príchodu na toto miesto. Nemohol som si odpustiť pár drsných póz pri nápisoch, ktoré sa dali voľne preložiť ako Zabiják, či Železná panna. Ďalej sme dobehli jedného prievidzkého kolegu, ktorému sa zachcelo namiesto jaskyne utekať na Hostinec a po nejakom čase sme dorazili na miesto, ktoré máme tak radi. Tam som sa zbavil únavy, ale hlavne starostí, keďže moje najväčšie obavy sa postupne vytrácali.

„Chlapi, keďže ste práve prišli, ani si nesadajte, treba ísť hore pomôcť s drevom!“ zaznelo od jedného účastníka, známeho mimo iné aj jeho vlastnou prezývkou „mestské decko“. Tu som dúfal, že to drevo sa bude týkať nášho patróna a azda sa chytili druhovia do stavby novej pýchy nášho kapišča! Na to síce odpoveď nemal, no po chvíli sa hrozba z práce na čas vytratila a dorazili aj samotní súdruhovia na čele so záchrancom nášho sviatku, miesiželezom Hromičom. Ten nás ubezpečil, že oddych si zaslúžime a do práce sa chytíme až po zvítaní s ostatnými horlivcami, ktorí už neodolali pivku a vábili nás k priateľským rozhovorom. A veru, že ich bolo! No čas musel byť neúprosný ( v mojom prípade som určite nedokončil nejakú vetu, či hlbokú myšlienku) a postupne sme sa vybrali tí menej lenivejší či zaneprázdnenejší zistiť, ako to vlastne je s tým mojim trápením. Napätie sa vytratilo pri ceste, kde som mohol vidieť prípravu azda najväčšej modly, aká kedy sa nám v Perúnovom kruhu mohla podariť. O to viac som pomáhal k príprave miesta, kde ju uložíme. Samozrejme som nemohol brať iným robotu a nechal nesmrteľného Didiho (najnovšie Dři-dřiho – ř čítaj nesprávne ako š či ž) nech búcha ako mu jeho železné ruky dovolia. Keďže som vyrastal na tvrdej muzike, moja úloha spočívala v hľadaní správnych hard rockov, ktoré budú pýchu držať pokope. A keď už máte nejaký ten kameň v ruke, prečo sa nepostarať rovno o všetky ostatné drevené zobrazenia falusov? A tak nám šikovný Bebo naznačil patričnou láskou k babám, ktorá modla si ešte zaslúži upevnenie. Pri týchto prácach sa ukázalo staré známe, že záhradkárske práce idú najlepšie ženám a tak zemina nemala šancu pred našou Aničkou! Okrem iného sme objavili aj nových chladnokrvných návštevníkov, ktorých bolo ako šafránu a plazili sa aby sme ich nevideli. Jeden slepúch si to dokonca vybral rovno pod kameň! Čo to sme stihli a niečo si nechali na druhý deň.

Zvyšok piatkového dňa sme strávili návratom do základného tábora, kde som si spomenul na to, že stan sa mi sám nepostaví. Ako pri každom stavaní, aj tu musíte rýchlo hýbať rukami. Po tomto zistení a následnom vyriešení tohto paradigmatu som sa opäť snažil dovtípiť, ktorú to myšlienku som to pri ohni nechal. Táto rovnica bola ale už ťažšia a tak som sa ju snažil vyriešiť v rôznych témach do konca večera, kým som vládal. Určite mi k tomu pomáhala postupne narastajúca nálada, vynikajúci kolektív, nostalgia, veselé príhody, Bebove otváračky známych folklórnych skladieb, Armyho skúsenosti moderného človeka v ohrození, Douktouřove lekcie staročeštiny (jeho výskum pokročil a tak okrem iného poznáme aj jej západnú pražskú variantu), sem-tam nejaká tá hudba či tanec (alebo iné kreácie ktoré neviem pomenovať) či hlavne uistenie, že zajtra bude ďalší skvelý deň a k tomu očakávanie konečnej podoby Perúna, na ktorého sa všetci tešíme!

