Kračúň - Dohviezdny večer

Štedrý deň má viacero pomenovaní. Často sa používal termín Kráčúň, podľa slova krátiť, v zmysle najkratšieho dňa v roku, je však možné že vznikol z latinského creatio – zrodenie.
na Orave ho zvali Badniak – tu je súvis s južnými Slovanmi, kde je tento termín dodnes živý. Badniak je poleno ktoré horí počas tohto sviatku a oheň tu hrá prednostnú úlohu.
Ďalším pomenovaním je Vilja zo slova vigilia, odtiaľ vilja noc – Vianoce.
V Turci sa dochovalo prastaré pomenovanie Dohviezdny večer.
Aj kresťanské označenie – božie narodenie má silný pohanský základ. Slnko, najstarší boh, pri svojom zdanlivom putovaní oblohou v období pred zimným slnovratom vychádza každé ráno vždy o krok južnejšie. Tri dni pred naplnením zimného slnovratu dosahuje najkrajnejšiu fázu pod súhvezdím južný kríž. Tu sa na tri dni zastaví akoby zastalo, zomrelo a následne ožije na ceste k severu (k letnému slnovratu). Boh zomrel na kríži, ale po troch dňoch vstal z mŕtvych, znovu sa zrodil stúpajúc hore k nebesiam. Tak a už vieme kde má svoj pôvod Gymnasta Nazaretský.
Tento jav bol známi všetkým starým národom Európy, veď od nepamäti upierali svoj zrak k oblohe.
Kresťanská viera je vo svojom základe len deformáciou pohanských, z prírody vychádzajúcich zvykov, predstáv a kultov. Nie darmo kresťanská cirkev presunula vo štvrtom storočí oslavu narodenia Krista na deň blízky zimnému slnovratu. Snažila sa tak potlačiť silne zakorenené pohanské oslavy, nahradiť ich tichou, pôstnou spomienkou na narodenie Ježiša. Naši predkovia síce boli donútení oslavovať miesto slnka – Dažboga narodenie Krista avšak staré poverové úkony a obrady pretrvali vo vianočných zvykoch. Tie sa už nesmeli konať verejne a hromadne a tak boli prenesené z ruín božíšť do domáceho prostredia kde úlohu žrecov prevzali otcovia rodín.
S jedným zvykom sa stretávame u všetkých Slovanov. Napríklad táto variácia je z obce Jamník : Na stôl obohnaný reťazou bol vrchovato naložený chlieb. Za neho sa domový otec skryl a pýtal sa detí : Deti, či ma vidíte? Po kladnej odpovedi zakričal : No, bodaj ste ma takto o rok nevideli. Tým želal svojmu gazdovstvu úspešný hospodársky rok. Niekde tak robila aj gazdiná ako napríklad v Belianskej doline v Turci.
Všetko to silno pripomína notoricky známy opis dožinkových slávností polabských Slovanov od Saxa Gramatika. Tu v hlavných úlohách vystupuje Svantovítov veľkňaz, veľký, medový koláč a sviatočné zhromaždenie ktoré plní tú istú úlohu ako jamnícké deti.
Ako u všetkých dôležitých sviatkov aj tu bola viera v prítomnosť predkov a nesmelo sa na nich zabudnúť. V Turci prvý opekanec hodili do ohňa pre dušičky. Do rohov sa rozsypával mak a kládli sa orechy. Niekde sa pri večery prestieralo aj pre mŕtvych, alebo sa odkladalo po miske z každého jedla. Tiež gazda odrezal vršok z chleba, striedku vybral, vložil do neho po kúsku z každého jedla a vyniesol ho na svoje pole. V Mošovciach sa pred sviatkami pieklo 12 chlebov. Sprvu sa isto piekli posúchy a placky z nekysnutého cesta s rôznymi prímesami (med, mak, orechy, cesnak) s megicko – ochrannou funkciou. Tak opekance sú vraj pozostatkom užívania posúchov. Nejedli sa hneď čerstvé, ale suché. Museli sa potom zaliať mliekom, medom a makom.
Chlieb pečený na Kračúňa sa niekde aj nazýval kračúň, alebo vilijový chlieb. Často sa piekol i jeden menší, pre dušičky. Z dvoch pásikov cesta na ňom urobili kríž a v strede jamku do ktorej sa vlial med a vložili po každom druhu obilia čo sa v hospodárstve pestovalo. V ceste bývali zamiešané napr. aj šípky, mak, posvätné zelinky, cesnak, petržlenová vňať.
Nešlo ani tak o kvalitu jedla ako o hojnosť na stole, muselo byť na ňom všetko čo sa dopestovalo a dochovalo (len hydina nie, aby sa šťastie nerozlietalo)
Pieklo sa viacero druhov koláčov po celú dobu sviatkov. Najmä bosmany – tie sa piekli len na sviatky, bialoše, polazníky, štedráky, cestenice. Pieklo sa aj pre dobytok – toto pečivo malo rôzne názvy : pupkový chlieb, pochopne, zapravka.
U večere sa jedla kapustnica s hubami a klobáskami. Na stole nesmelo chýbať mäso, no kôli kresťanskému pôstu sa jedlo až po polnoci. Brav bol u západných Slovanov obetným zvieraťom pre boha slnka a ohňa.
Jablká a orechy sa používali na veštenie. Gazdiná šibala mládež zalisteným prútím (či muselo byť aspoň v puku), rezalo sa pred Vianocami a v teple domova „ožilo“. Po takom vyšibaní mala mládež ostať zdravá a vrtká.
Oheň hral tiež významnú úlohu, či už vo forme sviečky na stole dohviezdneho večera, alebo ako horiaci badniak v rodinnej peci. Oheň sa zapálil kresadlom a žeravé uhlie sa zakrylo. Ráno sa len rozdúchalo a ak zhaslo požičiavalo sa od susedov. Požičiavanie ohňa bolo bežné ešte v prvej tretine minulého storočia, no skôr ako zámienka neformálnej návštevy.
v prvý sviatok vianočný to bolo ale neprípustné, zvykový zákaz vznietiť v tento deň oheň pomocou uhľov z cudzieho domu sa prísne dodržiaval.
Ešte v predchádzajúcich desaťročiach sa objavovali dozvuky obiet všetkým štyrom živlom – zemi, vode, ohňu a sporadicky a aj vetru (vzduchu). Z rôznych druhov pečiva sa hŕstky hodili na zem, do ohňa, studne a do vetra. Do vody sa hádzalo aj najkrajšie jablko, orech či chlieb.
Moja bystrá vodička
nemám ti čo darovať
len ten kúsok chlebíčka.
Na potok sa šlo po čerstvú vodu lebo vtedy tiekla „priam ako víno“ (Blatnica)
Na podlahu sa ráno nesmelo stúpiť bosou nohou čo vyjadruje úctu k matke zemi.
Pre vianočné pečivo sa pec musela vykúriť zdravým hruškovým drevom a to je veľká obeta ohňu, lebo vytínať zdravý ovocný strom bolo inak prísne zakázané a zažehnané poverou že kto tak učiní do roka umrie. Ovocné stromy sa tešili v tento deň zvýšenej pozornosti. Zdraví chlapci ich zaodievali slameným povrieslom a večer so svetlom pod každý strom dali kúsok chleba „abi stromi dore roďiľi“ (Ratkovo, Šutovo)
Nosenie ihličnatých ratolestí do domu má prastarú funkciu, na stole museli byť tiež vetvičky s pukmi , no vianočný stromček je u nás novým javom, niekde sa začali používať až v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Zvyk sa rozšíril z komunít nemeckých kolonistov, ktorí mali aj v Turci svoje zastúpenie ( Horná Štubňa, Turček, Sklené, Hadviga). Tento zvyk sa presadil najmä vďaka povere že v dome musí byť zeleň. Spočiatku sa stromky vešali na strop a zdobenie bolo jednoduché – slamené a papierové hviezdy, jabĺčka, orechy, alebo aj medovníky.
Ľudia si oddávna v čase slnovratu dávali drobné darčeky, nikdy to ale nebolo podstatou tohto sviatku ako je tomu dnes keď už sú Vianoce len komerčnou záležitosťou.
Slnovrat bol oslavovaný vo všetkých európskych kultúrach, najmä u Slovanov, Tí boli niektorými cestovateľmi toho obdobia označovaní ako uctievači slnka a slnovrat (najmä ten zimný) bol vo veľkej pozornosti. Všetko čo sa toho času robilo (alebo nerobilo) malo svoj magický význam, od povinnosti vyčistiť príbytok, šatstvo i stajne, až po vyprevadenie posledného polazníka. Všetko totiž mohlo mať svoj vplyv na to aký bude nastávajúci hospodársky rok.
Aj tento fakt nasvedčuje tomu že Kračúň – Dohviezdny večer bol najvýznamnejším sviatkom našich predkov

