Kračúň - Dohviezdny večer

Štedrý deň má viacero pomenovaní. Často sa používal termín Kráčúň, podľa slova krátiť, v zmysle najkratšieho dňa v roku, je však možné že vznikol z latinského creatio – zrodenie.
na Orave ho zvali Badniak – tu je súvis s južnými Slovanmi, kde je tento termín dodnes živý. Badniak je poleno ktoré horí počas tohto sviatku a oheň tu hrá prednostnú úlohu.
Ďalším pomenovaním je Vilja zo slova vigilia, odtiaľ vilja noc – Vianoce.
V Turci sa dochovalo prastaré pomenovanie Dohviezdny večer.
Aj kresťanské označenie – božie narodenie má silný pohanský základ. Slnko, najstarší boh, pri svojom zdanlivom putovaní oblohou v období pred zimným slnovratom vychádza každé ráno vždy o krok južnejšie. Tri dni pred naplnením zimného slnovratu dosahuje najkrajnejšiu fázu pod súhvezdím južný kríž. Tu sa na tri dni zastaví akoby zastalo, zomrelo a následne ožije na ceste k severu (k letnému slnovratu). Boh zomrel na kríži, ale po troch dňoch vstal z mŕtvych, znovu sa zrodil stúpajúc hore k nebesiam. Tak a už vieme kde má svoj pôvod Gymnasta Nazaretský.
Tento jav bol známi všetkým starým národom Európy, veď od nepamäti upierali svoj zrak k oblohe.
Kresťanská viera je vo svojom základe len deformáciou pohanských, z prírody vychádzajúcich zvykov, predstáv a kultov. Nie darmo kresťanská cirkev presunula vo štvrtom storočí oslavu narodenia Krista na deň blízky zimnému slnovratu. Snažila sa tak potlačiť silne zakorenené pohanské oslavy, nahradiť ich tichou, pôstnou spomienkou na narodenie Ježiša. Naši predkovia síce boli donútení oslavovať miesto slnka – Dažboga narodenie Krista avšak staré poverové úkony a obrady pretrvali vo vianočných zvykoch. Tie sa už nesmeli konať verejne a hromadne a tak boli prenesené z ruín božíšť do domáceho prostredia kde úlohu žrecov prevzali otcovia rodín.
S jedným zvykom sa stretávame u všetkých Slovanov. Napríklad táto variácia je z obce Jamník : Na stôl obohnaný reťazou bol vrchovato naložený chlieb. Za neho sa domový otec skryl a pýtal sa detí : Deti, či ma vidíte? Po kladnej odpovedi zakričal : No, bodaj ste ma takto o rok nevideli. Tým želal svojmu gazdovstvu úspešný hospodársky rok. Niekde tak robila aj gazdiná ako napríklad v Belianskej doline v Turci.
Všetko to silno pripomína notoricky známy opis dožinkových slávností polabských Slovanov od Saxa Gramatika. Tu v hlavných úlohách vystupuje Svantovítov veľkňaz, veľký, medový koláč a sviatočné zhromaždenie ktoré plní tú istú úlohu ako jamnícké deti.
Ako u všetkých dôležitých sviatkov aj tu bola viera v prítomnosť predkov a nesmelo sa na nich zabudnúť. V Turci prvý opekanec hodili do ohňa pre dušičky. Do rohov sa rozsypával mak a kládli sa orechy. Niekde sa pri večery prestieralo aj pre mŕtvych, alebo sa odkladalo po miske z každého jedla. Tiež gazda odrezal vršok z chleba, striedku vybral, vložil do neho po kúsku z každého jedla a vyniesol ho na svoje pole. V Mošovciach sa pred sviatkami pieklo 12 chlebov. Sprvu sa isto piekli posúchy a placky z nekysnutého cesta s rôznymi prímesami (med, mak, orechy, cesnak) s megicko – ochrannou funkciou. Tak opekance sú vraj pozostatkom užívania posúchov. Nejedli sa hneď čerstvé, ale suché. Museli sa potom zaliať mliekom, medom a makom.
Chlieb pečený na Kračúňa sa niekde aj nazýval kračúň, alebo vilijový chlieb. Často sa piekol i jeden menší, pre dušičky. Z dvoch pásikov cesta na ňom urobili kríž a v strede jamku do ktorej sa vlial med a vložili po každom druhu obilia čo sa v hospodárstve pestovalo. V ceste bývali zamiešané napr. aj šípky, mak, posvätné zelinky, cesnak, petržlenová vňať.