Sobota je tradične deň s plným programom. Jeho plnenie je na každom z nás a tak je vhodné skoro vstať a neskoro ísť spať. Po tých zbytočných hygienických formalitách, ktoré ako nesprávny chlap občas dodržujem som sa nestihol ani poriadne najesť a hneď som dostal správu, že práca nepočká. Dva k(s)exíky mi museli stačiť na raňajky plus pár spomienok na minulý večer, ktoré dodali na energii a úsmeve. Rýchly presun hore nás zastavil pri položenej pripravenej modle. Neviem čím to je, ale určite sa nám pri predstave jej nesenia zdala ešte ťažšia než včera. Po dlhšej prestávke, kde sme tento problém riešili sme nakoniec zistili, že z nej trošku okrešeme a podľa výšky sa zoradíme do dvojíc, kde ju po stranách s pomocou iných driev vynesieme hore. Určite nikto neočakával, že moja výška ma predurčí k tomu aby som nikomu neublížil v nesúmernosti a tak som zobral ostatné veci spolu s Bebom, ktorý sa prosto narodil aby držal sekeru v ruke. Jej presun čo to trval a tak si prosto neodpustíte humor prípadne iný dôvod na prestávku. Po tom ako sme všetko dostali hore sa pokračovalo striedavo oblačno v prácach na kapišti či modle samotnej. Tam sa zrazu ukázalo viac ochotných pomocníkov, pričom opäť musím vyzdvihnúť kvality našej Aničky, ktorá ako správna robotníčka myslela aj na náš smäd a lásku v zlatistej farbe. Zrazu celá práca vyzerala ako dovolenka plná polonahých tiel, spálených nôh, ľahkej erotiky a nitransko-martinskej demencie. Alebo ako to nazval samotný vládca pekiel - poruchy. Popri práci si niektorí z nás našli čas aj na výlet k nedoriešenému fenoménu, ktorý nedá niektorým ľuďom spať a po zistení, že stále stojí, ho občas musia ohádzať kameňom. A tak sme najmä novým návštevníkom ukázali kde sa nachádza a načreli do našej múdrosti, či spomienok alebo názorov na danú tématiku. A na počudovanie najmä mienkotvorných médii a neprajníkov, občas sme viedli aj diskusiu, nielen monológ a prikyvovanie ako v istých zariadeniach s poloobnaženými atlétmi po stenách či strechách. Po nej sme ukázali ešte Tri kríže, ktoré majú tiež zaujímavú históriu a so Satanom sme každého ubezpečili, že vieme oceniť aj takúto časť udalostí v kremnických horách. Tam sme stretli ďalších hostí nášho sviatku a s nimi sa pobrali späť na Hostinec. Našli sme tam aj pár takých, čo sa pred prácou ukrývali, no ich výlet ich stál poslednej čerešničky na torte v podobe postavenia mohutného idolu nášho hromovládcu. Práca tak bola dokonaná a mohli sme sa venovať všetci aj trochu tej zábave či tráveniu dňa, ako každý vedel.

Viackrát bolo upozornené, že sa pracuje aj pri Hostinci a konkrétne na Velesiáde, najdôležitejšom športovom zápolení požehnanom Bohmi po Olympijských hrách! Zároveň sa čakalo na všetkých tých omeškancov, čo chceli súťažiť, no neráčili prísť včas. Na druhú stranu treba povedať, že mnohí turisticky zdatní harcovníci jednoducho nevedeli trafiť na miesto, čo si aj napriek povinnej výbave priam armádneho charakteru vysvetľovali rôzne. Tento pre mňa zložitý fakt som využíval na trénovanie v celkom novej disciplíne, ktorú som po zistení, že sa to dá spraviť, priam vyburcoval na súpisku! Lukostreľbu priniesli na našu Velesiádu naši noví známi z Nitry. Nepredstavili seba, ale svoje nástroje áno. Samozrejme im som súťažiť s lukom zakázal, veď naše dementné ruky tomu dodajú aspoň tú súťaživosť a humor. No poradiť som si nechal, aj keď som samozrejme v nich budil dojem neposlušného žiaka. Údislav (vznik tohto fenoménu sa datuje do soboty, kedy Douktouř jednoducho prišiel na to, že tento človek je samotný Řoubin Ůd, čiže ďalšia zahraničná hviezda na našom podujatí) mal ale strpenie a po jeho večnom poučovaní som sa vybral na pivo (to bol asi ten zlom, prečo som neskôr nevyhral!). Došli ľudia z Varšavy (s ktorými som vykonal výmenu našich tlačovín, inak slušne povedané - rodnovereckej propagandy), došli aj hostia z Germánie (podľa výzoru pravdepodobne fanúšikovia seriálu Vikings), došiel snáď už každý, kto si prial skončiť na zemi v zápolení. Dokonca aj pár domorodých domácich terčov takticky ešte pred začatím akcie, no nikto sa nasilu netrafil a čakal až na zvolanie hier. A tak ľudia hádzali klátom, strieľali, preťahovali sa, bili sa a ešte sa im chcelo aj pretláčať rukou. Boli aj nejaké silnejšie pády či úrazy, ale nikto neplakal. Ceny určite potešili každého výhercu a bezchybná administratívna príprava Douktouřa a Milana zožala úspech. Ja som po mojom fiasku s lukom už nevnímal, kto čo vyhral. Ceny ale boli zaujímavé a ľudia odchádzali s radosťou.