Žaba.

Narodenie dieťaťa

Obyčaje spojené s narodením dieťaťa v rodine patria medzi najstaršie, no dnes už je zložité odpozorovať ktoré z nich sú predkresťanského dáta a ktoré boli zavedené cirkvou. Popri kresťanských tradíciách sa uchovali aj zvyky ľudového pôvodu.
Predovšetkým tu bola snaha ovplyvniť pohlavie dieťaťa pred narodením, k čomu sa používali rôzne magické predmety vkladané pod posteľ, alebo pod vankúš. Záležalo totiž na tom či sa narodí chlapec – ako pomocná sila na hospodárstve a pokračovateľ rodu, alebo dievča ktoré po výdaji z domu odíde.
Pohlavie dieťaťa sa aj veštilo čo sa robí dodnes (môj svokor sa chváli že je lepší než sono) a používali sa praktiky na zaistenie budúceho šťastia potomka.
Matka v dobe tehotenstva sa musela podriadiť určitým zákazom a obyčajom. Nesmela sa pozerať na mŕtvych, nič zabiť, ak sa zľakla, alebo popálila nesmela sa dotknúť brucha.
Hoci užívala výnimočný stav v spoločnosti rodiny považovala sa za nečistú. Musela sa mať na pozore pred zlými silami vo väčšej miere než obvykle.
Ako tomu bolo u všetkých prírodných národov aj u našich predkov bolo obvyklé že rodička sa snažila utajiť presný termín pôrodu, aby nemohli byť vykonané prípadné škodlivé kúzla. Malo o ňom vedieť čo najmenej ľudí a tak matky vyhľadávali osamelé a temné miesta (napr. humno alebo dnes ťažko k tomu účelu predstaviteľný chliev), dokonca les alebo pole. Prípadne to mohol byť kút izby kde mala tehotná pristavenú svoju posteľ a k pôrodu bývala prizvaná babica.
Po narodení sa dieťa uložilo pod pec na kožuch aby bolo zdravé (oheň mal ochrannú funkciu a v starších dobách sa dieťa uložilo k ohňu) a kučeravé. Dievčatám sa do kúpeľa pridávala žitná slama aby im narástli dlhé vlásky. V celom Turci bol rozšírený zvyk prišívať na prvú košieľku červenú stužku alebo súkno chrániacu pred urieknutím. Do kúpeľa sa tiež dával med, hrušky... aby bol život sladký a chlieb aby bolo dieťa prajné a dobré.
Do troch dní od narodenia sa očakával príchod sudičiek, inde sa verilo že bytosti osudu sú rodičke nápomocné už pri pôrode.
Na stole muselo byť pre ne nachystané víno či medovina a chlieb, prípadne koláče – radostníky, ktorými sa potom hostili návštevy chodiace vinšovať s drobnými darmi, najčastejšie s poživňou alebo alkoholom.
Žena v období šestonedelia sa považovala rovnako za nečistú a magickú funkciu tu plnila predovšetkým voda ktorou sa denne umývala. Možno predpokladať že sa využívala voda posvätných studničiek prípadne zozbieraná rosa. V tomto období jej boli zakázané niektoré práce, najmä tie ťažké, no nesmela napríklad ani piecť chlieb, ťahať vodu zo studne alebo vchádzať na niektoré miesta, siať ani sadiť. Zvýšená pozornosť sa venovala najmä prvorodičkám. Prelomovým obdobím bola vácka. V Turci, keď šla šestonedieľka na vácku dali pod prah vajce a ona ho prevrhla aby dieťa neschorelo. Vajce dali potom žobrákovi aby prosil o zdravie dieťaťa.
Do prvého roka sa dieťa zvalo dojčaťom. Nesmeli sa mu strihať vlasy ani nechty (tie sa mohli len obhrýzať matkou). Dieťa sa nesmelo vidieť v zrkadle aby neonemelo.
V prvých mesiacoch bolo len v opatere matky, neskôr aj starej mamy ak nemalo starších súrodencov schopných obstarať ho. Detská úmrtnosť bola vysoká a tak nebolo spúšťané z očí a chránené magickými predmetmi, keďže sa verilo že chorobu možno vyvolať urieknutím, uhranutím alebo opantaním zlými silami. Z detského veku do chlapčenského či dievčenského vyrástlo vo veku siedmich rokov a bolo ohraničené postrižinami, ktoré znamenali postup v hierarchickom rebríčku rodiny, aj spoločenstva.


