Biblia

Naša kultúra a vôbec celá európska spoločnosť je nezmazateľne poznamenaná prijatím, či skôr vnútením kresťanstva, ktoré má svoj pôvod v judaizme. Starý zákon je svätou knihou tak pre židov ako aj kresťanov.
Kým nosenie starých európskych symbolov, úcta k svojim predkom, či láska k vlasti sú dnes vo väčšinovej spoločnosti automaticky zaradené do priečinku neonacizmus, hlásanie etnickej a náboženskej nadradenosti židovského národa v „knihe kníh“ je stavané do pozície nespochybniteľných právd, nedotknuteľnej svätosti.
Trestný zákon Slovenskej republiky v § 198 (trestný čin hanobenia národa, rasy a presvedčenia – dolná sadzba 6 mesiacov), § 260 (trestný čin podpory a propagácie hnutí smerujúcich k potlačovaniu práv a slobôd občana), § 261 (trestný čin verejných prejavov sympatii k fašizmu alebo inému obdobnému hnutiu) postihuje prejavy netolerancie, hlásanie rasovej nadradenosti(vyvolenosti) či nabádanie k etnickej neznášanlivosti. Výnimku má pravdepodobne len jedno etnikum.
„Veď ty si svätý národ Pána, Boha svojho, teba si vyvolil Pán, Boh tvoj, za svoj vlastný národ zo všetkých národov čo sú na zemi.“(Dt,7:6)
„Aj Pán si ťa dnes vyvolil, že budeš zvláštnym jeho národom...že ťa vyvýši nad všetky národy, ktoré stvoril, na svoju chválu, slávu a ozdobu.“ (Dt,26:18 – 19)
„Pohltíš všetky národy, ktoré ti Pán, Boh tvoj, dá do moci; oko tvoje sa nezľutuje nad nimi.“(Dt,7:16)
A ako zaobchádzal bohom vyvolený národ s tými čo upadli do jeho moci?
„ A pobili všetkých mužských...odvliekli mediánske ženy a deti do zajatia, zo sebou vzali ako korisť všetok dobytok, všetky ich stáda a všetko ich imanie.... Mojžiš sa však rozhneval na veliteľov vojsk, na vodcov , na tisícnikov a stotníkov, ktorý sa vracali z bojovej výpravy...Prečo ste nechali nažive všetky ženské osoby?...Pobite všetkých chlapcov a povraždite aj všetky ženy, ktoré už obcovali s mužom. Ale všetky mladé devy, ktoré ešte neobcovali s mužským, nechajte si nažive pre seba.“(Nm,31:7 – 18)
Skutočne božské jednanie. Smutnejšie je že biblickí hrdinovia sú nám Európanom dávaní za vzor už celé storočia. Aj top 1. najväčších zločinov 2O. storočia (holokaust) má svoj akoby vzor v starom zákone. Keď kráľ Dávid dobil mesto Rabu, „ľud ktorý bol v ňom, vyviedol, roztrhal pílami, železnými mláťačkami a železnými sekerami a pohádzal ich do tehliarskej pece. Podobne naložil so všetkými mestami Amončanov.“ (II Sm, 12:31)
Starý zákon je zoslaný Jahvem výhradne pre židov, nikomu inému, je tu zdokumentovaný sľub ktorý dal Boh svojmu vyvolenému národu aj záväzky, ktoré tento ľud pred ním za to prijal. Kresťanská cirkev s prijatím starého zákona prijala aj koncepciu vyvoleného národa, a akousi kompenzáciou ma byť nový zákon s učením Krista pre všetkých ľudí(zaberá ¼ biblie, kým starý zákon ¾). Chabá kompenzácia...
V Evanjeliu Matúša Ježiš vraví : „Poslaný som iba k strateným ovciam domu Izraelovho.“ (Mt, 15:24)
V Apokalypse, ktorá je časťou nového zákona sa jasne hovorí že nepriatelia boha sú „zberbou diablovou,“ sú to tí, „čo hovoria o sebe že sú Židia a nie sú“ (Zjv, 2:9, 3:9)
Až potom čo židovstvo väčšinovo odmietlo nové učenie sa pozornosť preniesla aj na iné národy a národy ktoré ho prevzali, ho prevzali z celou jeho mytológiou.
Kým dovtedy staré božstvá odzrkadľovali morálku, rodinné vzťahy, umenie, spoločenské vedomie, duchovné predstavy, kým pôvodné náboženstvo bolo odrazom skutočných národných vzťahov a situácií, po prijatí kresťanstva sa všetko nahradilo židovskou predstavou sveta a dejín.
Nejde tu o plytký antisemitizmus. Treba bez predsudkov poukázať na to že táto zbierka zvitkov nevytvára pravdivý obraz našej pôvodnej spoločnosti. Všetky kategórie ľudského života a správania sa ilustruje podľa židovských hodnôt.
Je na posúdení každého racionálne zmýšľajúceho človeka či naše národné povesti a rozprávky, grécke báje, škandinávska Edda, fínska Kalevala nehovoria o duchovných a spoločenských hodnotách jednotlivých európskych národov viac, než mytológia jedného, aj keď „bohom vyvoleného“ národa. Hlavne v tom totiž spočíva najväčšie pozitívum každej rodnej viery, v tom že je zrkadlom národa.
Žaba

