Boli sme tam

 Arkona – bájne miesto snáď pre každého rodnoverca, jedna z najdlhšie vzdorujúcich bášt našej viery, centrum duchovného života polabských Slovanov, a mokrý pútnický sen nejedného z nás. Arkona – tam sme sa vybrali, aby sme konečne na vlastné oči videli to slávne miesto, aby sme porozjímali, načerpali novú silu, obetovali Bohom, a podebatovali s nimi, čo a ako ďalej.

V trojici (Vlastizdar, Hromislav a ja) vyrážame z Matky miest - Nitravy tesne po pol noci s úmyslom, vyhnúť sa zápcham v Prahe (ďaľšej Matky miest – nejako to nesedí), čo sa nám našťastie podarilo (ocenia to hlavne tí, ktorí toto samotrýznenie občas absolvujú). Na Rujanu prichádzame okolo obeda, a miestna príroda a okolie celkovo na nás robí dojem, akoby sme sa nachádzali niekde medzi Janíkovcami a Čechyncami, teda až na to more. Asi po hodine sa dostávame do dedinky Altenkirchen, kde sa v miestnom kostole použil na jeho stavbu aj kameň s vyobrazením Svantovíta. Nachádzame ho, prvá dojemná chvíľka dňa, potom sa fotíme. Keďže sa okrem nás a jedného turistického páru nikto v kostole nenachádzal, padá návrh o celebrovanie vlastnej omši v duchu Perúnovho Kruhu a Kompótu. Nakoniec sme sa uspokojili s milým pozdravom a proroctvom do návštevnej knihy.

Po chvíľke už parkujeme nášho tátoša na platenom parkovisku (3 jevreje za osobák), a presúvame sa smerom k Vítovu. Už pri parkovisku prechádzame cez také typické turistické stánky, kde predávali pohľadnice, hipís prívesky, gumových medvedíkov a rôzne iné veci úzko súvisiace s týmto miestom a naše obavy začínajú pomaly narastať. Stretávame davy turistov, z ktorých aspoň polovica mala problém so základným pohybom, na druhej strane, aspoň nám tam nekazili dojem z miesta žiadni Neeurópania. Prichádzame k časti zachovaného slovanského hradiskového valu – zvyšok sa zrútil do mora, a všade na nás číhajú tabuľky zo zákazom vstupu na miesto, kvôli ohrozeniu života, ktoré ostatní turisti poslušne rešpektujú. Okamžite prekračujeme ohradu a ideme tam, kam sme mali namierené už v Nitre. Nachádzame krásne miesto s výhľadom na more, okolo nás ticho, príroda a opustené archeologické vykopávky. Začíname obrad (aspoň za mňa môžem povedať, najintenzívnejší za posledný rok-dva). Vlastizdarov prednes pasáže z Hurbanovho Gotšalka navodil okamžite atmosféru, obetiny, vlastné príhovory a Hromičova hra na gajdy z nás úplne vyhnali pochmúrne myšlienky o tom, že z jedného z duchovných centier Európy dokázal štát spraviť tuctovú druhotriednu súčasť turistického ruchu. Vyvolali sme Ducha miesta a ten nás ovládol. Prepojili sme minulosť a súčasnosť, a z tohto spojenia vzklíči budúcnosť, a Arkona ešte zažije krik utekajúcich nepriateľov, horiace ohne a potoky medoviny, Po obrade schádzame dolu na pláž a zbierame z množstva pazúrikov tie pre nás najkrajšie.

 Keďže nás na našej ceste čakalo ešte niekoľko zastávok, rozhodujeme sa prespať v peknom borovicovom lese pri pláži asi 15 km od Arkony, no a pre ostatných pokojnú noc som ja trávil vyvracaním obsahu žalúdka na svetlo sveta (aj keď už bola tma). Z čoho si bratia samozrejme nezabudli robiť žarty, a diagnostikovali mi morskú chorobu, keďže sme boli pri mori.

Na záver by som ešte dodal, že na Arkonu sa určite oplatí isť, a netreba sa nechať odradiť tými komerčnými sračkami okolo. Poďakovanie si zaslúži aj náš povoz, známy aj ako ladický traktor, že túto štreku zvládol. Určite sa tam ešte vrátime.

Sláva Svantovítovi!

Zdravoslav