štvrtok 11. augusta 2011

Svantovít tour 2011 (Wolin, Altenkirchen, Arkona, Krakow...)

Roky snívania sa stali v jednej mladej duši skutočnosťou a mohol som sa vďaka dobrým kontaktom vydať na dobrodružnú cestu na miesta, kde stáli najväčšie pamiatky pobaltskej slovanskej histórie. Ako vždy to býva, na výpravu malo ísť viac statočných bojovníkov, no nakoniec ostali len tí, ktorí to brali smrteľne vážne a túžba sa stala realitou.
Cesta započala od severného Slovenska už vo štvrtok, no trvala neuveriteľne dlho, okolo 12 hodín. Dôvodov bolo niekoľko a preto Vám poradím, ak nemáte po ruke GPS systém, tak neverte plánovaniu cez google maps. Radšej si zaobstarajte originálnu papierovú verziu, odskúšanú už aj Vašimi európskymi predkami. Celé sme to brali po diaľniciach, takže šofér sa začal po pár hodinách nudiť a tak bolo na mne aby som ho patrične rozveseľoval, čo si dovolím tvrdiť, že dokážem. Pred Berlínskym kruhom (rozumej diaľničný úkaz) nás privítal vďačný dážď, tak sme sa neskôr pri hľadaní centra rozhodli, že túto metropolu si necháme na inokedy a stále viac sme sa približovali k Pomoransku. Ak človek čaká, že pri ceste uvidí panorámu, kde si bude pozerať okolie, tak sa sklame a predovšetkým vodičovi sa bude zdať, že ide po tej istej ceste dookola. No čím bližšie k moru sme boli, tým sa aspoň rovnaké stromy začali meniť.
Nebudem robiť reklamu poľskému trhu a tak poviem, že sme sa ubytovali za nejaký čas, pričom sme netrpezlivo očakávali, kedy prejdeme na miesto konania, v poradí už 17. ročníku Festiwalu Słowian i Wikingów, pod heslom „Barbarzyńcy u bram“. Milé prekvapenie nás čakalo, keď nám sympatická poľská pani domáca povedala, že v jej záhrade si môžeme rozložiť stany vedľa ďalších Slovákov. S tými sme sa stali celkom družná skupinka, aj bez piva (no koľko len musí človek obetovať kilometrov aby stretol Slovákov, čo patrične neholdujú tomuto slovanskému zlozvyku ). Každopádne naša pôvodná posádka sa pobrala pozrieť aj areál ostrova, na ktorom to všetko začne. No trošku nás aj popoháňal smäd po miestnom piwe, takže to netrvalo dlho. Prvý večer sme už chceli všetko kúpiť, no počkali sme do ďalších dní, lebo sa každý len rozbaľoval. Po dokonalom vyskúšaní miestnych tekutých špecialít sme sa pobrali spať, pričom žiadna zloba sa nakoniec nekonala.
Deň druhý bol predsa len pestrejší. Troška sa naťahovalo otvorenie areálu pre verejnosť, ale predsa len k tomu došlo. Celkom mi nešlo do hlavy, prečo sa každý deň musí platiť osobitná vstupenka, ale neskôr nám to prišlo vhod. Každý deň ponúkal pestrý program, od ukážky bojov, zvykov, obradov, dobovej hudby či bežného života na niekoľkých miestach pričom dominujúcou zložkou boli určite všadeprítomné stánky remeselníkov z celej Európy. Častokrát šlo o ľudí, prichádzajúcimi so skupinami, ktoré sa aj zúčastňovali hlavných bojov. Tie boli hlavnou atrakciou, pričom sa tam medzi seba postavilo vyše 400 bojovníkov v súboji vopred nenacvičenom, kde jedinou výhodou pre účinkujúcich boli nenaostrené zbrane a určité pravidlá, kde sa nemôže sekať. Aj napriek tomu bolo vidno pár krvácajúcich bojovníkov po prvých stretoch (prispievalo to k dobrému pocitu).
No nedalo sa pre človeka byť počas celého programu pri hlavných „pódiách“, tak sa presúval a kukal, čo sa dalo. Chceli sme ísť na drakkary, ktoré boli skutočne vkusne spravené, ale Bohovia nás nejako nechceli pustiť, keďže vždy pred našim vstupom na chvíľku začal dážď (tým nám chceli určite povedať, že sa treba ísť osviežiť pivkom, čo sme náležite s úctou vykonali). V tento deň sme boli aj na prehliadke súčasného Wolinu, ktorý ťaží podobne ako festival z bohatej včasnostredovekej histórie. Múzeum bolo zasvätené dostatočne tomuto miestnemu fenoménu a po urobení pár fotiek v meste sme sa vybrali nazad. Cestou som stretol pár známych, ktorých poznám z môjho pôsobenia v rodnovereckej obci, no aj popri chodení na rôzne kultúrne podujatia. Týmto pozdravujem ľudí zo Słowianskej Wiary a Watry, ktorí ma prakticky sprevádzali striedavo až do neskorých hodín. Sława! S Wiesławom, mojím francúzsko-poľským bratom sme v neskorších hodinách vykonali aj menšie obrady pre Bohov, v miestnom parku, kde sa to modlami a pamätníkmi odkazujúcimi na toto obdobie len hemžilo.