Obrad k Dohviezdnemu večeru

Pôvodne boli Vianoce oslavou Boha slnka – Dažboga (tiež Dabog, Dajboh), názov božstva sa však rovnako ako zvykové tradície vždy mierne odlišovali v rámci regiónov a slovanských národov. Pri zimnom slnovrate podľa predstáv starovekých kultúr dochádza k zrodu nového slnka. Ide teda o ďalší začiatok v kolobehu života roľníka. Slnko je ešte mladé, slabé ako dieťa, ktoré celé dni odpočíva. Rovnako naši predkovia v tejto etape roka odpočívali utiahnutí do tepla svojich zemníc. Úroda bola zožatá, dobytok prihnaný k obydliam a zabezpečiť si úspech v nasledujúcom hospodárskom roku pripadalo práve na deň zrodu nového Dažboga.
Aj keď už väčšina z nás nežije životom závislím od úrody svojho poľa, ťažkej driny a rozmarov počasia, aj tak nachádzame v tieto dni pokoj, aj tak sa pozeráme späť za uplynulím rokom na naše úspechy i zlyhania.
Z úcty k svojim predkom nám Slovenom prináleží povinnosť poďakovať sa a chváliť Slnečného boha. A keďže staré slnko umiera nehodno zabudnúť na mŕtvych ktorí majú k nám v tento deň bližšie než inokedy. Schádzame sa v užších skupinách, spoločnosti ľudí čo sa navzájom poznajú. Málokto z nás má totiž to šťastie že by jeho rodina mala pochopenie pre pôvodné, pohanské „Vianoce“. Preto sa stretávame v rámci rodnovereckých občín. Nespájajú nás síce rodinné putá, avšak je tu pocit spolupatričnosti, ktorý sa týmto obradom ešte viac utužuje.
Na obrad samotný je nutné myslieť niekoľko dní dopredu. Treba zabezpečiť klát zo zdravého ovocného stromu (tzv. Badniak), môže to byť jabloň, slivka, alebo hruška. Jedná sa o veľkú obeť ohňu, lebo zdravý ovocný strom inak rúbať nehodno.
Tiež narezať prúty z listnatej dreviny. Tie v teple domova, vložené do nádoby z vodou vyženú puky. Nimi sa budú jemne šibať zúčastnení aby boli zdraví a ohybní ako tie prúty.
Z múku (najlepšie špaldovej, no aj dnešná biela je „košér“), mlieka, vajca a štipky soli sa upečú posúchy (placky z nekvaseného cesta) a nechajú sa uschnúť. Ako obradné jedlo sa budú zalievať mliekom, medom a posypú sa makom.
Nemala by chýbať ani Kyseľ, Kyselica – kapusta varená s hubami a cesnakom s múčnou zápražkou, z čoho vzišla vianočná kapustnica. Tú je vzhľadom ku klimatickým podmienkam vhodné konzumovať v prenajatom priestore obľúbenej krčmy, kde sa zídeme po obrade.
Vhodnou obetinou od jednotlivcov je najmä sladké pečivo, najlepšie medovníky, ale aj rôzne koláče z kysnutého cesta.
Ako pred každým obradom aj teraz sa božite v kruhu obsype drobnou poživňou (strukoviny, obilniny, soľ) na ochranu pred zlými silami a pri zapaľovaní ohňa prírodným spôsobom sú žrecom volaní predkovia.
Žrec: „volám našich predkov, volám ich za svedkov, že mi potomkovia dažbogovi tu dnes stojíme v očakávaní jeho nového zrodu. Buďte vítaní v kruhu rodoverných.
Chválime teba žiarivý Dažbog vládca jasnej oblohy. Vďaka ti za hrejivé lúče čo hladili naše polia ako láskavé dlane. K tebe sa dvíhali zlaté klasy a pred tebou sa sklonili obťažkané zrnom. Aj nad nami si stál a hľadel z vysokej oblohy od kedy je svet svetom. Ku tebe sme rástli, no pred tebou i skláňali zraky keď si ukázal svoju silu.
Aj sám si došiel na koniec svojej cesty. Neúnavne si svetlo svetu rozlieval až kým si na koniec svojho času došiel. Vďaka ti za každý lúč ktorý nás našiel, vďaka ti za biele dni, za radosť ktorú nám priniesli“.
Tu pomocník vloží do ohňa poleno z ovocného stromu ako obetu pre živel ohňa.
Žrec:“a dnes ťa vítame v novej podobe. Než nadobudneš svoju silu nech ťa chráni Svarog, otec tvoj, nech bdie nad tvojim detstvom. Nech je to detstvo sladké ako dary ktoré ti prinášame“.
Do misky sa rozlámu posúchy, zalejú sa mliekom, medom a posypú makom. Časť z toho sa hodí do ohňa ako pokrm pre nadobudnutie síl novému Dažbogovi. Ostatok putuje medzi účastníkmi spolu s medovinou. Z tej každý pred odpitím pozdvihne nádobu k slnku (neodlieva na zem – matka zem odpočíva) a prevolá na slávu Dažbogovi.
Tu každí kto čo priniesol môže za obeť k ohňu položiť. Pred tým ich však pomocník zľahka po nohách zeleným prútím vyšibe a žrec im na hlavu sype zrno. Potom môžu jednotlivci nahlas, alebo i v duchu chválorečiť bohov spôsobom aký sami pokladajú za vhodný.
Žrec: “Poďakujme predkom za to že v tejto chvíli zotrvali v našom kruhu, za priazeň ktorú nám prechovávajú. Silu a rozum sme po vás zdedili, vďaka nim je ľahšie pasovať sa s osudom. Večná chvála vám. Chvála predkom našim“!
Do snehu sa zapichnú mladé prúty ( tie vždy slúžili ako sprostredkovatelia medzi svetom živých a mŕtvych) a do bochníka chleba z ktorého je vybraná striedka sa vsype zvyšné zrno spolu s obetinami pre predkov. To sa položí k ohňu.
Žrec: „Nech sa neprestane točiť kolo času. Nech sa naplní osud ako bol stanovený. Skúsme do neho nazrieť, hoci veštby bývajú nejasné ako prízraky, nech nás sudba varuje“.
Vtedy pomocník rozdá všetkým jabĺčka alebo orechy. Jabĺčka sa rozrezávajú priečne. Ak sa zjaví v reze hviezda znamená to šťastie po celý rok, ak je na ňom kríž alebo je červavé či choré zle sa mu bude vodiť. Orech musí byť zdravý a hnedý po rozlúsknutí, to značí dobrý osud, ak je čierny, prípadne zošúverený, zoschnutý je to zle znamenie.
Zdravý orech alebo jablko človek zje na znamenie že osud prijal, zlé vhodí do ohňa na znamenie že bude s osudom bojovať k čomu mu budú predkovia nápomocní.
Po dopití medoviny sa obrad skončí a zástup sa poberie k spoločnému posedeniu. Jedna miska z jedlom by mala byť vždy odložená pri stole z úcty k predkom.

