Zimný slnovrat 2015

Už dávno som si tak s chuťou nesadol za stôl a začal písať tieto riadky. Ubehlo to veľmi rýchlo, asi ako celý rok. Je to najlepšie vidieť na malých ďetoch, no čo je horšie starneme aj my. Ani sa nenazdáme a naše deti po nás preberú žezlo. Teda aspoň v to pevne verím a dúfam. Pri najhoršom si na nás spomenú s úsmevom na tvári, pretože ináč sa to ani nedá. Veď predsa u nás v Turci platí, že Bohovia nás majú najradšej, keď sa smejeme.

 Tak ako som v úvode spomenul, ani som sa nenazdal a bolo 25. decembra a mňa čakalo varenie kapustnice. Po dlhšej dobe som sa rozhodol obnoviť tradíciu varenia s mojimi rodičmi čo bolo u nás doma zvykom. A vydarilo sa. Teda aspoň do dnešného dňa som sa nedozvedel o úmrtí jedného zo zúčastnených.
Na druhý deň sme sa už napratali s plnými hrncami do Hasákovho auta, za čo mu patrí moje ďakujem. Verím, že ti Panáčik služba na druhý deň ubehla rýchlo.

 To už sme prišli na Bystričku, kde nás čakal vysmiaty majiteľ s krčmárkou a pripravenou miestnosťou iba pre nás. Aj keď nám ako vždy patrila celá krčma. Tá atmosféra v tomto podniku jednoducho stojí za to a opäť som sa len presvedčil, že sme vybrali dobré miesto. Pomaly ale isto už prichádzali prví hostia a nimi sa postupne aj zapĺňala krčma. Starí známi nesklamali a prišli v hojnom počte. Potešil ma gajdáš Kazimír, ktorý prišiel aj s priateľkou, Bystričania a rovnako aj Matej s priateľkou od nás z Turca a aj chalani z Prievidze so svojimi ratolesťami. Aj Anička-dušička sa u nás vyskytla po dlhej dobe a nakoniec došiel aj Rafo, ktorý niekde zabudol svojich dvoch kamarátov.Pravdepodobne ich nechal v Krpeľanoch, ale môžu ľutovať. No a prišiel medzi nás aj nový priateľ Zetor, s ktorým ste sa určite všetci zoznámili. Ešteže nebol sneh, lebo by sme ho hľadali márne.
 Pomaly sa blížil čas odchodu na obrad a už nám chýbal len hlavný organizátor Doktor, ale dočkali sme sa ho a my sme mohli odísť na miesto. Tento rok na sklamanie mnohých sme vybrali pomerne blízke, avšak podľa mňa pekné miesto pod Hradiskom. Brali sme ohľad na malé deti a aj tehotnú Rezňomilu, no a hlavne na počasie a miestnych lesobarónov, ktorý nám medzitým "skrášlili" minuloročné miesto a aj celé okolie.
Až v kruhu som si všimol, že som spolu s Maťom a Žabom vybral správne miesto ako stvorené na obrad a hlavne počet ľudí, ktorým som zostal prekvapený. Musím sa priznať, že naposledy sme sa stretli v takomto počte v Jedľovinách na Rodovom dni v roku 2009. Aj keď pre mňa počet ľudí nie je zásadný, vidím, že je to dobrý signál rovnako ako aj deti, ktoré sa obradov zúčastňujú. Čakali sme až do poslednej chvíle na Tomáša a Vedca.
 Hromič zažal Svarogove lúče, pozvali sme duše predkov a vyčistili kruh od zlých síl a samozrejme aj sami seba. Vyriekli sa slová úcty a vďaky a privítali sme zrod Ďažboga, ktorý nás bude sprevádzať po celý rok a postupne nadobudne silu, až ju napokon stratí a odovzdá miesto svojmu mladšiemu nasledovníkovi. Obetovali sme aj badniak ako vďaku za úrodu a množstvo drobnej poživne a pitia.