Žaba

Stridžie dni

Stridžie dni sú v podstate akousi predprípravou k zimnému slnovratu. Predchádzajú najvýznamnejšiemu sviatku našich predkov, pretože sa očakával zrod nového slnka. A ak sa pri slnovrate malo slnko znovu zrodiť, tak stridžie dni boli akýmsi tehotenstvom v zmysle očakávania zrodu.
Toto obdobie malo jednoznačne domáci charakter, bolo vtesnané v domcoch v intímnom rodinnom kruhu, naopak obchôdzky a sprievody boli bujaré a hlučné (na odohnanie zlých síl a škodlivých démonov). Začínali na Katarínu (25. novembra) a končili sa na Tomáša (21. decembra). Najvýraznejšie sa v ľudovej mágii, poverách a zvykoch zachovali obrady a čary na Ondreja a Luciu. Počiatkom stredoveku, už v prvej polovici decembra, prebiehali predslnovratové obyčaje s maskovanými sprievodmi a tiež s výmenou darov.
Cirkvou zavedený advent (roku 922) bol namierený proti predslnovratným oslavám a cirkev dôsledne zakazovala čiastočne aj vstrebávala prastaré zvyky.
Počas tohto obdobia sa ľudia najviac báli bosoriek a stríg a mali množstvo spôsobov ako sa pred nimi chrániť.
Najčastejšie používali ľahko a všade dostupný struk cesnaku, ktorým sa križovali nie len čelá, ale aj prahy a domové dvere, ale aj vráta stajní a maštalí (keďže strigy najčastejšie škodili dobytku). Cesnak sa jedol s chlebom a dával sa aj zvieratám (môj pes by asi nepochopil že je to pre jeho dobro), rožnému statku sa ním potierali vemená. Predo dvere sa kládla cibuľa (cez deväť koží striga neprejde), rozsypávala sa slama, šošovicu, mak (kým to striga nepozbiera a neporáta nemôže vôjsť). Zaháňanie bosoriek (pôvodne škodlivých síl, démonov) mali na starosti pastiery, ktorý s trúbami (fujary trombity) obchádzali dedinu a končili na krížnych cestách. V našom regióne chodili tak aj mládenci a na krížnych cestách robili čo najväčší hluk korbáčmi, zvoncami, pískaním na prstoch aj píšťalách, trúbením na rohoch i trúbach.
Počas celého opisovaného obdobia bolo nevítané ak by mala do domu vojsť ako prvá návšteva žena. Preto sa ráno navzájom navštevovali gazdovia a po domoch chodili tzv. polazníci, chlapci, ktorý vinšovali s oceľou (v staršej dobe s kameňom), čo zosobňovalo tvrdosť, nezlomnosť (tvrdý ako kameň), silu, pevnosť, zdravie (zdravie zo železa). Vinš z Belej (Turiec): Doniesol som vám ocele abi boli hrnce celé, abi sa vám reťazi ňetrhaľi a sekeri ňelámaľi. Dobré ráno vinšujem.
S výrobou stolčeka na odhalenie stríg sa začínalo na Luciu. Musel byť čo najjednoduchší a každý deň sa do neho len raz mohlo zaťať sekerou, tak sa po troche hotovil a v období vianoc , ak sa naň gazda usadil na krížnu cestu, alebo v kostole, uvidel ktorá zo žien je strigou. Musel na to rýchlo utekať domou kde si na ten stolček zas sadol uprostred izby a rozsypať okolo seba ochranný kruh z drobnej poživne, ako bolo uvedené vyššie.
Nesmel sa požičiavať oheň (aby v dome nevyhaslo šťastie) a vo vybrané dni sa nesmelo priasť ani šiť.
Na Ondreja sa dievky a zriedkavo aj mládenci venovali ľúbostnej mágii a vešteniu, vždy u toho bolo veľa smiechu i napínavého očakávania. Spôsobov mali malé „čarodejnice“ toľko, že ich zhrnutie by prekročilo kapacitu tohto blogu.
V Turci varili halušky s vloženými lístkami na ktorých boli mužské mená, liali vosk, neskoršie olovo tak, že dievčatá kľačali držiac misku s vodou nad hlavou a druhé nad ňou cez kľúčovú dierku lialo do misky roztopený vosk (olovo). Potom podľa tvaru hmoty , alebo jej tieňa určovali kto si ich vezme.
Tiež triasli ploty, ako napríklad v Košťanoch nad Turcom:
Plote, plote trasiem ťa
Svätí Ondrej prosím ťa
aby si mi dal zňaťi
s kým ja buďem pri sobáši stáťi
O kom sa im tej noci snívalo ten sa mal stať ich mužom.
Najvýznamnejším dňom bol deň Lucie – 13. december. Lucia zo Sirakúz zomrela ako martýrka okolo roku 300.Vnúteného, pohanského ženícha očarili jej oči a tak mu ich poslala v miske za čo dostala od panny Márie ešte krajšie.
Historka je to síce pekná ale v ľude sa napriek oficiálnej verzii verilo, že to bola najväčšia z bosoriek.
Isté je že u západných Slovanov prebrala určité prvky staršieho, ženského božstva, najpravdepodobnejšie Mokoši. Z etnografických výskumov vyplýva že bola ochrankyňou žien, bdela nad ich prácou, starala sa o spracovanie ovčej vlny, ľanu a konope. Obracali sa na ňu pri veštení, ale sa jej i báli, pretože trestala porušenie zvykov, najme porušovanie pre ten deň zakázaných prác. Pôvod jej mena môžeme odvodzovať od baltoslovanského základu makstyti - pliesť, mekstiti – viazať.
Na pochôdzku chodili Lucie (na Nitre ich volali bohyňami) zaodené v bielom, so šatkou stiahnutou na pomúčenú tvár s husím krídlom a vymetali prach a pavučiny z rohov zvačša v kúdelných izbách (domy kde sa priadlo). Nič nehovorili aby ich nebolo poznať. Bolo to tajomné a čiastočne strašidelné. Z času hádzali ľudom cez okna mačky a nechávali v oblokoch tekvice vyrezané do tvaru lebky, so sviečkou vo vnútri.
Kult Mokoši bol veľmi silný. Ešte v šestnástom storočív spovednej predlohe pre ženy uvádza otázka či nechodí ku Mokoši. Tento kult sa udržal ešte dávno po tom čo ostatný bohovia upadli do zabudnutia a potvrdzujú to aj niektoré miestne názvy v ktorých sa zachovalo jej meno.