Žaba

Mokošin deň - 1. november

Mokoš je bohyňou ženskej plodnosti, ochrankyňou ich prác, rodín, domáceho blahobytu, bohyňou vlhkej zeme. Bol jej zasvätený piatok. V čase oslavy tohto dňa dáva zem posledné plody, končí sa obdobie hojnosti a začína obdobie núteného uskromnenia sa. Časť z úrody sa vracia zemi ako zadosťučinenie za jej štedrosť.
Kult bohyne Mokoši bol potlačený ako posledný z pomedzi starých bohov. V najväčšej miere je za to zodpovedná ženská prirodzená poverčivosť. Mokoš bola totiž aj bohyňou mágie a osudu. Cirkev sa o potlačenie snažila celé stáročia, no neúspešne, lebo jej atribúty prevzala kresťanská martýrka Lucia, ktorú ľud napriek oficiálnej verzii považoval za najväčšiu čarodejnicu.
Mokoši sa obetovala hydina, najčastejšie sliepka, no najčastejšie sa zemi vracala časť z posledného zberu. Jej sviatok sa vždy slávil koncom jesene a neskôr sa zakomponoval do stridžích dní (Lucie je 13. decembra).

Priebeh obradu:
Na ochranu pred zlými silami sa v kruhu rozsype drobná poživeň ako šošovica, zrno, soľ, bôb a pod. Zapáli sa oheň a do kruhu zúčastnených sú pozvaný predkovia.
Potom zúčastnení pred sebou rukami vyhrabú plytké jamky. Žrec následne obchádza kruh s džbánom a všetci si symbolicky umyjú ruky, aby boli obetiny dané z čistých dlaní. Pri tom pomocník zmetá husím krídlom z pliec okolostojacich starosti všedných dní a zlé myšlienky.

Žrec: „Nech sa neprestane krútiť tvoje vreteno, nech sa nepretrhne niť ktorú pradieš. Ty nás zaodievaš do svojej lásky a porozumenia. Ty nás sprevádzaš osudom života. Veď kto nás stráži ako svoje stádo ak nie ty? Tvoj cit nás hreje ako vlna, varuj nás pred chladom dlhých nocí“
.
Zúčastnení vhodia do obradného ohňa po troche ovčej srsti, prímu roh hojnosti z rúk pomocníka, odlejú dúšok matke zemi a pripijú si na slávu Mokoši.

Žrec: „Prosebne k tebe obraciame dlane, aby si sa ty neodvracala od nás. Pozri, tu v kruhu stojíme a ty nech si tu s nami. Od choroby rán ušetri nás a netrhaj skoro nite osudov tvojich verných. Vymeť zlobu z kútov našich duší.
Mokoš mäkká je zem čo nás nosí, ona je náručím, ktoré uspáva k večeru roka. Ona nás živí i berie k sebe na večnosť, z nej sme vzišli k nej sa vrátime. Ona nesie ťarchu sveta. Z hlbín úrodnej matky zeme zarodili polia i sady. Z toho najlepšieho dávame tebe späť, aby si zachovala svoju štedrosť. Nech vzíde čo si do nás zasiala, nech rastie čo je vlahou živené, nech sa vráti z toho čo nám bolo z božej štedrosti dané“.

Do jamiek v strede kruhu všetci vsypú, alebo vložia obetiny (strukoviny, zrno, jablká, hrušky, figúrky z cesta či hliny..) a jamky zahrnú rukami.