Po Velesiáde ostáva priestor na konečné prípravy obradu. Pripravia sa úlohy, nahodíme sa do gala a všetkých upozorníme na postupný presun na miesto konania už 13. ročníku sviatku venovanému predovšetkým patrónovi nášho Kruhu, hromovládnemu Perúnovi. Ľudia netrpezlivo očakávajú výzor novej modly a samotný rituál. Pred vstupom do kapišča zaznejú úvodné slová žreca. O význame sviatku a rodnoveria ako takého. Ľudí to osmelí na vstup, kde obradne umyjú svoje ruky a vydymia svoju tvár. Po trojitom vyčistení miesta sa všetci postupne rozostúpia do kruhu. Výzvy a slová pokračujú. Obrad ako taký nezabúda ani na zmenu ktorú priniesol tento ročník. Pomaly sa stmieva a oheň sa rozhorí ešte viac pri úkone, kde sa daruje sekera svojmu patrónovi a tomuto živlu. On ju príjme a ľudia vítajú túto zmenu medzi nás. Zvolávajú na jeho slávu a tešia sa. Nastáva noc. Mnohí z radov pokračujú v rituále a dokončujú obrad. Zaznie aj prapôvodná modlitba k Perúnovi. Dostane svoje obety. Ľudia prijímajú medovinu a zvolávajú na slávu Bohov, predkov, každý podľa seba a svojho presvedčenia. Obrad sa pomaly ukončuje a žrec dokončuje úkony. Tma už pokročila no ohne ešte horia. A pri nich sa ostáva do neskorších hodín. Ľudia vykonávajú individuálne obety a modlitby. Nálada je čoraz družnejšia a ľudia sa pomaly dostávajú k tej pravej atmosfére. Rozhovory neprestávajú, zásoby rednú a tak sa všetci postupne presúvajú opäť do základného tábora, kde zábava pokračuje voľne opäť podľa síl každého účastníka.

Nezabúda sa na piesne, nekončiace vtipné veselenie, či dokonca aj vážne debaty. Pivo a medovina akoby nemalo konca. Ja som sa napríklad naučil, že pri istom stupni uvoľnenia vás dokáže zlomyseľnosť ženy nohami dostať na zem. Azda najväčším hitom sobotnej zábavy bol opäť „Išiel Macek do Malacek“, kde tentokrát pasáž „Héééééééééj...“, dostala až astronomický obraz, ktorý musel odstrašiť vari všetkých besov z lesov aj napriek následnej cenkej strune. Sandokan nás zas počas celého dňa i večera všetkých ubezpečoval, že úvodnú skladbu svojho nesmrteľného seriálu dokáže zaspievať hocikedy na vyzvanie! Okrem iného sa ľudia delili o svoje domáce dobroty. Nebol by som hoden písať tento článok, keby som sa nedokázal podeliť o pochvalu na adresu môjho sviniarskeho chlebíka - biaľoša, ktorý všetkým chutil! A dovolím si povedať, že som s ním prešiel azda všetkých, ktorých som stihol, kým mi z rúk nezmizol. Na oplátku som aj ja kadečo podostával. A ak mi nemali čo dať domáceho (na druhú stranu musím priznať, že úlohy pripraviť si nejaké tradičné jedlo, na čom sme sa minulý rok dohodli, sa zhostili máloktorí), nepohrdol som ani medovinou či pivom. Som predsa slušný chlapec od prírody a viem čo sa patrí! Deň to bol dlhý a aj hodovanie nebolo najkratšie. A tak som postupne aj ja musel prekonávať únavu, ktorú som dovŕšil spánkom vo svojom dokonalom stane.

A tu sa dostávam tam kde som atypicky začal. K nedeľnému ránu, kde sme všetci vedeli, že táto, pre mnohých z nás akcia roka priam rodinného charakteru sa musí skončiť. Rozlúčenia bývajú niekedy nekonečné, hlavne ak niektorých pre rôzne povinnosti nemôžete vídať tak často, akoby ste chceli. Tých, ktorí sú pre vás už skoro rodina, s ktorými oslavujete svoj Rod, svoju zem, celý Všehomír a život ako taký. S ktorými rozdúchavate oheň tradície zosobnený v prírode a ľudovej múdrosti či zvykoch. Na mieste opradenom určitou dávkou mystiky a pradávna. V srdci Slovenska, nad starými mestami, ktoré pamätajú dávne deje sa určite aj o rok s Vami stretnem opäť a rád! Dúfam, že aj Vy!



Sláva Perunu!

Raslavien





7 komentárov:

ArmySlav povedal(a)...

Eeeej výborné čítanie. Pár vecí som si ani nepamätal. V´daka za pripomenutie :)

Raslavien povedal(a)...

Ďakujem! Je to vzájomné :-)

Unknown povedal(a)...

Rafo, vyborny clanok. Az mi v urcitych psazach bolo luto, ze sme sa nemohli dostavit. Ale na rok sa to pokusime napravit, mozno aj s malou podporou nasej dcerky :)

Raslavien povedal(a)...

Na jednej strane som rád, že Ti bolo ľúto, na strane druhej si mal dobrý dôvod a je ľúto mne, že si nebol. Dcérku rád uvidím, na takejto akcii dvakrát toľko! Ale vari jej ešte trošku podrásť treba :-)

Veleslava povedal(a)...

Velmi čtivý report. Díky za vydařenou akci!

V.

PS: Zdřejvim v Přejhy nad Vltejvou! :D

Bebo povedal(a)...

Vďaka všetkým, ktorí ste prišli na Perúnove dni. S niektorými sa stretávam raz do roka, takže som rád každej duši čo tam prišla. Aj počasie nám tohto roku prialo.
Prinajhoršom sa uvidíme opäť o rok.

Przemysław povedal(a)...

Dziękujemy za gościnę. Do zobaczenia za rok.