Žaba

Priadky

Priadky sa začínali v druhej polovici októbra, najneskôr však po prvom novembri a trvali do konca fašiangov. Do kúdelnej izby, chyže (býval to dom s menším počtom tam žijúcich ľudí, kde nemali malé deti) dievča po prvý raz neprišlo z vlastnej vôle. Staršie priateľky ju museli vypýtať od matky a pozvanie pre 14-15 ročné dievča znamenalo, že ho možno považovať za dospelé.
Vo štvrtok sa nemalo priasť, pôvod možno hľadať v skutočnosti, že v predkresťanskej spoločnosti to bol deň zasvätený Perúnovi a zákaz priasť pretrval až do našich čias.
Zapožičanie kúdelnej izby treba odpracovať, alebo sa za ňu treba nijak odvďačiť. Po skončení priadok musela byť čistá, zvnútra vymazaná, opravili sa otlčené steny a celá miestnosť aj s pecou sa vybielila.
Chlapci prichádzali v takzvané dievocké dni a pre dievčatá bolo otázkou prestíže len aby ich neobišli. Ak dlhšie neprichádzali, usilovali sa ich prilákať pomocou čarov – napr. zapaľovali upradenú niť, hasiac ju vodou prinesenou v ústach, pozametaný prach s popolom tej niťe vynášali na krížne cesty a pod.
Čo by si prišiel o jednej gati,
v jednej nohavici, v jednom krpci,
aj slepý, aj chromý, len aby si prišiel.
V bežných týždňoch bolo zábavy menej, no počas zimy sa našlo dosť dní, keď sa nepriadlo a večery boli vyplnené spevom, tancom, hrami, ľúbostnými čarami, ako aj prípravou zvykov a obradov, ktorých nositeľom bola dospelá mládež.
Cirkev samozrejme zaujímala voči priadkam zamietavý postoj, zúčastnenú mládež odcudzovala oko nemorálnu a kňazi priadky neraz osobne rozohnali. Zákazy boli nariaďované aj svetskou mocou, úradmi župnými, stoličnými aj obecnými. Tieto zásahy oficiálne prestali až po roku 1848. Skutočnosť, že v priebehu storočí zákazy nasledovali jeden za druhým, dokazuje aké dôležité boli priadky v kruhu mládeže.
Definitívne zanikli v súvislosti s rozvojom manufaktúrnej výroby textílii.

Žaba

Hody

Na dožinky nadväzujú aj hody a majú viaceré zhodné prvky. Hody završovali konečný výsledok poľnohospodárskej produkcie, boli pôvodnou hostinou rodu, na ktorej sa v hojnej miere konzumovali dary polí, lesov a riek. Čas na ne prišiel vtedy, keď už bolo zožaté obilie, odrastená mladá hydina, dobytok a lov prinášal optimálne výsledky.
Najčastejšie sa obetoval kohút, alebo kozľa. Zviera sa usmrcovalo verejne a mäso sa konzumovalo spoločne. Kohút bol u Slovanov predovšetkým obetným vtákom o čom svedčí množstvo dôkazov z rôznych období. Spôsob usmrcovania je rôznorodý od jednoduchého stínania, až po konanie súdov nad ním, v zinscenovanom monsterprocese. Každý zúčastnený musel z neho zjesť aspoň kúsok a kým sa tak nestalo, nik nesmel opustiť obec. Kozľa najčastejšie usmrcovali zhodením zo skaly, lešenia, alebo aspoň najvyššej budovy v obci.
Pri hodoch nesmela chýbať hostina so spevom a tancom. Mládež zapálila sviecu a oslava (ktorej sa podľa povery zúčastňovali aj mŕtvy členovia rodu) sa neskončila kým sviečka nezhasla. Odtiaľ pochádza český názov hodov – posvícení.
Celý zvyk sa odvodzuje z praslovanských obetných slávností na počesť rožaníc, ktoré ako božská dvojica ochraňovala rod, starali sa o vlahu polí, o rozmnožovanie lovnej zvery a dobytka.
Celkove sa ukazuje, že v slovanskom staroveku boli hody medzníkom hospodárskeho výročného cyklu. Zároveň bol sviatkami rodu a cez rodové formácie aj sviatkami miestneho spoločenstva, na ktoré pôsobili ako zjednocujúci faktor.

Žaba

Vynášanie Moreny

Aj napriek zdaniu jednoznačného významu vynášania moreny, nie je dôvod tohto zvyku jasný.
Od dávna nosili po obci figurínu ženy, zriedkavejšie muža, no niekde aj oboch, ktorú neskôr trhali alebo pálili a nakoniec hodili do vody. Verilo sa, že sa tým urýchli odchod zimy. V starších obdobiach totiž figurína symbolizovala smrť, zimu, vôbec negatíva, ktoré zo sebou prináša toto ročné obdobie a čoho sa chcela obec zbaviť. Jej zničenie však neprinášalo nič pozitívne len sa otvoril priestor pre obrady, ktoré mali prosperitu zabezpečiť. Staršia funkcia sa odhaľuje tam, kde sa zvyk zachoval v pôvodnej forme: keď figurínu pália, trhajú, kameňujú a topia. Novšia vychádza na povrch tam, kde figurínu už neničia, ale slamu z nej odkladajú na podloženie hydiny, ktoré má zlepšiť jej nosnosť, u dobytka dojivosť, alebo popol z Moreny rozsypávajú na polia v očakávaní lepšej úrody.
U všetkých západných Slovanov sa stretávame s predstavou, že vynesením smrti bude obec chránená pred obávaným morom. V tomto prípade morenu nevynášala mládež, ale dospelí a máme o nej aj najstarší písomný odkaz z roku 1366, keď tento zvyk pražská synóda zakázala.
Nedá sa však vylúčiť ani názor, že ako aj v iných poľnohospodárskych kultúrach aj u Slovanov obetovali pôvodne vybraných mladých ľudí, alebo zajatcov pretože taká obeta bola najhodnotnejšia a v zmysle podobnosti mala nakloniť priazeň bohov, kúpiť si životaschopnosť, plodivosť zeme. Neskôr samozrejme bola ľudská obeť nahradená figurínou.
Na južnom Slovensku volali Morenu Kyseľ, Kyselica, Kyseľova žena. Kyseľ bolo tradičné jedlo v období zimného pôstu. Pripravovalo sa z kapusty varenej s hríbmi, cesnakom a zápražkou.
V Turčianskych chotároch mal zvyk značne rozvinutú formu. Dievčatá zhotovili figurínu zo žrde, slamy a starších kusov šatstva, v predvečer smrtnej nedele v dome kam chodili zvyčajne priasť. Na svitaní druhého dňa ju niesli dedinou:
Muriena, Muriena za kohos umrela?
Za starého dedku čo má bradu riedku...