Žrec: „Mokoš k tebe mieria slová vďaky, ku tebe sa utiekame. Neprestávaj nás milovať veď láska je najväčší z tvojich darov. Pamätáme čo pre nás konáš, nezabúdame. Veď koho iného nazvať našou matkou ak nie teba? Sláva tebe veľká bohyňa naša! Sláva tebe Matka Zem! Sláva tebe Mokoš!

Obradník

Hádam dnes nik nepochybuje o tom, že slobodné vyjadrenie viery je jedným z primárnych práv každého človeka. Bol by som teda nerád, keby niekto tieto riadky chápal ako návod k tomu čo je dobré a čo nie. Na tomto mieste nechcem stanovovať pevné normy o tom ako má konkrétne obrad vyzerať. Necítim sa byť k tomu dostatočne spôsobilý, ani povolaný. V konečnom dôsledku si uvedomujem, že spôsob akým vyjadrujeme svoju vieru je individuálnou záležitosťou každého z nás.
Je fakt, že ak by pri obrade stala v kruhu tlupa fajčiacich chlapov v teplákoch, nesmierne by to znižovalo dôstojnosť obradu. Napríklad s tým fajčením pri obrade som sa už stretol. Opitý ľudia sú síce zábavným spestrením, no iba do určitej miery. Nesmierne rušivo pôsobia mobilné telefóny a blýskanie fotoaparátov.
Stretol som sa aj s narážkami( napr. na Velestúre) typu: prečo žrec modlitbu číta, keď Slovania nemali písmo ani papier, ako sem môže niekto prísť v metalovom tričku, prečo sa použili bambusové fakle...?,jednoducho šlo o narážky na dobovosť resp. nedobovosť obradu.
Tu je nutné uvedomiť si, že dnes zrealizovaný obrad, nech by sme sa snažili akokoľvek, nemôže byť úplne autentický. Stáročia zákazov urobili svoje, historických záznamov nie je až tak veľa a ľudové zvyky, ktoré sú snáď najhlbšími studnicami poznania majú tiež svoje dno. Bolo by naivné myslieť si, že všade naokolo je 21. storočie, iba okolo nás je ôsme.
Naše životy, úroveň myslenia a potreby sa zmenili, a verte tomu alebo nie, naša stará viera bude žiť ďalej len ak nájde svoje uplatnenie v tejto dobe!
Tým nechcem povedať, že na základe toho treba od Perúna žiadať rýchlejší internet a k oltáru mu položiť starý modem. Tým chcem povedať, že i dnes nás trápia choroby, žiale, odchody, že i dnes možno ďakovať za pevné zdravie, splnenú túžbu, či šťastnú náhodu...komu ak nie naším starým bohom?
Na to aby som tak urobil nemusím byť celý natiahnutý v ľane, alebo v ľudovom kroji za pár tisíc. Veď načo pózovať pred tými, ktorým ide hlavne o to, čo okom nie je vidieť.
Najdôležitejší pri obrade je podľa mňa celkový dojem. Ak nie je prirodzený a jednoduchý pôsobí skôr dojmom prednesu, divadla. Je dobré do neho zapojiť všetkých, alebo aspoň väčšinu zúčastnených, žrecov monológ totiž pôsobí časom monotónne.
Som rád že sviatky u rodnovereckých občín nemajú jednotný charakter a pohľady na to ako ich viesť sa rôznia. Líšili sa aj u našich predkov. Variácie by sa našli v rámci regiónu aj historických dôb. mne zostáva len veriť, že ak by sa nášho obradu zúčastnil človek z pohanských čias, cítil by sa tu ako medzi svojimi. Obrad má byť pre bohov aj pre ľudí, živých aj mŕtvych. Na počte zúčastnených nezáleží, menej (čo i len dvaja) je niekedy viac. Žrecom môže byť ktokoľvek, kto k tomu cíti potrebu a má potrebné znalosti, neverím že k tomu treba byť povolaný. Stačí zvolať ľudí k obradu.
Pre tento účel sme sa podujali spísať obradník, spísanú formu vedenia jednotlivých sviatkov, ktorej sa môže žrec voľne pridržiavať. Príspevky budú pridávané postupne.

Žaba

Rodov deň - 11.september

Oslava Rodovho dňa v sebe spája hody a dožinkové zvyky. Sú zamerané na vyslovenie vďaky prastarému božstvu za zavŕšenie hospodárskeho roka. Najčastejšie sa pri ňom obetoval kohút, alebo kozľa. Zviera bolo zabité verejne, často všetkému predchádzal improvizovaný súd a obeť vykonal vybraný jedinec. V našich podmienkach sa ako aj u našich predkov používa zástupná obeť vo forme figúrky z cesta alebo hliny. Rod je božstvo ktorému sa prikladá zodpovednosť za stvorenie Všehomíra a tak je oslava stvorenia tiež súčasťou obradu.
Po príchode na božište si všetci zúčastnený umyjú ruky a pristúpi sa k zapáleniu ohňa, čo sa vlastne robí pred každým obradom bez výnimky: žrec vyzve pomocníka aby zapálil oheň a zavolal tak predkov. Ten pomocou ocieľky, kameňa a práchna zapáli oheň, zatiaľ čo je spievaná pieseň:
Zakresaj na oheň, ocieľka o kameň
Pradávny rituál nech sa zrodí oheň.

Skrze tie plamienky brány sa otvoria
Cez ne a spomienky predkovia hovoria.