Nešlo ani tak o kvalitu jedla ako o hojnosť na stole, muselo byť na ňom všetko čo sa dopestovalo a dochovalo (len hydina nie, aby sa šťastie nerozlietalo)
Pieklo sa viacero druhov koláčov po celú dobu sviatkov. Najmä bosmany – tie sa piekli len na sviatky, bialoše, polazníky, štedráky, cestenice. Pieklo sa aj pre dobytok – toto pečivo malo rôzne názvy : pupkový chlieb, pochopne, zapravka.
U večere sa jedla kapustnica s hubami a klobáskami. Na stole nesmelo chýbať mäso, no kôli kresťanskému pôstu sa jedlo až po polnoci. Brav bol u západných Slovanov obetným zvieraťom pre boha slnka a ohňa.
Jablká a orechy sa používali na veštenie. Gazdiná šibala mládež zalisteným prútím (či muselo byť aspoň v puku), rezalo sa pred Vianocami a v teple domova „ožilo“. Po takom vyšibaní mala mládež ostať zdravá a vrtká.
Oheň hral tiež významnú úlohu, či už vo forme sviečky na stole dohviezdneho večera, alebo ako horiaci badniak v rodinnej peci. Oheň sa zapálil kresadlom a žeravé uhlie sa zakrylo. Ráno sa len rozdúchalo a ak zhaslo požičiavalo sa od susedov. Požičiavanie ohňa bolo bežné ešte v prvej tretine minulého storočia, no skôr ako zámienka neformálnej návštevy.
v prvý sviatok vianočný to bolo ale neprípustné, zvykový zákaz vznietiť v tento deň oheň pomocou uhľov z cudzieho domu sa prísne dodržiaval.
Ešte v predchádzajúcich desaťročiach sa objavovali dozvuky obiet všetkým štyrom živlom – zemi, vode, ohňu a sporadicky a aj vetru (vzduchu). Z rôznych druhov pečiva sa hŕstky hodili na zem, do ohňa, studne a do vetra. Do vody sa hádzalo aj najkrajšie jablko, orech či chlieb.
Moja bystrá vodička
nemám ti čo darovať
len ten kúsok chlebíčka.
Na potok sa šlo po čerstvú vodu lebo vtedy tiekla „priam ako víno“ (Blatnica)
Na podlahu sa ráno nesmelo stúpiť bosou nohou čo vyjadruje úctu k matke zemi.
Pre vianočné pečivo sa pec musela vykúriť zdravým hruškovým drevom a to je veľká obeta ohňu, lebo vytínať zdravý ovocný strom bolo inak prísne zakázané a zažehnané poverou že kto tak učiní do roka umrie. Ovocné stromy sa tešili v tento deň zvýšenej pozornosti. Zdraví chlapci ich zaodievali slameným povrieslom a večer so svetlom pod každý strom dali kúsok chleba „abi stromi dore roďiľi“ (Ratkovo, Šutovo)
Nosenie ihličnatých ratolestí do domu má prastarú funkciu, na stole museli byť tiež vetvičky s pukmi , no vianočný stromček je u nás novým javom, niekde sa začali používať až v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Zvyk sa rozšíril z komunít nemeckých kolonistov, ktorí mali aj v Turci svoje zastúpenie ( Horná Štubňa, Turček, Sklené, Hadviga). Tento zvyk sa presadil najmä vďaka povere že v dome musí byť zeleň. Spočiatku sa stromky vešali na strop a zdobenie bolo jednoduché – slamené a papierové hviezdy, jabĺčka, orechy, alebo aj medovníky.
Ľudia si oddávna v čase slnovratu dávali drobné darčeky, nikdy to ale nebolo podstatou tohto sviatku ako je tomu dnes keď už sú Vianoce len komerčnou záležitosťou.
Slnovrat bol oslavovaný vo všetkých európskych kultúrach, najmä u Slovanov, Tí boli niektorými cestovateľmi toho obdobia označovaní ako uctievači slnka a slnovrat (najmä ten zimný) bol vo veľkej pozornosti. Všetko čo sa toho času robilo (alebo nerobilo) malo svoj magický význam, od povinnosti vyčistiť príbytok, šatstvo i stajne, až po vyprevadenie posledného polazníka. Všetko totiž mohlo mať svoj vplyv na to aký bude nastávajúci hospodársky rok.
Aj tento fakt nasvedčuje tomu že Kračúň – Dohviezdny večer bol najvýznamnejším sviatkom našich predkov

Žaba.