Z dolného konca ju odniesli k rieke a z mosta ju hodili dolu. Rovnakú cestu vykonali chlapci keď na kratšej žrdi niesli dedka v Turci zvaného tiež Dido, Donda
Dedko náš dedko, požral si nám všetko.
Nič si nám nenehal, tak si sa dobre mal...


Jedno s dievčat sa prezlieklo akoby za nevestu, držiac v rukách malú jedličku ozdobenú stuhami, predstavujúc kráľovnú. Iné dievča nieslo košík a ostatný zástup spieval.
Vyniesli sme, vyniesli sme Murienu zo vsi...
Šli dedinou a za veršovania zbierali podarúnku, zväčša vajíčka a slaninu, z ktorých večer urobili praženicu, na ktorú pozvali mládencov a spoločne sa zabavili.

Žaba

Veľká noc

Predošlé obrady mali za cieľ umožniť príchod nového hospodárskeho obdobia a s jeho príchodom vzišla potreba nových úkonov, pri ktorých starým Slovákom šlo najmä o zabezpečenie dobrej úrody, zdravia ľudí, hospodárskych zvierat, očistu zlých síl a získanie náklonnosti zomretých, čiže vlastne rovnaké ciele aké sa prelínajú väčšinou hlavných sviatkov našich predkov.
Nové obdobie vyžaduje nový život a to vyžaduje čo najviac nového u ľudí aj v ich okolí. Novosť sa tu prelína s čistotou. Aby mali rituáli úspech treba obnoviť a vyčistiť príbytky , riad z ktorého sa budú jesť obradné jedlá, treba dbať na osobnú čistotu a obliecť si nové, alebo aspoň čisté šaty. Práve z týchto požiadaviek vychádza jarné upratovanie a kupačka.
K týmto sviatkom neodmysliteľne patria zelené konáriky, najmä vŕbové prúty (bahniatka, bárky, maňky), tie mali totiž mnohoraké využitie: zastoknuté do drevenej hrady chránili pred bleskom, v prvej vyoranej hradbe chránili pole pred krupobitím, vyháňal sa nimi dobytok na prvú pašu, zapichávali sa do hrobov...
V predstavách dávnych predkov sa mohli duše prebúdzať ako celá príroda, rastliny a dreviny boli sprostredkovateľmi medzi živými a mali za cieľ celý proces uľahčiť.
V artikulách evanjelickej cirkvi ešte zo 16. stor. (Gemer, Hont) sa spomína zákaz klásť k hrobom na veľkonočný piatok drevené klátiky v podobe človečej tváre, čo nasvedčuje významnú zložku obradov, ktorá sa prináležala kultu mŕtvych.
Okrem rastlín návrat uľahčovali aj vajíčka kladené na hroby, prípadne iné jedlá. Niektoré druhy jedál, napríklad prívarky z mladej zeleniny (zvyčajne zo žihľavy) mali upevniť zdravie a silu. Obilninové pokrmy mali mať priaznivý vplyv na úrodu, mäso na bohatstvo (inde však mäso nejedli z obavy, že pre nešťastie potom budú musieť úžitkový dobytok predať na výsek.
Jarná voda mala magickú funkciu s liečivými účinkami. Stará predstava vraví, že kto do Veľkej noci vyčistí aspoň jednu studničku bude po celý rok zdravý. Kúpanie, polievanie a šibanie mladým prútím, či korbáčom, malo priniesť očistu od zlých síl. Kúpať sa chodili k riekam starí, mladí aj deti. Polievanie a šibačka však boli naproti dnešku výsadou mládeže - slobodných dievok a chlapcov.
V rôznych regiónoch boli zvyky odlišné, k ich zjednoteniu došlo až po druhej svetovej vojne a dnes už málo pripomínajú ich pôvodnú formu. Ich význam bol nahradený ukrižovaním Krista a jeho vzkriesenia.