Bodaj ste všetci tu cez rok šťastie mali
Že v kruhu nad ohňom, že ste spomínali.

Kruh zúčastnených sa pomaly pohne opisujúc kruh v smere hodinových ručičiek, v smere pohybu slnka, pri čom sa spieva jednoduchá pieseň, ktorú žrec predspevuje a ostatný po ňom opakujú.
Vzývame Roda, chválime Roda,
Obety jemu: chlieb, soľ i voda.
Počas spevu a chôdze okolo seba rozhadzujú soľ, omrvinky z chleba, zrno, alebo šošovicu, bôb...akúkoľvek drobnú poživeň. To vychádza z povery v strigy a zlých démonov, gazdovia počas stridžích dní sa pred nimi chránili tak že okolo seba rozsypávali spomínané ingrediencie. Zlé sily cez ne nemohli prejsť kým to všetko neporátali.
Z čistých dlaní pre teba obeta.
Nech iskry zaletia ďaleko do sveta.
Nech si nájdu srdcia, duše spriaznené,
Nech teba vzývajú volajú po mene.
Kiež nikdy nezhasnú tie iskry z popola.
Kiež je zabudnutý ten kto ťa nevolá.
Bo ten čo ťa pozná to je pravdy posol
a z tých čo ty nepoznáš zostane len popol.
Na bielej škrupine symbol maľovaný
v ňom sa život vinie jak symbol pletaný.
Ty si rozbil vajce, tak si stvoril všetko.
Daroval si život na počiatku vekov.
Pod tenkou škrupinou skryl si svetlo sveta
je v ňom slnka tvár do zlata odetá.
Poznal si večnosť, spojil ju vláknami,
nebo si ozdobil jasnými hviezdami.
Oddelil si nebo i zem, tak i nám pomôž
Nech ako ty vieme čo pravda čo lož.
Vnášame modlitbu do tíšiny lesa,
kde bez tvojej vôle lístok nepohne sa.
Ku nohám modly sa položia obetiny, najmä chlieb, soľ a voda v nádobe k tomu na to určenej (tá na meste ostane až do ďalšieho roka).
Žrec: keď sa stvoril svet ty jediný si bol pri tom.
Zúčastnení postupne rozbíjajú vajíčka na ktorých je namaľovaný symbol, ktorý zodpovedá vete ktorú pri tom každý jednotlivec vysloví.
Napr:
Slnko vyšlo z tvojej tváre
Mesiac z tvojej hrude
Svetlé hviezdy z tvojich očí
Jasné zore z tvojho obočia
Temné noci z tvojich myšlienok
Bujaré vetry z tvojho dychu
Iskrivé vody z tvojich zreníc
Zlaté klasy z tvojich vlasov
Štedrá zem z tvojich dlaní
Burácajúce hromy z tvojho hlasu
Biele dni z tvojho úsmevu
Dažďové mraky z tvojich sĺz
Nebesá z tvojho temena
Podsvetie z tvojich chodidiel
Vysoké skaliská z tvojich kostí
Hlboké lesy z tvojho vnútra
Ďaleké stepy z tvojho jasného pohľadu
Šíre moria z tvojich sĺz
Vysoké stromy z tvojich mihalníc
Na poradí v akom jednotlivci vyslovujú tieto slová nezáleží. Vajíčka sa rozbíjajú o kameň ktorý leží modle pri nohách.
Žrec: Vďaka ti za zozbieranú úrodu. Našu snahu odmeňuješ darmi ktoré berieme s vďakou a my ťa neprestávame velebiť. Prosíme ťa, daj aby aj nasledujúci zber bol tak štedrí ako tento.
V kruhu koluje medovina, žrec prvý odleje dúšok matke zemi, pozdvihne roh hojnosti k nebu odpije si a potom ho v tom nasledujú ostatní.
Následne žrec prednesie hlavnú modlitbu:
Velebím ťa najvyšší Rod – tvorca za to že si ma viedol i telo moje svätyňu ducha môjho i učinil si ma odolného nemoci a zraneniu. Upevnil si moje dlane dennými starosťami, môjho ducha si upevnil, pravdou a spravodlivosťou obdaril.
Rod ty si náš najstarší boh. Klaniame sa ti, lebo ty si stvoril náš svet na počiatku vekov, ty si rozbil životodárne vajce a tak si stvoril všetko. Ty si oddelil nebo i podsvetie, ty si oddelil pravdu od krivdy. Prinášame ti obety aby si neodvracal svoju tvár od detí slovanstva a pomáhal i nám v živote, ako si pomáhal našim predkom
Rod otec – nebesia i hlbiny otvárajúci. Nezničiteľná je tvoja sila vo všetkom. Tak na tajomnej oblohe, pokornom svete i temnom podsvetí. Tvoja sila je všemocná, plynúca ako oblaky pod nebesami, mäkká ako zem i tvrdá ako úder Svaroga, syna tvojho.
Ty si otec otcov Rod –stvoriteľ. Nech sa obnovujú jasné ohne každým novým dňom, nech sú vykonané tvoje úmysly. Vyzývam ťa všemohúci Rod každý deň v myšlienkach svojich – dedičstvo pokolení nedaj vyrvať z našej pamäte, nedovoľ zabudnúť svojim deťom.
Príjmi tieto dary, príjmi žertvu vykonanú na slávu činov i mena tvojho. Daj zahorknúť ľútosti v našich srdciach. Jasným plameňom prinavráť dni v slovách – SLÁVA RODU.
Príjmi všetky dary čo sa z ohňom skrížia, nech zapália nám srdcia, plamene neublížia.
Účastníci vložia do ohňa individuálne obety z cesta, alebo hliny, ktoré svojou formou vyjadrujú osobnú túžbu jednotlivca.
Obrad sa tým skončil a po dopití medoviny všetci odchádzajú k hostine na ktorej čo najviac zjesť a vypiť sa považuje za prejav zbožnosti.