 Tým, ktorí mi pomáhali pri obrade patrí moja vrelá vďaka a rovnako aj tým ostatným, ktorý stáli v kruhu a nasávali energiu obradu. Zvlášť Žabovi, ktorý aj napriek svojim ťažkým životným skúsenostiam vždy dokáže zachovať chladnú hlavu a postaviť sa problémom zoči-voči. Bez neho by sa asi ťažko dali zorganizovať podobné akcie v takomto duchu. Sláva ti!
 Ja som sa teda pobral dole medzi prvými, nakoľko ma už čakal prvý zohriaty kotol kapustnice a prázdne taniere a určite aj hladné krky, ktoré som rád zasýtil. Verím, že vám všetkým chutilo a dôkazom toho boli prázdne hrnce. Kapustnicu varili okrem mňa aj Army a Žaba, takže bola to taká ochutnávka troch kuchýň. S postupným ubúdaním hodín pribúdala aj zábava a počet vypitých pív, ozvali sa aj nejaké tie piesne a zaspomínalo sa na staré časy.

 Nesmiem zabudnúť spomenúť človiečika, na ktorého sa pýtali mnohí vrátane majiteľa. Chýbal si nám Korytnák a tvoja výhovorka neúčasti neobstála. Určite sa mu chudákovi čkalo celý večer.
Verím, že aj dvaja dobrodruhovia Didi a Pilbyrád práve spia niekde pod Kľakom v Malej Fatre a svoju púť do Bojníc dovŕšia šťastne do konca.

 To, že ste opäť po roku navštívili Turiec ma veľmi teší. Svojou prítomnosťou ste ma presvedčili o tom, že tradícia Kračúňa zostáva zachovaná, aj napriek tomu, že niektoré obrady už nerobíme. Niektorých z vás neuvidím rok, možno dlhšie. Snažil som sa s každým prehovoriť aspoň slovo a to mi dalo nesmiernu energiu.


S pozdravom Bebo

p.s.Rád privítam vaše komentáre a ak máte fotky z akcie, pošlite nám ich na náš e-mail: rarach.sk@gmail.com
ďakujeme

Raslavienov Velestúr 2015

Rok sa s rokom stretol. Cesta slnečného božstva prešla svoju každoročnú púť, Morena bola hodená do rieky, vatry na oba slnovraty zapálené. Pre spokojnosť ľudí, vzdávajúcich hold najmä hromovládcovi chýbala už len jedna vec. Každoročné oslavy v Kremnických vrchoch, ľuďmi vyhľadávané, s medzinárodnou účasťou a pomerne bohatou históriou.

 Tento rok bol zasa niečím špeciálny. Pre mnohých možno ani nie, veď nováčikovia boli natešení zo všetkého a my, ktorí sme sa aj niečím zapojili, sme zažili aj nejakú tú nervozitu. Klasický presun na miesto diania v poradí už 15. Perúnových dní bol pre mňa tradičnejší než všetko ostatné. Spolu s našim starešinom som preto plný nadšenia docválal do kultového pohostinstva Pod baštou. Asi prvýkrát za tie roky som zažil niečo ako prázdnu terasu. To skutočne tentokrát budeme sami? Neistota sa dala krájať! Nikto neprichádzal. Nakoniec sa dostavil Nivoslav a oznámil, že ideme asi poslední. No to ma podrž! Vďaka ovládaniu telefónov komorkowych sme prišli na to, že predsa len nejaká tá poľská posádka, ktorú zdržal predražený martinský cestný zázrak za milióny dukátov bude meškať. K tomu sa pripočítala aj bratislavská elitná úderka obsahujúca nejakých tých fanúšikov slovinskej industriálnej scény, germánskych obyčajov a jedného člena, podľa ktorého zelenina slúži len na dekoráciu. Tieto fenomény a ešte niečo viac sme sa rozhodli prediskutovať v neďalekej poľovníckej reštaurácii. Asi by som dostal pokarhanie, keby som nespomenul ako riešenie zvláštneho afrického fenoménu s kokosovým olejom vyvolalo všeobecné pohoršenie posádky reštaurácie. No tá akosi nevedela svoje pocity vyjadriť slovami a tak sme riešili tieto nevšedné tradície naďalej. Dostavil sa oneskorený poľský kolega s celou rodinkou, dostali sme nejaké darčeky a postupne sa na oblohe ukazoval náznak večera. Po presunutí na miesto diania našich slávností sme sa postupne zvítali so zvyškom, prichystali veci na prespanie a nejako sa zaradili do načatých debát rôznych skupiniek ľudí. Pribúdala nálada, stupňovala sa zábava a družnosť ako po minulé roky pokračovala do neskorých hodín.

