Zobrazujú sa príspevky s označením básne. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením básne. Zobraziť všetky príspevky

streda 25. decembra 2013

Domov




Domov je smietka na tvári všehomíra,
ten kto ju zmietol je hlupák.
Najviac mu chýba keď ho neobjíma
rodina a jej krvné putá.

Domov je kvet na lúke s miliónmi kvetov,
no žiaden z nich sa mu nerovná.
Jeho vôňu berieš si do ďalekých svetov,
kde kvety dusí zem neúrodná.

Domov sú vrásky dospelých, iskry v očiach detí,
príbehy rozprávané pred spaním.
Tá smietka všehomíra ktorú hlupák stratí
je tebe celým imaním.

Domov je uzol čo osudy zviazal
z nití upradených Mokošou.
Uzol nepovolí ak sa správnym smerom ťahá
tak silno až to reže pod kožou.

Žaba

piatok 28. decembra 2012

Slnovrat














Keď nám slnce ku noci zachodí,
starý plameň dohasína,
hrdlom stiekla medovina,
keď nám slnce ku noci zachodí.

Slnko nás zlatým šťastím obdarí,
prejde svoju cestu Luna,
pod krížom svetlo Kračúňa.
Slnko nás zlatým šťastím obdarí.

Staré hynie, nové sa narodí.
Duše predkov vstanú z hrobov,
nech sa deje vôľa bohov.
Staré hynie, nové sa narodí.

Kým stojí šíre nebo nadomnou,
ruka zaťatá je v pästi,
nezídem zo svojej cesty,
kým stojí šíre nebo nadomnou

piatok 27. februára 2009

Adus Žaba - Na vlastnom

Mať kúsok svojej zeme,
k nej upnúť všetky sily,
dedovia, pramatere tiež len pre ňu žili.

Byť pánom na svojom
vziať osud do dlaní
navždy, nie nachvíľu byť pôde oddaný.

Pre každé dieťa
zasadiť strom.
Zo sveta nech nájde cestu ku koreňom.

To čo sme zasiali
sami si zožneme.
veď sami sme králi na kúsku svojej zeme.

Domov – objatie hrejivé
stavanie možno útle.
No z krbu teplo žiarivé, radosť v každom kúte.

A pred ním záhrada
i pár ovocných stromov
nech deti odmala jedia z tých plodov.

Tu sa nič nestratí,
toto dobre vieš,
v prach sa neobráti až tu raz nebudeš.

Deti hrob zakryjú
stromy naň vrhnú tiene.
Navždy, nie nachvíľu, máš kúsok svojej zeme!

štvrtok 8. januára 2009

Dažbogov príchod




Stíchol už ten hlas, čo nás v roku silou obdaril.
Už nieto jeho teplých lúčov, ktoré znamenali blaho.
Naplnil sa jeho čas
a tak teraz slabý a vyčerpaný umiera.
Veď chladná Morena vládne svetu,
staré si berie za obetu.
I vodu v potokoch zamrznúť nechala,
ale čas nezastavila.

No z východu sa už pomaly vynára nové svetlo.
Pod ním budú z kvetov lúky,
pod jeho ochranou budú bezpečné naše kroky.

Vďaka ti Svarog i tebe Mokoš za tento zrod.
Nech mocný Stribog až k vám zanesie naše prosby.
Dažbog, hrej nám duše a vieru do nich lej,
nech kráčajú cestou našich predkov i naďalej.
Zajedz si koláča, napi sa medoviny
a z ohňa príjmy naše dary.

Aby zajtrajší deň bol tvoj zrod
a prvý úder Perúna znamenal začiatok.

Bebo

štvrtok 18. decembra 2008

Aduš Žaba - Zas

Z hôr, údolí, riek – spev tanec a smiech
ten starý ľud mal by zhodiť kríž hanby
zas uvítať slobody vek

Slzy, pokora, hnev, chrám – slabochov chliev
vtedy duša je voľná keď nastane vojna
za návrat pôvodných vier

Spev, tanec a smiech je duše liek
na nebi svastika žiari a z radostných tvárí
zmizol tieň za falošný hriech

Tlie zborený chrám, si tej zeme pán
v horách zas vlci vyjú, s nami predkovia idú
chceme späť čo patrí len nám

streda 3. decembra 2008

Aduš Žaba - Svet


Zachveje sa matka zem z hnusu, strachu, hanby tej, že živí človeka a zle jej trávi. Pod nohami stráca sa pôda, tá živá masa, sme to my, kto ju otrávil. Uvoľnia sa korene v nás – vo mne a aj v tebe, to puto odveké už viac nie je. Z pôdy otrávenej, z hnojív jedov čo sú v nej zdravý klas už nevyzreje.