Žaba

Turice

Boli v predkresťanskom období veľmi významním sviatkom a ich hlavným znakom bolo naďalej používanie zelene ako symbolu bujnejúcej vegetácie.
Kronikár Nestor opísal sprievody, v ktorých dievčatá predstavujú stromy, najmä brezy a topole. Iní šli v maskách zvierat, odohrávali sa predstierané zápasy, nechýbala hudba a tanec.
Vo väčšej časti Slovenska sa tieto sviatky nazývali Turicami (názov súvisí s používaním masky tura, tiež sa zachovala maska turoňa a jej presun do fašiangových sprievodov je bežný jav spôsobený zákazmi cirkvy a s ním spojeným presunom zvykov). Na severe sa nazývali zelenými sviatkami, na východe a čiastočne aj na juhu stredného Slovenska to boli Rusadlá, v Čechách napríklad letnice.
Aj tu bola súčasťou obradov súvislosť so zomretými predkami.S očakávaním pomoci od mŕtvych sa stretávame vždy pri tých obradoch, ktorým sa pripisovala veľká dôležitosť. Podľa predstáv sa slávností zúčastňujú aj mŕtvy predkovia rodu. Na záver slávností sa inscenovali bojové výjavy v maskách, ktoré mali duše donútiť, aby ustúpili z prostredia živých.
Podľa Kosmovej kroniky českej v tomto čase vidiečania podľa pohanského obradu usporadúvali na rázcestiach a križovatkách hry akoby na odpočinutie duše i „bezbožné kratochvíle, jež rozpustile provozovali nad svými mrtvými , volajíce prázdne stíny a majíce škrabošky ve tvářích. Aj v niektorých oblastiach Slovenska prevádzala dospelá mládež hry za použitia masiek v miestnosti, kde ležal mŕtvy.
Ťažisko turičných zvykov sa viazalo k vode. V 6.stor.n.l. Prokopios napísal, že Slovania nad Dunajom uctievajú rieky, vodné víly a iné božstvá a prinášajú im obety.
Kniha nariadení uhorského kráľa Ladislava z poslednej tretiny 11.stor.n.l. prikazuje, že ktokoľvek podľa zvykov prostého ľudu dáva obety vedľa studničiek, ku stromom, prameňom, má za trest odovzdať vola.
A opäť Kosmas: dedinčania v utorok alebo v stredu cez Letnice prinášali dary, pri studničkách zabíjali obete a obetovali zlým duchom.
V dôsledku trestov obetovanie vodám na Turice zaniklo, no ľudové zvyky naň jednoznačne odkazujú. K tomu patrí jarné čistenie studničiek a prameňov v chotári a povera, že do Turíc museli byť všetky čisté. Podľa predstavy dodržiavanej ešte v medzivojnovom období chotár, ktorý tak neučiní bude trpieť nedostatkom vlahy. Obvykle táto práca patrila k povinnostiam mládeneckých družín, inde tak činili vdovy (aby vodný zdroj nevyschol ako nikdy nevysychajú ich slzy). Na celom Slovensku sa až do druhej tretiny 20 stor. venovala pozornosť hostečným studničkám. Chorí z nich na svitaní naberali vodu a umývali si postihnuté miesta kusom vyberanej látky, ktorú nechávali v blízkosti na kríkoch a konároch stromov. Išlo vlastne o obetu a tiež vieru že chorobu si neodnesú so sebou, ale ostane na tomto mieste.
Tiež je nutné spomenúť voľby turičných kráľov. Stal sa ním mládenec, ktorý vyhral určitý zápas alebo pretek, či ho proste zvolila mládenecká družina. Súvisí to zjavne s rannými zvykmi roľníckych kultúr, keď každoročne vyberali fyzicky zdatného mladého muža, ktorý zosobňoval vitalitu zeme.
Stavanie kráľov bolo u nás celé stáročia zakazované. Artikula evanjelickej cirkvy z roku 1585 zakazuje na rusadlá stavať kráľov a poriadať tance. Za opovážlivosť stavať kráľov ťažko pokutovali obyvateľov Janoviec a Pavloviec. V dôsledku nepochopiteľne vysokých trestov stavanie turičných kráľov zaniklo v osemnástom storočí.
Najodolnejšie proti zákazu sa ukázali zábavy mládeže, ktoré ako majálesy existujú do dnes.

Žaba

Májenie

Medzi májom a júnom sa opakovali magické úkony so zeleným prútím, konármi alebo stromkami. Prostredníctvom zelene a imitatívnej mágie sa mala premiestniť sila a plodivá zeleň na polia a lúky.
Samotný strom sa aj označoval slovom máj, úkony s ním spojené májením.Občas sa stretávame aj so slovom háj. Tieto slová poznajú aj niektoré národy ktoré neprevzali rímske názvy mesiacov.
Májenie malo ochrannú funkciu. Mladé stromky sa priväzovali k štítom striech , dobytok sa májil pred prvým výhonom a vztyčovanie mladých uťatých stromov uprostred obcí či pred okná významných, vážených osôb bolo akýmsi prejavom úcty. Odtiaľ už nieje ďaleko k stavaniu mája pred dom milovaného dievčaťa.
Na väčšine nášho územia sa tento zvyk viazal k prvému májovému dňu, no u nás v Turci zväčša k Turiciam. Pred 170 rokmi dievčatá spievali:

Turice, Turice nevídu mi z hlavy,
Ktorý že mi šuhaj máje z nich postaví.

Aj v tento deň sa konali sprievody s hudbou, tancom a hostinou až do neskorých nočných hodín.

Žaba

Kupalo

Kupalo- Vajano
Keď slnko pri zdanlivom pohybe oblohou dosahuje najväčšiu odchýlku od rovníka a začína sa vracať od obratníka raka, hovoríme o letnom slnovrate(21.6.)
Od nepamäti bol sprevádzaný obradmi ako sviatok ktorý svojou veľkoleposťou a kolektívnym charakterom bol pravdepodobne jednou s najvýznamnejších udalostí roka. Rôzne pramene charakterizujú Slovanov ako uctievačov slnka. Kupalné sviatky predstihovali podobné oslavy aj medzi okolitými národmi.
K základným zložkám slnovratovým zvykom patril oheň a predovšetkým kladenie vatier, preskakovanie ktorých malo magicko – očistnú a zdravotne – preventívnu funkciu. Vatry sa zapálili k večeru a pri hudbe a tanci ich udržiavali dlho do noci.
Predstavy o klesaní slnka z vrcholného bodu oblohy vyjadrovali tiež horiace kolesá spúšťané do dolín. Pálenie ľudskej figuríny alebo stromu bolo snáď náhradou za pôvodné ľudské obete.
Dôležitou súčasťou obradu bola aj pri tejto príležitosti voda. Podľa rituálneho kúpania všetkých zúčastnených bol aj tento sviatok pomenovaný – Kupalo. Používala sa aj rosa, zvlášť na kozmetické účely.

Tvár moja, tvár moja, kvitni mi ružičkou,
Budem ťa umývať tou ražnou rosičkou.
Tou ražnou rosičkou zbieranou za rána,
Kým slnko nevyjde na svätého Jána.

