Život našich predkov I.

Práca doma i na poli bola v minulosti veľmi náročná.
Moje články budú postupne približovať to, v akých tvrdých podmienkach žili naši predkovia.Obraz je zo severu stredného Slovenska.

Pestovanie poľnohospodárskych plodín a chov zvierat

Poľnohospodárska produkcia spojená s chovom niektorých druhov domácich zvierat patrí k starým a pôvodným zamestnaniam obyvateľov stredného Slovenska. Z vrchovinnej pôdy, ktorá leží vo výške 600 – 800 m n. m., je najviac pasienkov, nasledujú lúčne plochy, najmenej je ornej pôdy.
V spomienkach ľudí sa zachovalo získanie ornej pôdy klčovaním z lesa. Do vyčistenej zeme zakopávali ženy obilninu. Na obrábanie pôdy sú známe plazové radlá s odvalnicami a čerieslom. Na prelome 19. a 20. storočia bol známy pluh kombinovaný z dvoch materiálov – z dreva a zo železa. Táto podoba pluhu sa zachovala až do začiatku kolektivizácie. Kovové časti pluhu zhotovoval kováč, drevené si robili sami gazdovia.
Pri oraní s konským záprahom si poradil jeden muž, ak ťahali pluh kravy, bolo ich treba vodiť. Známe boli dva spôsoby orania: ak začali s oraním na kraji pozemku, hovorili, že je to rozorávanie ( v jeseni ) , začiatok práce v strede pozemku je zorávanie ( na jar ) . Skúsenosti roľníkov hovoria, že je dobré striedať oba spôsoby.
Z poľnohospodárskych plodín sa najčastejšie pestovali jačmeň, ovos, zemiaky, kŕmna repa, vika. Zo zeleniny kapusta a mak pre vlastnú potrebu. Zemiaky sa vysádzali po celom chotári. Pozemok hnojili takmer vždy. Starší spôsob sadenia zemiakov bol motykou do jamiek. Neskôr sa sadilo za pluhom. Vykopané zemiaky sa ukladali do pivníc pod domami alebo do pivníc v svahu. Ľan pestovali v každom hospodárstve podľa svojich potrieb.
Pred siatím poorali pôdu dva razy. V jeseni zorali plytko, v zime naviezli na pole hnoj a na jar zorali hlbšie. Pred odchodom na prvú oračku boli známe zvyky, pri ktorých kropili zvieratá vodou alebo ich žehnali. Po návrate z prvej oračky ženy poliali oráča vodou. Na bránenie sa začiatkom 20. storočia používali drevené brány so železnými klinmi, celokovové sa objavili až neskôr.
Na hnojenie sa využíval všetok hnoj z gazdovstva, známe bolo hnojenie prítomnosťou oviec na pozemku. Roľníci hnojili pozemok aspoň raz za tri roky.
Obilie určené na siatie oddeľovali už pri mlátení. Siali ho ručne muži, pričom používali plachtu so štyrmi trakmi. Na rozlohu jednej merice –20 árov vysiali mericu obilia ( 40 kg ). Do osiva namiešali aj obilie so štedrovečerného stola.
Na začiatku 20. storočia žali obilie nízkeho vzrastu kosákmi. Okrem kosákov sa oddávna používajú na kosenie obilia kosy. Vedeli ich zhotoviť všetci gazdovia. Mali dĺžku zväčša 85 cm.
Zrelosť obilia zisťovali prehryznutím zrna. Znakom zrelosti boli aj klasy ohnuté ako kosák. Žatva začínala spravidla v auguste, niekedy v júli. Chlapi kosili obilie, ženy a dievčence pracovali s kosákom. Obilie viazali po dvoch i viacerých dňoch. Na zvoz sa používali vozy s konským, zriedkavejšie s kravským záprahom. Do voza sa zmestilo až sto snopov obilia. Pri žatevných prácach si roľníci – príbuzný, susedia pomáhali navzájom.
Obilie začali mlátiť obyčajne po jeho zvezení z poľa a mlátenie trvalo až do zimných mesiacov. Cepmi mlátili najmä muži, hoci to nebola výlučne ich práca. Obilie sa čistilo drevenou lopatou. Vyčistené obilie uskladňovali v drevených prenosných truhliciach, zhotovených šindľovou technikou.
Zemiaky zbierali do prútených košíkov, z ktorých ich presýpali do vriec a odvážali na voze do dediny. Vozy mali niekedy rebriny, inokedy dosky. Kŕmnu repu vyberali zo zeme rukami, nožmi osekali lístie a hádzali na hromady.

Predpokladom chovu niektorých druhov domácich zvierat je dostatok pasienkových plôch. Väčšinou na nich rastie krátka a ostrá tráva – psica. Okrem nej rastie na pasienkoch mäkká a drobná tráva, divá ďatelinka, púpava. Chovatelia vedeli oceniť ich význam. Počas pastierskej sezóny slúžili ako krmovinová základňa pre hovädzí dobytok i ovce. Roľníci sa snažili pásť hospodárske zvieratá čo najdlhšie, aby ušetrili krmivo. Lúky čistili pravidelne v apríli. Práce boli podobné ako pri čistení pasienkov: vytínali kríky, skopávali kopce a nerovnosti. Na hnojenie lúk využívali popol i košarovanie ovcami v blízkosti salašov.
Úroda trávy závisela od tepla a vodných zrážok. Tráva dozrievala koncom júla, začiatkom augusta. Pri jej kosení sa používala okrem kosy aj oslička, oselník a nákovnička.
Suché seno zhrabali do okolice, kde sa dosušilo. Do kôp sena niekedy zapichli zahrotený kôl ( vtedy zostalo seno dlhšie na lúke). Z blízkych lúk nosili ženy menšie množstvo sena v plachtách. Väčšinu sena zvážali do dediny na vozoch – rebrinákoch. Pri zimovaní hospodárskych zvierat chovatelia počítali so štyrmi vozmi sena pre jednu kravu alebo pre desať oviec. Seno z vlastnej produkcie muselo stačiť, v opačnom prípade hospodár dobytok predal.

Bebo