Tretí deň bol v neustálom chodení miernejší, skôr sme viac rozjímali. Najmä pri hudbe dobových kapiel, kde kŕdeľ tancujúcich detí vo včasnostredovekom odeve umocňoval pohodu a ten pocit, že ste na podobnej akcii. Plejáda týchto zoskupení bola pestrá, či už národnosťou, alebo hudobnou vložkou, no dajme tomu aj imidžom (niektoré mi až tak nesedeli). Konečne sme sa vypravili aj na drakkar. Plavbu nám spríjemňoval okrem dobrého pocitu a slnečného počasia aj sympatický deduško, ako vrchný kapitán lode príbehmi z dávnych dôb o podobných lodiach, či už zo ság, kde sa Wolin spomína ako Jomsborg či Vineta, alebo z dnešného pohľadu archeológie. Taktiež si každý z našej partie niečo zakúpil na pamiatku a prežil deň s miestnym programom ako najlepšie vedel, či cítil, možností bolo dosť. Ja som napríklad aj dosť často konverzoval s mojimi poľskými bratmi o viere a o dianí sa v našich komunitách, poprípade som spoznal veľa nových skvelých ľudí.
Trošku k negatívam. Ku koncu tohto dňa začala mať ochranka celkom paranoické stavy a veľa ľudí zažívalo nepríjemné chvíle, keď ich vyčerpávali so zbytočnosťami, dokonca došlo k nejakým fyzickým stretom. Okrem toho sa mi celkom zdalo nevhodné, ba až komické, ak sa v týchto dobových skupinách objavili ľudia, ktorí sa svojím pôvodom ku včasnostredovekým obyvateľom Wolina a jeho priľahlých oblastí nemohli radiť ani náhodou. Alebo to bola otrocká práca?
Štvrtý deň sme sa už chystali opustiť festival, aj keď ešte pokračoval, no už sme sa cítili, že je čas sa posunúť ďalej. Smer bol tentokrát na azda najznámejšiu „ poslednú pohanskú baštu západných Slovanov“, bájnu Arkonu. Cestu sme si spríjemnili ešte návštevou mestečka Świnoujście, kde sa nachádza prístav, azda najväčší maják v Poľsku a trajekt, ktorý nás dopravil do Nemecka. Pred odchodom sme sa ešte rozlúčili s našimi novozískanými priateľmi z Krupiny, ktorých touto cestou pozdravujem! Cesta bola tiež pomerne dlhá, no spríjemnili sme si ju aj príjemným obedom v jednom malebnom mestečku, kde bolo obyvateľstvo ešte značne poľsko-nemecké, vzľadom na poľský personál a nemecké menu.
Ďalšia z avizovaných zastávok bola po blúdení a následnom pamätnom vstúpení na rujanskú pôdu mestečko Altenkirchen, známe tým, že sa tam v múre nachádza podobizeň Svantovíta. Nečakali sme, že nás tak vrelo po omši príjmu a ešte nám budú tak skvelo asistovať v robení fotiek. Okrem neho sa v kostole nachádza niekoľko symbolov, ktoré by ste možno v kostole nečakali (svarga, kolovrat, rôzne vikingské prepletance atď.).
Smerujeme ďalej a nakoniec vstupujeme na pôdu, pri ktorej sa u mnohých z nás prejavil veľký pocit hrdosti. Arkona, ktorá bola najznámejšia a najväčšia svätyňa Svantovítova, mocenské a obchodné centrum Rujany a Pobaltia a najmä symbol odporu voči pokresťančovaniu Európy je putovným miestom, pri ktorom sme si povedali, že azda každý (nielen slovanský) vyznávač pôvodných indoeurópskych tradícií sem musí raz smerovať svoju púť. Okrem všemožného fotenia, duchovného rozjímania pri dôležitých miestach sme sa vydali aj okúsiť Baltské more, miesto, kde vplyvom prírodných úkazov po známej porážke pohanského kultu padla časť Arkony. Ani studená voda nás neodradila, veď srdce nás predsa hrialo a dovolím si povedať, že tieto momenty si uchovám azda až do smrti. Aj tu som sa stretol s mojím francúzsko-poľským priateľom Wiesławom a spolu sme diskutovali o význame miesta, po ktorom sme sa presunuli ďalej.
Pôvodný plán bol prespať na Rujane a ísť domov až ráno, no vzhľadom na prísne podmienky a zavreté kempy, sme sa v neskorých nočných hodinách pobrali domov. Cestou sme nakoniec okrem avízovaného Berlína išli do Krakowa, kde sme ešte navštívili Archeologické múzem ukrývajúce porozuhodný fenomén slovanskej archeológie, zbručský idol Svantovíta. Aj tu sme rozjímali dlhšie a napriek nevhodnosti sme sa dotkli tohto patróna. Potom už nasledovala len cesta domov, pri ktorej sme azda neverili, že už celé dobrodružstvo končí...