Ľudia viacerými spôsobmi využívali rastliny, ktoré v tom čase kvitli a mali liečivý a čarovný účinok. Niekedy mali predpovedať aj dĺžku života. V Turci natrhali dievčatá králiky a vložili ich medzi obloky. Ktorej kvet do rána najviac zvädol tá mala prvá umrieť. Tiež trhali trávu a vkladali si ju pod vankúš. O kom sa im v noci snívalo za toho sa mali vydať. Kvet papradia (čertovo rebro) kvitol údajne len v tento deň a ukazovalo na miesto, kde je ukrytý poklad.
Šťastie mal mať ten komu sa v tú noc podarilo chytiť svetlušku tzv. svätojánsku mušku a nosil ju potom pri sebe.
K záveru ešte recept na výrobu zmoka:
Ingrediencie: vajce od čierneho kohúta zneseného na Vajana (v Tescu ho asi nezoženiete), pazucha vyhriata na 36,5 oC (neoholená). Vajce vložíme do „hniezdočka“ a nosíme ho po tri, deväť alebo dvadsaťjeden dní až kým sa nevyliahne oddané, spotené stvorenie. Využijete ho ako výborného ochranného démona ohniska.
Oslava letného slnovratu sledovala predovšetkým hospodárske ciele, veď slnko patrilo k činiteľom ktoré rozhodovali o tom, či zem vydá dostatok stravy pre ľudí.
Staršie pramene ,hlavne zákazy, narážajú na erotický charakter sviatku, sexuálnu promiskuitu a rozpustilú zábavu.
Na Vajana sa nesmelo sadiť, okopávať ani inak narúšať zem. Nehodno si požičiavať oheň, ak by hocaká žena prala, privolala by na celý chotár búrku! Už mi je jasné prečo vždy cez letnú dovolenku leje...

Žaba

Dožinky

Koniec leta a jeseň bola pre roľníkov obdobím najväčšieho vypätia síl. Zvykov sprevádzajúcich zber úrody nebolo veľa no tiež patrili významným v cykle výročných slávností.
Opis priebehu dožinkových slávností nám zanechal Saxo Gramatikus z prostredia pobaltských Slovanov z Arkony na ostrove Rujana. Najcharakteristickejšími prvkami sú veštenie úrody na budúce žne (magické obrady a obety s tým spojené), schovávanie sa za veľký koláč a kolektívna hostina na ktorej čo najviac vypiť a zjesť sa pokladalo za prejav zbožnosti.
Máme dochovanú písomnú zmienku od neznámeho arabského autora z obdobia vlády kráľa Svätopluka: najčastejšie sejú proso a keď nadíde čas žatvy vezmú trochu z prosného semena do dierkovanej varechy, pozdvihnú ju k nebu hovoriac: „Ó pane, ty nám poskytuješ živobytie, daj aby táto žatva bola pre nás čo najbohatšia.“
Nemožno pochybovať že na našom území boli zvyky podobné ako na Rujane. O prinášaní obiet svedčí zvyk vyvesenia z prvých , alebo najkrajších snopov pre vtáky. Zachovala sa aj kolektívna hostina v podobe hodovačky žencov a žníc ktorú už namiesto žreca samozrejme usporadúval pán ktorému polia patrili.
Na prvých žatvách v živote si mladý ľudia (často skôr odrastené deti) medzi sebou hľadali priateľstvá, ktoré neraz pretrvali do smrti a navzájom sa už na vždy nazývali žatvovská krstná mama alebo žatvovský kmotor.
Zachoval sa aj sa zvyk s koláčom resp. chlebom keď ten čo sa za ním schováva sa všetkých pýta či ho vidia . Ak odpovedajú áno on vyjadrí želanie aby ho už takto na rok nevideli. U nás tento zvyk prešiel na Vianoce.
Staršie pohanské obrady boli cirkvou zakazované , medzi prvými tie ktoré boli verejnou oslavou starých božstiev. Dožinkový obrad roľníci považovali za natoľko dôležitý, že ho realizovali aj naďalej a aby sa vyhli trestu vykonávali ho otcovia rodín pri inej príležitosti a schovaný za múrmi vlastných domov.
Postupne obetný a rituálny charakter dožinkových osláv ustupoval, no zvyky pretrvali naďalej. Ľudia, ktorý dlhé dní spoločne pracovali na poli do vyčerpania, potrebovali odpočinok a uvolnenie pri stoloch plných jedla a nápojov, v speve, tanci a družnej zábave.

Žaba

O Juri sa všetko búri

Delenie roka na štyri ročné obdobia, ako je to bežné dnes, je samozrejme novšieho dáta, za starších čias sa rok delil len na zimu a leto a práve deň Jura bol významným predelom medzi týmito obdobiami. Tomu, že to bol deň významný nasvedčuje aj to, že v tento deň a v jeho predvečer sa venovala ochranno-magickým úkonom taká pozornosť s akou sa inak stretávame v najdôležitejších dňoch roka.

Božstvá, ktoré preberali vládu po končiacej sa zime boli aj najoslavovanejšie. Veď ťažko si predstaviť radostnejšiu novinu v živote roľníckej spoločnosti akou bolo znovunadobúdanie síl slnka a klíčiaca zem. Vesna, Vesnik, Juri, Uraj atď. Tak boli nazývané božstvá tejto periódy.

Cirkev sa samozrejme snažila v priebehu storočí oslavy zakázať či dať im nový „vhodnejší” zmysel. V mnohom boli jurské zvyky podobné so zvyky slnovratnými (napr. kladenie vatier, ich preskakovanie s bujarou oslavou). Následkom rôznych zákazov a nariadení mnohé zvyky splývali, zanikli, alebo dostali úplne iný rámec. Napríklad v niektorých oblastiach pálenie jurských ohňov zaniklo už dávnejšie a jeho existenciu dávajú tušiť len zaznamenané obradne piesne. V podobe akej ich poznáme z minulosti sa jurské oslavy už nepraktizujú.

Zábava mládeže so spevom, hudbou, tancom a špecifickými hrami (na mosty, na jaštera, helušku) boli súčasťou veselice ako aj iné roztopašné kúsky. Dospelí sa radovánkam zvyčajne len prizerali. V niektorých oblastiach na tento deň pripadal prvý výhon dobytka. Bežne bolo stieranie rosy plátnom, či priamo sukňou. Takto získaná rosa mala mat čarovné účinky (na zdravie ľudí, chovaných zvierat, či aj dojivosť kráv). Ak človek v tento deň náhodou našiel štvorlístok, bol to prísľub šťastia (treba ho odhryznúť, nie odtrhnúť), no nájsť päťlístok značí nešťastie. Príznačné je tiež kynoženie a mučenie (nedá sa to nazvať inak) drobných živočíchov čo mali tú smolu, že sa prebrali z hybernácie. Zvlášť hady sa tešili „obľube” a používali sa v rôznom stave a skupenstve na množstvo magických úkonov. Varenie, sťahovanie z kože, odrezávanie hláv a chvostov to sú recepty našich predkov na zdravie, úrodu, priaznivé počasie, alebo dokonca zabezpečenie si dobrého muža. Jeden za všetky: baby ak chcete svoju obeť vohnať do chomúta zabite žabu, vysušte ju, odtrhnite labku a potrite ňou svojho vyvoleného. Ak si to nevšimne a vy tým pádom neskončíte na psychiatrii, môžete si byť isté, že po inej nezatúži. (Pozor! Všetky plazy a obojživelníky sú zákonom chránené).

