Mokošin deň - 1. november

Mokoš je bohyňou ženskej plodnosti, ochrankyňou ich prác, rodín, domáceho blahobytu, bohyňou vlhkej zeme. Bol jej zasvätený piatok. V čase oslavy tohto dňa dáva zem posledné plody, končí sa obdobie hojnosti a začína obdobie núteného uskromnenia sa. Časť z úrody sa vracia zemi ako zadosťučinenie za jej štedrosť.
Kult bohyne Mokoši bol potlačený ako posledný z pomedzi starých bohov. V najväčšej miere je za to zodpovedná ženská prirodzená poverčivosť. Mokoš bola totiž aj bohyňou mágie a osudu. Cirkev sa o potlačenie snažila celé stáročia, no neúspešne, lebo jej atribúty prevzala kresťanská martýrka Lucia, ktorú ľud napriek oficiálnej verzii považoval za najväčšiu čarodejnicu.
Mokoši sa obetovala hydina, najčastejšie sliepka, no najčastejšie sa zemi vracala časť z posledného zberu. Jej sviatok sa vždy slávil koncom jesene a neskôr sa zakomponoval do stridžích dní (Lucie je 13. decembra).

Priebeh obradu:
Na ochranu pred zlými silami sa v kruhu rozsype drobná poživeň ako šošovica, zrno, soľ, bôb a pod. Zapáli sa oheň a do kruhu zúčastnených sú pozvaný predkovia.
Potom zúčastnení pred sebou rukami vyhrabú plytké jamky. Žrec následne obchádza kruh s džbánom a všetci si symbolicky umyjú ruky, aby boli obetiny dané z čistých dlaní. Pri tom pomocník zmetá husím krídlom z pliec okolostojacich starosti všedných dní a zlé myšlienky.

Žrec: „Nech sa neprestane krútiť tvoje vreteno, nech sa nepretrhne niť ktorú pradieš. Ty nás zaodievaš do svojej lásky a porozumenia. Ty nás sprevádzaš osudom života. Veď kto nás stráži ako svoje stádo ak nie ty? Tvoj cit nás hreje ako vlna, varuj nás pred chladom dlhých nocí“
.
Zúčastnení vhodia do obradného ohňa po troche ovčej srsti, prímu roh hojnosti z rúk pomocníka, odlejú dúšok matke zemi a pripijú si na slávu Mokoši.

Žrec: „Prosebne k tebe obraciame dlane, aby si sa ty neodvracala od nás. Pozri, tu v kruhu stojíme a ty nech si tu s nami. Od choroby rán ušetri nás a netrhaj skoro nite osudov tvojich verných. Vymeť zlobu z kútov našich duší.
Mokoš mäkká je zem čo nás nosí, ona je náručím, ktoré uspáva k večeru roka. Ona nás živí i berie k sebe na večnosť, z nej sme vzišli k nej sa vrátime. Ona nesie ťarchu sveta. Z hlbín úrodnej matky zeme zarodili polia i sady. Z toho najlepšieho dávame tebe späť, aby si zachovala svoju štedrosť. Nech vzíde čo si do nás zasiala, nech rastie čo je vlahou živené, nech sa vráti z toho čo nám bolo z božej štedrosti dané“.

Do jamiek v strede kruhu všetci vsypú, alebo vložia obetiny (strukoviny, zrno, jablká, hrušky, figúrky z cesta či hliny..) a jamky zahrnú rukami.

Žrec: „Mokoš k tebe mieria slová vďaky, ku tebe sa utiekame. Neprestávaj nás milovať veď láska je najväčší z tvojich darov. Pamätáme čo pre nás konáš, nezabúdame. Veď koho iného nazvať našou matkou ak nie teba? Sláva tebe veľká bohyňa naša! Sláva tebe Matka Zem! Sláva tebe Mokoš!