Žaba

Slovanský bohovia

Tento članok uverejnňujeme z láskavým dovolenim Dragovida, spravovateľa stránky Svätoháj. Takýchto stručných prehľadov som už videl viac, no a tento považujem za najlepší...


V tomto článku som zhrnul zhruba v skratke to čo sa nám dochovalo o Slovanských bohoch ctených na celom území obývanom Slovanským etnikom. Sú to údaje pochádzajúce z historických, etnologických a etymologických zdrojov.
Pri posudzovaní jednotlivých historických správ však treba ešte prihliadať aj na to že ich často písali cudzinci a inoverci, ktorý dobre nerozumeli jazyku, viere a kultúre Slovanov a u Franských kňazov navyše šlo aj o zavrhovanie tejto viery čo mohlo mať podstatný vplyv na vierohodnosť a presnosť ich správ.
Musím tiež podotknúť že toto je súhrn mien, nie súhrn bohov, lebo u Slovanov mali niektorý bohovia aj viacero mien (prídomkov), avšak to že niektoré mená patrili jednému bohovi sa v niektorých prípadoch môžeme len domýšľať, rovnako ako o funkciách niektorých bohov.

Belboh

Predpokladaný protipól Černoboha. Predpoklad jeho existencie vychádza zo zmienky kronikára Helmolda, že Polabský Slovania „vzývajú boha dobrého aj zlého“ a tiež z niektorých dochovaných názvov lokalít.

Černoboh

Jeho uctievanie vychádza tiež zo zmienky Helmolda: „Dokončiac podľa obyčaji obeti, obracia sa ľud k zábave. Keď pri hostinách kolujú čaše pri stole, nad ktorým prednášajú slová požehnania, vzývajú boha dobrého aj zlého, ktorého nazývajú Černoboh, teda čierny boh. Ten riadi všetko nešťastie.“ Z tejto zmienky sa rovnako vyvodzuje aj existencia Belboha ako jeho protipólu, je však možné že títo bohovia ako zlý a dobrý protiklad vznikli až v dôsledku pôsobenia kresťanstva a jeho doktrín.

Černohlav

Možno len iné pomenovanie Černoboha. Bol uctievaný na ostrove Rujane v Jasmunde. Jeho idol zrejme vyzeral tak že mal čiernu hlavu a strieborné fúzy.

Dažboh (Dažbog, Dabog, Dajbog)

Zmienky o jeho uctievaní sa dochovali u východných aj južných Slovanov. Podľa Nestora to bol boh slnka, darca všetkého dobra a syn Svarogov. Malala: „Potom vládol jeho syn menom Slnko, ktorého nazývajú Dažbog“ Podľa Slova o pluku Igorovom knieža Oleg a jeho ľud sú „vnukmi Dažbogovími“.

Chors (Chers, Chrs)

Bol uctievaný v Kyjeve. Jeho meno zrejme pochádza z iránskeho Chursída, ktorý je bohom slnka. Niektorý bádatelia sa však domnievajú že by mohlo ísť aj o boha mesiaca, vychádzajú pritom zo zmienky v Slove o pluku Igorovom kde sa píše že knieža Všeslav premenený na vlkolaka skrížil ešte pred brieždením cestu veľkému Chrsovi. Chorsovi sa obetúval kohút, ktorý symbolizuje príchod dňa a takisto oheň.

Jarovít (Gerovit)

Jarovít bol uctievaný vo Wolgaste, Štetíne a Havelbergu. Jar znamená zrejme plný sily, energie, živý a mocný. Vít je pán, vládca, premožiteľ, víťaz. Na konci zimy sa vždy konali veľké slávnosti Jari, kde kňaz hovoril menom tohto boha: „Som váš boh, ktorý pokrýva polia trávou a lesy lístím. Plody polí a lesov a všetky ostatné veci užitočné ľuďom sú v mojej moci.“ Jeho atribútom bol zlatý štít ktorý „zaisťoval víťazstvo vo vojnách“.

Lada

O tejto bohyni máme až neskoršie správy zo stredoveku. Zmienky o nej pochádzajú z Čiech, Ruska i od Baltov. Jej meno sa vyskytovalo v piesňach pri hostinách, hlavne svadobných. Obetúval sa jej biely kohút. Takisto sa dochovala srbochorvátska pieseň ako prosba o dážď: „ Modlíme sa Lada, Modlíme sa k vyššiemu bohu. Oj, Lada, oj! Nech zaduje, Lada. Nech zaduje tichý vietor, Oj, Lada, oj! Nech sa spustí úrodný dážď, Oj, Lada, oj!“ Zachovali sa aj piesne až z 18. storočia: „Krásny Ivan trhá rúže,/Tebe, Lada, sväté božstvo./Lada! Vyslyš nás, Lada!/Piesne Lada, spievame ti/Srdce naše skláňame ti./Lada, vyslyš nás, Lada!“