Dažbog končí svoju púť. Dlho tešil tento ľud z výšky nebeskej a veľkej diali. Dnes besnie v zlovôli, zajtra lúčom dovolí nech sa všetka špina tam dolu spáli. Možno na dážď čakajú, no zľutovanie nemajú tie blesky Perúna a vody tok. Dážď kyslý ako kvas za odmenu skropí nás že miesto slov vďaky stúpal k nemu smog.

Stribog vo svojom hneve jak víchrica reve, na mestá špinavé zlý vzduch fúka. Zabudlo mu na meno to nevďačné plemeno. Zduje sily posledné a kto ho spúta? Schnú jazerá, potoky čo tu tiekli po veky – živé jak tance rusaliek. Tu stíchne rytmus vĺn, do tanca nehrá im spln, iba mútne hučanie mŕtvych riek.

Kde nájde duša pokoja, keď už lesy nestoja? Kde stál háj tam je lúka tichá. Tam na holine pňov sám s maličkou dušou čakaj na trest od Lesovíka. Však už im je beda, chcú klamať sami seba a pravda je cnosť šľachetných. Bedári na duši, si zapchajú uši, Prove ty vidíš čo pravdy sa skrýva v nich.

V naivite a pýche hľadajú pohodlie tiché a nájdu pec vyhasnutú. So svojou povahou skúpou vyhnali rarachov z kútov, možno tu zistia pravdu krutú. K čomu sú rodiny? Tisíce nevinných umrú prv než sem prídu. Nik z nich šancu nemal, Mokoš krvaví si tvár nechtami podpíše našu vinu.

Pamätáš si si istý na čas keď boli čistý, Rod ty si tu bol prvý. To si ešte neznal hnev, ich jazykom si rozumel kým boli čistej krvy. Dnes je skutočnosť krutá, strhali bratské putá, už len závisť je v nich živá. Ľahká, plytká zároveň ako igrica pieseň, čo sa spil a text mu chýba.

Ľahostajnosť tupá, stratený ako tulák smúti Radegast čo schodil svet. Aj bystrý zíde z cesty no zo sveta nerestí len hlúpy nehľadá cesty späť. Hej matička zem, kto sa vráti? Ja neviem, kto sa skloní k tebe v pochopení. Uvidí v tebe ženu, nami zúboženú a spýta sa hlasom prekvapeným........................................................................ty plačeš matka?

utorok 21. októbra 2008

Aduš Žaba - Pravda

Posledný výdych posledných,
došli sily, nemá kto brániť val
a jeden z mečov hrdzavých
tu pre teba leží aby si ho vzal.

Práve ty musíš
zdvihnúť meč predkov spod bahna lží,
prebiť sa do skrýš
až k pravde tam kde bola vždy.

V kúte duše zapadlom
za stenou času, strachu, klamstiev, snov
sám si jej ťažkým žalárom
držíš ju v chládku vlastnou ľahostajnosťou.

Lož jak slina vypľutá,
tak ju zotri, bráň si rodu česť.
Pravda je minca dvojaká,
ty maj tú svoju a nenechaj sa zviesť.

Len tebe sa dá
načrieť na dno svojich vlastných síl.
Keď pravda na teba zavolá
zostaň pri nej bráň ju do posledných chvíľ.

pondelok 6. októbra 2008

Aduš Žaba - Mokoši

Vždy čistý v dome kút,
krídlo zlo vymetie a všetko smetie,
za rodinný kruh
VEČNÁ SLÁVA MOKOŠI!

Ty zaháňaš srd.
Na nás láska pravá z teba sála,
za tú lásku buď
VEČNÁ SLÁVA MOKOŠI!

Za našu matku zem,
čo nás mäkko nosí hoc sme bosí.
Pre ňu zvolať len
VEČNÁ SLÁVA MOKOŠI!

Nech sa striže neminú.
Z prstov ruky niť sa krúti,
za vlnu hrejivú
VEČNÁ SLÁVA MOKOŠI!

Za túžbu milencov,
čo sa k sebe majú a sny snívajú.
Za splnenie snov
VEČNÁ SLÁVA MOKOŠI!