S nástupom sobotného rána sa začali aj nejaké tie prípravy na deň, pre ktorý sme tu vlastne všetci prišli. Ja s kolegom Džidžim a Slavoronom sme sa rozhodli ignorovať všetkých ľudí aj s ich výhovorkami (pozdravujem Pieskomila!) a pobrali sme sa na výlet do Badínskeho pralesa. Chlapci sa nezabudli dobre obuť a ja som musel byť za rebela. Nepamätám si, kedy naposledy a či vôbec som niekedy šiel na turistiku v sandáloch (ich českú variantu som ale nepoužil, stačil klasický Kristusov outfit), ale tak všetko je prvýkrát. Žíhľava, drevo, nerasty, kríky a sem tam nelogické hundranie kolegov na kamienky v ich topánkach som zvládal s prehľadom a na prekážky rôzneho druhu som si už aj patrične zvykol. Dostavila sa nostalgia z dávnych vekov, kedy som tadiaľ prechádzal so Žabom, Sinmarou a textovým sprievodcom od pána profesora Golemu (za aktualizáciu ďakujem Stanislavovi!). Tentokrát muselo chalanom stačiť len moje hundranie z vlastnej hlavy bez náležitých pomôcok. Teda až na už zaniknutý kartografický ústav v Harmanci. Mená lodí stratených, Badínsky vodopád, horúca asfaltka a hlavne veľa veľa otázok („Už tam sme?“). Aj taký bol výlet troch nihilistov v Badínskom labyrinte. Po ňom sa nezabudlo samozrejme ani na Velestúr, veď aj keď obradisko sa presunulo, väčšina z nás akciu volá stále podľa susednej hory s pohnutou históriou.

Cesta nazad sa niesla v duchu, že niečo zmeškáme, no nakoniec sa nič také nekonalo. Keďže môj plán bol stihnúť pred samotnou ceremóniou ešte čo-to prediskutovať s ostatnými dôležitými ľuďmi, chceli sme prísť čo najskôr. Nakoniec sme to stihli prv, než bolo povedané vopred. To som pochopil pri príchode do tábora, keď nikto nevedel, kde je môj obradný kolega. Počas jeho spánku (nie nebojte sa, nešlo o nič v spojitosti s predávkovaním, jednoducho mu bolo teplo a mal pokoj od rodinných povinností) sa začala v tábore ozývať stěřočejština a všetkým bolo jasné, kto sa ujal slova. Horlivci zo všetkých západoslovanských krajín, plus dva kusy z východu sa chystali vyhrať v tradičnom športovom zápolení (druhom najdôležitejšom po olympijských hrách – toto len tak nezanikne!) – legendárnej Velesiáde. Na tú mal Douktouř už tradičného spoločníka Milana, no tentokrát bolo počuť čoraz viac komentárov aj od jeho milej ženušky, ktorá mu sem tam vysvetlila, že nemá úplnú pravdu. Okrem pravidelných disciplín ako hod klátom, preťahovanie lanom, zápasenie, preťahovanie rukou sa dostavili príležitostné veci ako lukostreľba. Oproti minulým rokom pribudlo niečo nové a to bola hojná účasť detí či Súboj titanov. Treba spomenúť, že deti mali vlastnú kategóriu (podobne ako ženy, ktoré v našej občine ešte neprešli emancipáciou) a na sviatok ich prišlo skutočne hojne. Je vždy krásne vidieť, že stromy veľkého dubu sa stále rozrastajú a náš Rod nezaniká. Sláva našim mužom!