Mokoša (Mokuša, Mokoš)

Bola uctievaná v Kyjevskej rusi, kde sa stala jedinou bohyňou zaradenou do Vladimírovho panteónu. Jej meno pochádza zrejme zo základu mok – mokrý a kš – osud. Podľa etnografických dokladov mala súvis s vretenom, ktoré ohlasovalo jej príchod a vystupuje spolu s vílami. Možno bola zosobnením vlhkej a úrodnej matky zeme. Takisto zodpovedá Iránskej bohyni Arádví, ktorá sa starala o úrodu. Jej uctievanie možno dokladá aj názov dediny Mokošín pri Přelouči v Čechách a ďalšie názvy na Rujane a Horných Francích.

Morana (Morena, Marzena)

Jej podoba sa zachovala v Slovanskom folklóre, kde sa vždy na jar vynáša bábka znázorňujúca Morenu, predstavujúcu zimu a smrť, ktorá sa hádže do vody (často aj zapaľuje) aby sa zbavila vlády nad týmto svetom a umožnila nástup prebúdzajúcej sa jari. Z etymologického hľadiska je jej meno zrejme odvodené od korena mor, mar – teda smrť.

Pereplut

Možno meno bohyne, možno nižšej bytosti. Zmienky o nej sú staršieho dáta teda z 12 až 14 storočia. Jej meno zrejme pochádza od slova pluti – plynúť. Mala súvis s vílami a beregiňami. Na jej počesť sa pripíjalo z rohov a tancovali sa obradné tance.

Perún (Piorun, Parom)

Jeho meno je odvodené od koreňa per a znamená „ten ktorý silne udiera“. Perún bol bohom hromu, búrky ale aj jasnej oblohy a darca dažďa. Jeho atribútom bola sekera, zasvätený mu bol dub, býk a štvrtok (perendan). Bol hlavným bohom Vladimírovho panteónu v Kyjeve, kde stála jeho modla so striebornou hlavou a zlatými fúzmi. Perún bol aj garantom zmlúv a prísah spolu s Velesom. Z etnografických prameňov sa nám dochovala zmienka o tom že Perún (sv. Ilja) zabil na hore hada, aby tak oslobodil dobytok a vody. Ak do niečoho udrel blesk, stalo sa to posvätným a malo to kúzelnú moc prinášať zdravie a vitalitu. Perúnov sviatok sa v Rusku slávil zrejme 20. júla.

Podaga

Bol uctievaný vo Vagrii kde mal svoju modlu podivných tvarov. Meno boha sa odvodzuje od prešmyčky z pogoda (počasie) a mal by to byť teda boh počasia. No nieje to veľmi isté, keďže chýbajú akékoľvek iné informácie.

Pohvizd (Pogvizd, Pochvist)

Boh vetra a vzduchu. Nazývaný aj víchor. Jeho existencia je dochovaná u západných aj východných Slovanov.

Porenut

Bol uctievaný v Korenici. Mal štyri tváre a piatu na prsiach. Ľavou rukou sa jej dotýkal čela, pravou brady. Z latinského zápisu Porenutius sa tiež usudzuje že mohlo ísť o Peruniča, teda Perúnovho syna.

Porevit

Jeho meno je asi odvodené od pora, teda stred leta, teda pán leta. Tiež uctievaný v Korenici. Jeho modla mala päť hláv a bola bez výzbroje. Snáď mal rovnako ako predošlý spojenie s plodnosťou.

Pripegala

Možno bohyňa plodnosti. Bola ctená u Polabských Slovanov. Je domnienka že jej skomolené meno a koncovka gala môže pochádzať od slova glowa, teda hlava. Je dochovaná zmienka o tom že sa jej prinášali ako obeť hlavy kresťanov.

Prove

Mal dubový Svätoháj pri hrade Oldenburg, ktorý chránila drevená ohrada s dvoma vstupmi. V tomto háji platilo právo azylu, nesmel byť znesvätený ani krvou nepriateľov, vstup tam mali len kňaz, ľudia ktorý prichádzali obetovať a tí čo využívali azyl. Každý pondelok sa tu konali verejné súdy. Jeho meno zrejme pochádza od prav, čo znamená spravodlivý. Všeobecne bola malá ochota prisahať pri tomto bohovi z obavy pred spravodlivým trestom.

Radegost (Redigast)

Bol ctený v Riedegoste v Retre. Zrejme solárny boh, ktorý začal byť označovaný svojim prídomkom podľa miesta uctievania, značiacim radostného hosťa. Za solárnu funkciu hovorí zlatá farba modly v svätyni, proti zase zvyk veštiť zahrabávaním losov do zeme aby sa tak zistila vôľa podzemných bohov. Neskôr vystúpila do popredia bojová funkcia boha. Doložené sú tiež viaceré lokality s podobnými názvami už z 12. storočia v Čechách a Rakúsku.

Rinvit

Zrejme ide len o skomolené meno boha Rugievita.

Rod

Boh známi v Rusku od 11. storočia z cirkevných zápisov. Zrejme šlo o boha osudu. Zo zmienky v jednom rukopise pravdepodobne z 12-13. storočia kde je zapísané že tvorcom je Boh a nie Rod, sa usudzuje že ide o boha stvoriteľa sveta. Etymologicky sa tiež poukazuje na význam slov rod, rodina, rodiť, úroda.