Za oči nevinných,
za šťastnú mladosť, detskú radosť,
za úsmev úprimný
VEČNÁ SLÁVA MOKOŠI!

pondelok 22. septembra 2008

Aduš Žaba

Kto z Vás?
Dedičstvo vekov,
kto z vás ho oživí?
Kto duše svojich predkov
do kruhu prichýli?
Kto stane na holi,
čo vidieť zďaleka?
Kto vie jak bohov bolí
neúcta človeka?
Kto zvolá z tej holi:
hej duše spriaznené!
Tu ste sa zrodili,
tu máte korene!
Kto zaspieva pieseň
clivú a od srdca,
čo počul si v detstve,
od matky, od otca?
Kto páli Morenu,
hádže ju do vody,
kde rozvíri penu,
keď jar sa nám zrodí?
Kto skáče cez vatry
a kto bude stáť
v kruhu ako bratri
cez letný slnovrat?
Kto ďakuje bohom
za štedrú úrodu,
pri dožinkách zrnom
seje šťastie rodu?
Kto z vás na Kračúňa
volá predkov k stolu,
keď sa nesie vôňa
od domu k domu?
Kde v okne plápolá
sviečka na hromnice?
K dieťaťu kto volá
sudičky – Rožanice?
Koho z vás to mrzí,
že počuť plač z hrobov?
Kto z vás zotrie slzy
z tváre starých bohov?

sobota 20. septembra 2008

Ľudovít Kubáni

Poznáte Turiec? Rajskú záhradu,
srdca Slovenska komoru?
Prírody tvárnosť panensky mladú,
Žiariacu v krásy názoru-
vencom zelených hôr obtočenú,
vôd bystroskočných prúdmi zvlaženú-
stráženú rumami hradov?
Poznáte Turiec, tie krásne nivy,
bydlísk skopenky, ľud umný, živý
v stred dumošepných líp sadov?

Izidor Žiak - Somolický

Posvätnou mysľou teba pozdravujem,
ty, pekných duší rajská záhrada,
pri vodách tvojich pnú sa pevné stromy,
keď inde každá haluz uvädá.
Narástli roky, zrástli strasti, biedy,
i šťastie skvitlo – škoda zašlých krás!
Pod nebom tvojim poznával som slávu
a tu som v tvojom lone – dieťa zas.
Zkvitla ti doba plná svetla, slávy,
oj, kde sú znaky tvojich slávnych hôd?
Ja vidím s bôľom: kvíliš nad rumami,
Čo spálil chrámy odrodený rod...
Záhrada rajská, Turiec maľovaný,
vždy v srdci nosím milý obraz tvoj;
ver, často v krásach tešievam sa tvojich,
len drž sa mužne, na stráži vždy stoj!

Svetozár Hurban Vajanský

V tme nočnej sneh sa vkradol v naše kraje,
no posypal len šumné Turca hole.
Tu dolu zelenie sa luh i pole,
tamhore biela rúška k nebu vlaje.
Tu Mudroňov park v smaragdovom šate,
tamhore blýska krištáľ inovate.
Si krásny Turiec! Sladká domovina!
Raj, trochu chladný, ako hrdá kňažná.
Jak hromozvod nad tebou ihla strážna
Kriváňa trčí, Lysec bujno spína sa
ako ľvica napružená k skoku,
a rieka Tvoja šumí v strmom toku.
A riavy Tvoje skáču dolinami,
dážď drobných periel sypú vodopády,
nad dolinami tri mohutné hrady
jak starci sedia, trasúc šedinami,
k nim zaletí iba havran blúdny,
ich nevzbudí už ani len deň súdny.
No ľud sa budí zo sna tisícletia
a dobre vie už, odkiaľ príde spása.
Reč jeho s harmóniou tónov hrá sa
a piesne priamo jeho pred tón letia.
Len jedna v Tebe, šumný Turiec, špata
zrak gánivý a štekot renegáta.

Ela Vodrážková

Priezračne čisté vlny svahov,
čo dvíhajú sa ku Kľaku
a vedľa Lysec s Ploskou drahou,
halicou hlavu do mraku.
vo výši bodka jasajúca
rozsýpa trilky po poli,
ó, krása, nikdy nestarnúca
hry svetiel, tieňov na holi!
Nebo si sadá na čakanku,
bozkáva klincov rubíny
a srdce budí z tiaže spánku-
i to je náhle bez špiny-
Striebro sa leje do zelene
a odráža sa v blankyt späť,
oči sú svetlom oslepené
a ústa tíchnu, slov dosť niet,
vyspievať krásu tohto kraja,
čo leží vrchmi objatý
a je mi vábnou bránou raja,
slnkom a jasom bohatý.