 Nadšenie niektorých víťazov nemalo konca kraja, no niektorí z nás vedeli, že nám naše povinnosti ešte len začnú. Po vskutku plodnej debate, kde sme my obradníci podebatili aj so starešinom a pomocníkmi o tom, čo nás čaká a neminie, sme sa pobrali postupne na miesto, kde sa rozprestiera naše kapište. Prípravy obradu sa prišlo zhostiť hneď niekoľko kusov ľudskej rasy. Postupne sa očistilo miesto a s ním aj my. Hromič zapálil obradný oheň a postupne sme vykonali taký menší obrad pre tých z nás, ktorí sa rozhodli ostatným pripomenúť, prečo tu vlastne sme. Zapečatil sa kruh a zvuk trúbenia rohu volal účastníkov čakajúcich pod kopcom.

 Tí postupne prichádzali. Začalo zapadať slnko. Očistení obradnou vodou, vydymení, postupne vypĺňali za zvukov gájd celý kruh. Tento rok sme slávili hromovládneho Perúna v počte asi 75 kusov. Žreci sme boli tentokrát dvaja. Opisovať kvalitu a obsah obradných slov tu z morálnych dôvodov nebudem. Nech sa vyjadria tí, čo tam boli. Snažili sme sa uctiť si hromovládcu a jeho atribúty či silu ako sme to cítili my. Neopomenuli sme ani históriu našich obradov. Prihliadli sme aj na aktuálne dianie v slovanských krajinách. Obetovali sme mu tradičné obetiny a urobili sme aj rituál s ohnivou sekerou, jeho hlavnou zbraňou. Aj prapôvodná Modlitba k Perúnovi nemohla chýbať. Stále úspešnejšia časť obradu je privítanie nových členov naším starešinom. Poliaci nie prvýkrát zobrali svojho mladšieho člena aby prišiel medzi nás a podstúpil rituál postrižín. Oči jeho otca, plné hrdosti si uchovám v očiach naveky. Ani mladý junák neskrýval nadšenie a prijal meč, svoje meno a svojho boha s veľkou cťou. Prišla mu dokonca zaspievať aj jedna detská účastníčka. Pohľady ľudí boli plné dojatia. Sám som o tomto prekvapení nevedel a možno v budúcnosti uvidíme ešte plody tohto milého stretnutia! Po tomto úkone nasledovali trošku starší horlivci na podstrižiny (v prípade chlapca) a prihlásená bola aj žena. Aj oni prijali meno, vybrali si svojho boha (zaujímavý bol výber, kde aj muž si zvolil ženskú bohyňu), obetovali časť zo seba obradnému ohňu a boli hromadne prijatí do našich radov. Len veky, ktoré čakajú pred nami nám ukážu, či vo svojom duchovnom živote vytrvajú až do svojej smrti. Nech im naši bohovia k tomu pomáhajú! Celú ceremóniu potom ukončili obradné koláče a medovina pre účastníkov. Každý povedal to, čo cítil v danej chvíli. Niekto viac, niekto menej. Spokojnosť na tvárach ľudí napovedala, že ich odkaz obradných slov a úkonov naplnil. Postupne sa obrad ukončil a účastníci si ešte každý po svojom uctili pod drevenými idolmi svojich patrónov ako to najlepšie vedeli. Tradične sme na Smrečníku zostali ešte nejaký čas aby emócie nepretrhal čas a atmoféra ohňov nám k tomu hrala do neskorej noci.

 Niektorí sa postupne presúvali opäť na Hostinec a tak sa družne veselilo do neskorých hodín. Repertoár piesní je myslím z roka na rok bohatší. Záleží, kto sa ujme slova. Nechýbali okrem slovenských nápevov aj tie poľské, či české. Niektorí zabrúsili aj do modernejších vôd, no dominovali najmä piesne ľudové. Sem tam nejaký hudobný podklad či vtipná príhoda dokresľovali klasický sobotný večer Perúnových dní pod mystickým Velestúrom. Boli aj celkom milé poďakovania od nových ľudí. Ľudia pochválili našu prácu a človek mal celkom dobrý pocit z vydareného ročníka.