Rožanica (Rodjenica)

Z počiatku šlo zrejme len o jednu bytosť Rožanicu, ktorá vystupovala spolu s Rodom. Ich sviatok bol zrejme 26.12. Neskôr sa objavuje v súvislosti s Rožanicou i množné číslo, vystupujú ako dve (zrejme matka a dcéra), neskôr na západe pod názvom sudičky dokonca ako tri stareny. Obetovala sa im bežná strava ako chlieb, syr, kaša, med a kohút. Na ich počesť sa pripíjalo hlavne pri hroboch.

Rugievit

Bol uctievaný v Korenici v 12. storočí. Jeho idol meral asi 3m, mal sedem hláv a sedem mečov za opaskom, ôsmy držal v pravej ruke. Jeho meno sa vysvetľuje ako Pán Rugie. Jeho posvätným zvieraťom bol tak ako u Svantovíta biely kôň. Podriadenými bohmi mu zrejme boli Porevit a Porenut.

Simargl

Boh ktorý mal svoje miesto v panteóne zostavenom Kyjevským kniežaťom Vladimírom okolo roku 980. Jeho funkcia je však zahalená tajomstvom. Jeho funkcia sa odvodzuje od Iránskeho boha Senmurva, okrídleného psa alebo draka, sprostredkovateľa medzi bohmi neba a zeme. Tento mal blízky vzťah k bohyni zeme, z čoho sa vyvodzuje vzťah Simargla k Mokoši. Podľa Rybakova bol neskôr nahradený Pereplutom. Iná teória vyvodzuje jeho meno od skomoleného Sedmuraglav, alebo že mohlo ísť pôvodne o blíženeckú dvojicu Sem, ako ochranca dobytka a Rgl ako ochranca obilia.

Sreča

Bohyňa osudu u južných Slovanov, doložená už od 10. storoča. Neskôr predstavovaná ako mladé dievča pradúce zlatú niť osudu..

Stribog

Odvodzuje sa od iránskeho Stríbagha. Mal by to byť boh povetria a atmosféry. Etymologicky sa odvodzuje od staroruského „stryj“ značiaceho „brat otca“ alebo „otcovský“, takto by mohol byť protipólom Matky Zeme a môže byť chápaný aj ako všeobecný prívlastok hlavného nebeského boha.

Svantovít

Pobaltský boh uctievaný v Arkone a na Rujane. Mal štyri hlavy a jeho meno je zrejme zdomácneným prídomkom. Zrejme prvotne boh úrody, ktorého funkcia sa postupne zmenila na vojenskú. Svantovítov kult mal veľkú moc. K jeho hlavnej svätyni prináležalo 300 jazdcov a najvyšší kňaz mal prakticky väčšiu moc ako knieža. Boli mu obetúvaný aj ľudia, hlavne kresťanský kňazi.

Svarog

Boh ohňa, svetla, tepla a nebeský kováč. Jeho meno je odvodené od staroindického svar – svetlo, žiariaci, slnko, nebo. Svarga v indii znamená raj na vysokej hore v centre sveta. Základ svar sa zachoval v dnešných slovách ako svár, zvárať. Jeho uctievanie je doložené iba z východnej oblasti, na západe sa uctieval jeho syn – Svarožic.

Svarožič

Syn Svaroga, čo jasne vyplýva z jeho mena s koncovkou ožič (porovnaj kráľ – kráľovič). Bol ctený u Polabanov, kde bol jedným z najvýznamnejších bohov. Zrejme neskôr sa namiesto jeho mena začal používať prídomok Riedegost (Radegast). Je to tak dokladom zmeny zo solárneho boha na lokálneho boha vojny. V texte z 11. až 12. storočia sa o Slovanoch píše že sa modlia k ohňu, nazývajúc ho Svarožičom.

Triglav

Bol trojhlavým bohom, pričom každá z hláv spravovala jednu ríšu sveta: nebo, zem a podsvetie. Uctievali ho v Pobaltí. Zasvätený mu bol čierny ohnivý kôň, so zlatom a striebrom zdobeným sedlom.

Trojan

Je doložený z oblasti Ruska, a etnograficky aj zo Srbska. Nieje presnejšie známa jeho funkcia. Keďže mal zrejme tri hlavy, usudzuje sa že to bolo len iné meno Triglava.

Turupit

Uctievaný u Polabanov. Jeho funkcia je neznáma, bol zrejme podobný fínskemu Tarapitovi.

Veles (Volos)

Najviac poznatkov o ňom sa nám zachovalo z Ruska. Ale podľa miestnych názvov bol známy na celom území obývanom Slovanmi. Boh majetku, ochranca stád, úrody a čarodejníkov. Pri tomto bohovi sa tiež prisahalo, ako aj pri iných, bol teda garantom prísah. Knieža Oleg a jeho družina prisahali na Perúna svojho boha a Volosa, boha stád, aby tým potvrdili mier. Veles bol pravdepodobne aj v spojení s podsvetím a protivníkom Perúna.

Živa

Bohyňa z ktorej sa dochoval len názov Siva. Predpokladá sa jej spojenie s kultom plodnosti zeme. Miestom jej uctievania bolo Polabie.

Dragovid