Sebestačnosť

Mäso, mlieko, vajcia, obilniny, ovocie, zelenina. Všetko sa dnes dováža, navyše v kvalite ktorá často sotva znesie pomenovanie potravina. Nálezy kontrol hygieny už Slovákov priliš nešokujú.

Zahraničné obchodné reťazce budú prirodzene lepši komunikovať so zahraničnými, ako s našimi domácimi výrobcami. A ďalším významným, ak nie najvýznamnejším,  faktorom  zostáva to, že slovenský zákazník sa výrazne orientuje na cenu, ktorá ma v rozhodovaní o kúpe väčšiu váhu, ako kvalita a pôvod tovaru. O účinnosti značky kvality SK, ktorá ma zachrániť kolabujúce poľnohospodárstvo tým, že onálepkuje slovenský tovar, ktorého komponenty ani nemusia byť slovenského pôvodu, možno oprávnene pochybovať. Sami sebe bránime v potravinovej sebestačnosti.

Sebestačnosť bola akousi prirodzenosťou ľudských sídel a je len samozrejmé, že jeho spoločenstvo malo snahu získavať maximum prostriedkov na prežitie  zo svojej čo najtesnejšej blízkosti. Aj naši slovanskí predkovia, všade tam kde sa usadili, dokázali vytvoriť svojbytnú, samozásobiteľskú jednotku. Práve v tomto nám môžu byť veľkou inšpiráciou. Isteže nie je možné vrátiť sa do doby hradištnej, ani k žiarovému spôsobu hospodárenia. Tiež nie každý z nás je schopný, či ochotný pripútať sa k pôde.

Možno ešte naši starý rodičia by vedeli rozprávať o tom, že väčšina toho čo sa doma zjedlo, sa doma aj vyrobilo. Vlastné hospodárstvo však bolo záväzkom na cely život. Do toho neskôr násilným spôsobom zasiahla socialistická kolektivizácia, vznik JRD s ich pomalým a bolestivým rastom produkcie, až do doby keď nám ich mohol celý západný svet závidieť. Obrovská časť družstiev bola zničená počas ministrovania Jána Čarnogurského pri takzvanej transformácii agrosektora SR. Zdalo sa výhodnejšie dovážať lacné potraviny  zo zahraničia, ako si ich vyrobiť sami.  Ďalším klincom do rakvy sú direktívy EÚ a nerovnomerná politika dotácií poľnohospodárstva jednotlivých členských krajín. Z našich poľnohospodárov sú nezamestnaní, slovenská pôda je sprostredkovaná  do zahraničných rúk a my sme zaplavovaní potravinovým odpadom, ktorý k nám putoval cez pol sveta.

Aj keď tieto pomery dlhodobo kritizujú naši politici, krížom cez všetky politické spektrá, problém sa nerieši, skôr naopak, prehlbuje sa. Napriek tomu spôsob, ktorým by sa dosiahla náprava, je pomerne jednoduchý. Navyše jeho vedľajšie účinky by pomohli  aj v iných oblastiach, ktorých problémy ovplyvňujú život Slovákov snáď aj viac ako potravinová nesebestačnosť.

Situácii na Slovensku by mohlo vyrazne pomôcť zníženie dane na potraviny z vlastného okresu.  Znamená to že potraviny z iného ako vášho okresu by boli naďalej zaťažené daňou vo výške 20%, avšak tie vlastné, by boli zvýhodnené povedzme len 5% daňou. Čo všetko by sa tým zmenilo?

1. Samozrejme že základné, denne kupované potraviny by zlacneli a domácnosti by tým výrazne ušetrili.

2. Znížili by sa tiež náklady na dopravu, a výrobcom by sa oplatilo ponúkať tovar aj vo vlastných predajniach, keďže ich zákazník to k ním nemá ďaleko.

3. Vznikli by nové, malé a stredné podniky zamerané na výrobu potravín doslova v každom jednom okrese, keďže dopyt po ich výrobkoch je výhodnejšou cenou zabezpečený. Mnohé zo zaniknutých JRD by museli byť obnovené.

4.Vznikom nových podnikov by sa výrazne znížila nezamestnanosť. Za prácou by dochádzalo menej ľudí, pretože aby okres uživil sám seba, bude potrebných veľa rúk.

5. Znížili by sa regionálne rozdiely.

6. Došlo by k revitalizácii vidieka a skončilo by vyľudňovanie dedín.

7. Zvýšila by sa kvalita potravín. Žiadny odpad z celého sveta.

8. Zastavilo by sa zločinné predávanie slovenskej pôdy do zahraničia, keďže by sme ju potrebovali my sami.

9. Malo by to vplyv aj na riešenie rómskej otázky. V poľnohospodárstve je možné zamestnať aj nízko kvalifikovanú pracovnú silu a zabezpečiť tak vznik pracovných návykov.

10. Šírka sortimentu sa tým ale neobmedzí. Svoje obľúbené potraviny vyrobené mimo okres môžete kupovať aj naďaľej, avšak s pôvodnou 20% DPH.

11. Hlavnou výhodou by ale mala byť potravinová sebestačnosť Slovenska, ktorá by týmto bola trvalo zabezpečená.

Žaba