Nedeľa je symbolom predovšetkým odchodu z miesta konania našich najväčších slávností, ktoré Perúnov kruh slávi už 15 rokov. Za ten čas sa mnoho ľudí vystriedalo, no vždy najväčšiu úctu majú u mňa tí, čo tu boli od ich začiatkov. Títo ľudia tu dnes boli už so svojimi potomkami. Im už neraz ich deti ukázali na našom sviatku, že cestu ich otcov si budú ctiť. A veľmi rád budem pritom a podám im pomocnú ruku. Lebo nie je nič krajšie ako vidieť horieť oheň tradície, ako pozerať sa na bohatú korunu slovanského Veľdubu!

Aj kvôli nej sem mnohí merajú cestu. Aj kvôli stretnutiu s ľuďmi, ktorých nevidíte počas celého roka. S ľuďmi, s ktorými prebúdzate spomínaný plameň ohnivej sekery. S ľuďmi, s ktorými sa ako každý rok, aj ten budúci veľmi rád stretnem v područí Kremnických hôr. Nad mestom mincí, v srdci Slovenska, v strede Európy, v tom našom Perúnovom kruhu!

Sláva Perunu!

Raslavien

P.S.: Ja som nedeľný odchod z konania osláv spojil s návštevou runovej studničky v spojitosti s ukrajinskou vetvou Perúnovho kruhu (o ktorej ešte ani nevedia, ale asi im dám súhlas, predsa len dvorných fotografov potrebujem ako soľ!). Tú sa nám podarilo celkom rýchlo nájsť aj napriek obavám, že je to priamo nemožné (vplyv martinského a bystrického bulváru). Cestu cez Horné pršany môžem odporučiť.Všetko je prvýkrát!

P.S.2: Do budúceho roka odporúčam polepšiť sa Teskoslavovi! ;-)

Armyho Velestúr 2015

Po mojej minuloročnej neúčasti (nie mojou vinou) , som si tohoročný začiatok akcie stanovil už na štvrtok. Isto všetkých prekvapí, že toho roku ma neviezol hore Nivoslav. Ale nebojte sa, netrpel som . Hore ma vyviezol Hromič, so svojím koopilotom Didim . Po príchode hore, nás už čakali prví účastníci (paradoxne väčšina spoza hraníc+ hlavne mesto), ktorí medzitým stihli pokosiť 2/3-tiny Smrečníka. a urobiť základné chodníčky v stanovom mestečku. Priznávam , stavba mojej haciendy nebola krátka, ale pristaviť tam terasu, pivnicu a vzdušnú posteľ netrvá zrovna najkratšie. Štvrtok bol teda len v užšom kruhu ,ale i to bolo fajn. Piatok sa to už začalo schádzať vo veľkom. Nechýbali návštevy prírody, výčapu , kamarátske diskusie, a spevy. Hitom piatkového večera myslím, že bola pieseň „Pod horou“ , ktorej text istotne rezonuje v ušiach všetkým zúčastneným, a neodradí ani zložitý text. Pre nedostatok miesta ho samozrejme nejdem citovať, mnohí si ho isto pamätajú z minulosti. Fanušikom Hríba sa podarilo dokonca text prerobiť na „Pod lampou“. Počet účastníkov už teraz naznačoval , že účasť bude hojná, i keď mnohí neskrývali sklamanie z neúčasti Sandokana. „Hodujme!“, znelo prírodou z úst mnohých, na počesť tohto velikána.