Raslavien

5 komentárov:

rarach.sk@gmail.com povedal(a)...

Závideniahodná prechádzka. Neviem si síce predstaviť Raslaviena ako rozjíma (tým myslím: je chvíľu ticho), no i tak som rád, že nás bol reprezentovať najvyšší člen Perúnovho Kruhu. Dúfam že ma raz vezmeš zo sebou ak ma náhodou rodina uvoľní z reťaze.
Žaba

Raslavien povedal(a)...

Tak sú chvíle, pri ktorých aj mne zastane dych a pri takýchto miestach, by určite každému z nás ;)

ArmySlav povedal(a)...

Rafo, závidím Ti tento zážitok

Anonymný povedal(a)...

doprdele,aj ja tam dúfam raz pôjdem,to muselo byť neskutočné dobrodružstvo hlavne pre nás rodnovercou :) Pilby-tiež

Unknown povedal(a)...

ahoj. chystám sa tohoto roku na podobnú cestu.. len s tým ze vyrážame z BA cez ČR a hore na Rujanu a potom na festik do Wolina. píšeš ze tam boli prísne podmienky? Ako to mam chápať? ja som si vyhliadol nejaké kempy v ktorých by sa dalo nocovať.. vyzerajú byt otvorené. A ešte by som sa chcel spýtať na Wolin.. bol som na festivale tuším v rom roku ako ty. Stanovali sme v kempe za wolinom pri jazere. Konkrétne by som chcel vedieť ktorý park si myslel posiaty modlamy. ten co je pri jazere? Ďakujem za odpoveď, pripadne kontaktovanie na email.