Významné zmeny v prírode boli stredobodom pozornosti celej obce. Veď podľa pranostiky do Juraja nerastie nič ani čo by si kliešťami ťahal a po Jurajovi všetko ide von aj keby kladivom zatĺkal. Bolo nutné zariekaním, obetami a čarovnými úkonmi podporiť proces vegetácie, odohnať zlé sily, o ktorých sa predpokladalo, že sa môžu znovu zaktivizovať.

Žaba

MJASOPUST

U Slovanov sa Fašiangy vyvinuli so starších zvykov na konci zimy. Z prameňov z obdobia Veľkej Moravy sa u nás používal termín mjasopust, ten sa zachoval v čechách ako masopust, u nás na Slovensku sa však pod vplyvom nemeckých kolonistov zaužíval termín fašáng, fašiangy. Odkazy na tento starší sviatok nachádzame vo zvykoch fašiangových a veľkonočných. Všetko nasvedčuje tomu, že došlo k splynutiu viacerých obyčajov, ktoré pôvodne predchádzali zimnému slnovratu a jarnému novoročiu.
V závere mjasopustu bolo dovolené takmer všetko. Bolo možne beztrestné prekáranie, parodovanie uznávaných autorít i spoločenského správania. Takéto vybočenie má významnú psychohygienickú funkciu. Akoby všetko čo človek urobil prechádzalo na identitu dvojníka, postavy ktorú človek za maskou predstavoval. Roľníci sa zabávali rôznymi žartami, pričom tvare mali zakryté jednoduchými maskami z kôry stromov. Dôvod nosenia masiek mohol byť rôzny. Okrem skrývania vlastnej identity, pravdepodobne súvisel aj s kultom predkov. Aj v iných kultúrach sa v tento deň pamätalo na zosnulích kladením jedla na hroby za použitia masiek. Zoomorfné masky zas súvisia s totemovými zvieratami a démonmi a preobliekaním lovcov za zvieratá pri love.
Do fašiangov sa začlenili aj iniciačné obrady spojené sa zmenou stavu jednotlivca. Dospievajúci mládenci si pri tejto príležitosti po prvý krát obliekli mužský odev. Do úvahy v tejto súvislosti pripadajú aj postrižiny ako vhodný čas na prechod z chlapca na mládenca. V tomto čase sa udiala aj väčšina svadieb, čo viedlo k tomu, že svadobné obyčaje prešli do fašiangových slávností a naopak. Po zime končilo obdobie dlhého strádania na konci následkom vyčerpania umierali slabší a starší jedinci. Aj to pravdepodobne súvisí s kultom predkov, mŕtvych príslušníkov rodu. Smrť však nebola u nás chápaná menej dramaticky než dnes a tak kronikári minulých storočí zaznamenali, že fašiang bol najveselším obdobím roka v živote roľníka a štedrému užívaniu jedla, vína a medoviny sa nevyhli ani v spoločnosti vážené osobnosti.
V domoch sa pieklo mäso, no hlavne šišky(pampúchy), alebo aj takzvané fánky ako tradičné fašiangové pečivo pražené na masti. Kladenie potravy na hroby, ako aj predstava, že kto sa na mjasopust nenaje, bude po celý rok hladný upozorňujú na dôležitosť sviatkov, ktorá snáď súvisela z prípravou na nový hospodársky rok, teda s jarným novoročím.
Z hľadiska pracovného procesu sa skončili priadky, na ktoré teraz nadväzovalo tkanie.
Konali sa tradičné fašiangové obchôdzky, pri ktorých sa vyberala výslužka od gazdov na usporiadanie veselia mládeže. Tie prerastali do takých rozmerov, že ich museli v rôznych listoch a artikulách zakazovať pre hlučnosť a nespútanú zábavu.

Žaba

HROMNICE

Vývoj sviatku bol pomerne komplikovaný. Možno predpokladať že u západných Slovanov bol sviatkom boha bleskov a búrok, hromovládneho Perúna. V dávnejších dobách, keď sa rok meral len na letá a zimy ,bol tento deň ich stretnutím. U východných Slovanov sa aj nazýval „sretenie“ - stretnutie zimy s letom.
Existujú aj náznaky, že v niektorých oblastiach sa práve tu začínal nový rok(oteplenie prichádzalo udajne skôr než dnes)a tiež opodstatnená domnienka, že práve v tento tu sa vojensky stretli naši predkovia s koristníckymi Avarmi.
Rímska obdoba –luperkálie .Luperci boli vybraní kňazi, ktorí obetovali psov, a capy, udierali okoloidúcich remeňami narezanými z ich koží. Oheň a šľahanie malo očistný charakter aj v našej kultúre a aj po páde rímskej ríše tieto zvyky prežili v cirkvou upravenej podobe. Roku 493 bolo zavedené „očistenie panny Márie a kôli stále živým pohanským tradíciám aj posväcovanie sviečok.
Sviečka – hromnička nechýbala v žiadnej roľníckej rodine. Dávala sa do okna počas búrky, k umierajúcemu na uľahčenie skonu a horela aj pri mŕtvom, aby duša našla cestu von a chránila ju pred temnými mocnosťami.
Hromnice ako väčšina významných dní, boli dňami pracovného pokoja, alebo sa aspoň zakazoval určitý druh domácej roboty - najmä šitia. U nás v Turci mal hrom zabiť človeka, ktorí by si obliekol šaty ušite na Hromnice.
Ešte v medzivojnovom období gazdiny a mládež sa chodili sánkovať, či kĺzať na ľade - aby narástlo dlhé konope. Hromničná sánkovačka bola rozšírená tak v mestách ako aj na dedinách. Podľa novín z osemnásteho storočia bratislavská šľachta pozývala na sánkovačku hostí z cisárskeho dvora vo Viedni.
Pevne veríme, že sa tento zabudnutý zvyk podarí oživiť. Bola by škoda prehliadať prijemný a zábavný zvyk, ktorý navyše vychádza z našich dávnych slovanských koreňov.

Žaba