Väčšina sa prebudila do krásneho sobotného rána. Nie je čo sa viac rozpisovať, keďže , každoročne si ľudia vždy nájdu to svoje. Ja som si spolu s martinskou, menšou osádkou spravilm výletík a ukázať novému účastníkovi čaro tých miest. Cestou na Smrečník, sme stretli zostupujúcu osádku, ktorá nás šikovne zaradila do pracovného procesu. „Chlapi mohli by ste natrieť modly fermežou“ - zaznelo z ich úst. Keďže sme všetci boli hodne pracovití, chopil sa toho Cirko. Nebudem teraz klamať, ale zapojili sme sa do toho temer všetci. Vynatierali sme to tam ako sa patrí. Natreli sme všetky modly, a ja dokonca v zápale natierania aj vrcholový kolík. (Kto neverí, existuje foto-dokumentácia). Potom sme sa ešte prešli na Velestúr a Tri Kríže a šli rýchlo dole ku registrácii na Velesiádu.

Ponáhľali sme sa však zbytočne. Registrácia sa stále posúvala, aj kvôli neúčasti avizovaných Poliakov. Na ich obhajobu - poblúdili kvôli prerábkam ciest v okolí Martina. Medzitým sa kuchárom podarila navariť tradičná kapustnica. Ocenil by som prístup Jarda, ktorý kúril nielen pod kotlom,ale i kúsok vedľa. Ja som tiež prispel okorenením . Ale všetkým kuchárom patrí vďaka a špeciálne Bubovi. Velesiada sa začala tradične , hodom klátom (tohoročne pomenovaným aj klaťákom) . Novotou, bola, okrem mužskej a ženskej kategórie, aj detská. V podstate vo všetkých disciplínach boli tieto tri kategórie. Nejdem opisovať priebeh športových disciplín, len podotknem , že pribudla lukostreľba, a, že primárnym víťazom vo veľa disciplínach, bol bájny Halga . Podľa hesla : „Nie je dôležité vyhrať, ale nebyť hladný“, pár jedincov začalo odbiehať ku kapustnici. Kto by mal záujem o presné výsledky hlavný promotér Doktor mu isto rád poskytne presné štatistiky, ktoré zapísal hlboko do análov (ako sám avizoval) . Kapustnica, myslím chutila každému. Neskor sa už len čakalo , na výstup hore na Smrečník. Mali sme sa vybrať po zatrúbení, ale keďže nikto nič nepočul, použila sa mobilná technika, a šlo sa. Samotný obrad nejdem opisovať, Je to určené pre tých čo tam boli. Spomeniem len, že viedli to aj iní ľudia ako posledne roky, a myslím, že účel to splnilo. Ďakujem žrecom.

Po obrade prebiehalo tradične, hodovanie. Skupinky sa spájali, delili, ale i preskupovali do rôznych formácií a tématických okruhov. Po rokoch, navráteným hitom večera, bola pieseň : Malé koníky, ktoré však tentoraz viedol , malý Ali. Šarmantný spevák sa nebál experimentovať so slovíčkami, a tak do textov zašifroval slová ako zadok, či pipík. Zdá sa , že kormidla sa chytá mlada generácia. Veselilo sa , diskutovalo a popíjalo. Nezotrval som však dlho, ale povráva sa , že až do rána bieleho. Niektoré bytosti su vraj nesmrteľné . Samozrejme , nie každému sa páči takéto slávenie,ale hold , každý máme to svoje.

Nedeľa už tradične bola rozlúčková. Odchádzal som s poslednou skupinkou. Poupratovali sme čo ostalo, a vybrali sa dole. Tam sme sa ešte sem tam s niekym stretli, ale to už boli len rozlúčkové objatia a podania rúk.

Neviem ako ostatní, ale ja hodnotím tohoročný Velestúr samozrejme pozitívne. Chýbalo mi to po ročnej odmlke neskutočne. I keď sa vraví, že pred rokom bola účasť väčšia, myslím, že ani teraz nijako nezaostávala. Osobne oceňujem , že sa tam zúčastňuje čoraz viac detí, a že tým pádom vyrastá nástupnícka generácia. Viera v našich bohov a predkov, bude v dobrých rukách. Tak zas o rok.

Sláva!

Pelageja a Darja Moroz - Ой, да не вечер