Hromnice

Už po tretí krát sme sa na pozvanie našich priateľov z Nitry vydali na cestu do neďalekých Tríbečských hôr, kde slávime Velesov deň a príchod Perúna.
Tentokrát sme z Turca vyštartovali len traja, ale ani to nebránilo tomu, aby sme sa tešili. Veď s Nitranmi sme sa cítili vždy dobre. V piatok sme teda vyrazili autom na chatu, kde nás už čakal Vlastizdar, ktorý sa vzorne postaral o teplo v chate. Ináč zaujímavé je to, že vždy na Hromnice ideme inou trasou. Neviem prečo je tomu tak, no nabudúce už isto nová nebude, pretože sme vyčerpali všetky možnosti.

Ako sme si pomaličky popíjali a hriali naše teplé zadky pri kachliach, pomaly prichádzali ďalší z partie. Keďže hlavný nápor ľudí sa očakával v sobotu, medovinu sme teda neotvárali a šetrili ju na druhý deň, aby sa každému ušlo. To zase len ja som nemohol vydžať a pohár teplej medoviny som si musel vychutnať. Aspoň sa mi lepšie spalo a pri mojom boľavom hrdle to bol pre mňa aj liek. Piatkový večer teda ubehol rýchlo a všetci sme sa pobrali spať pomerne skoro. Za to môže zrejme únava po pracovnom týždni a v každom prípade veľa síl do nasledujúceho dňa, ktoré sme tým chceli získať.

V sobotu doobeda začali prichádzať posily z východu i západu. Prekvapil ma hlavne Šimon, ktorého som nevidel už dva roky, ale aj nové tváre, zatiaľčo som s Didim varil guľáš. No bez pomoci ostatných by sme ťažko zvládli všetko načistiť a nachystať. Počasie nás tiež nezradilo a Bohovia nám nadelili len pár kvapiek na očistu. Ani sme sa nenazdali a už bolo poobedie. Guľáš sa pomaličky stával jedlým a všetci boli zvedavý na to, čo ten Bebo navaril, keďže sa mnohým nezdalo moje časté dochucovanie. A aby som nezostal len pri sebe, som vďačný aj ostatným zato, že mi skracovali chvíľky strávené pri varení a vždy mi boli poruke. Anička nás napríklad naučila ako sa čistí paprika a Satan zase udivoval peknou slovnou zásobou, čiže samé užitočné veci.

Večer bol už nablízku a my sme sa všetci pomaly pobrali na neďaleký kopec, obklopení borovicami, čerstvým vzduchom a predierajúcim sa mesiacom. Po založení obradného ohňa (pri ktorom nám pomohla hlavne Dobrodejova brezová kôra) sa lesom šíril prenikavý zvuk trombít, ktorý zvolával Bohov a predkov do nášho kruhu.


Sláva ti Veles,
ty, čo sa staráš o dobytok náš a naše polia.
Ty, všemúdry a silný boh, darca umenia.
Oslavujeme múdrosť tvoju nekonečnú.
Ty, čo naše duše k Rodovi vedieš
a podsvetím ich sprevádzaš.

Perún, hromovládca náš,
ty oživovateľ všetkého,
nech rozhorí sa oheň na slávu tvoju.
Ty, ktorý v čase mieru
vládneš dažďu, búrke, hromu a blesku,
prinášaš nám úrodu a vlahu.
Ty, ktorý v čase vojny
zaisťuješ víťazstvo našim zbraniam
a chrániš nás, čo ideme do vojny.
Príď nám na pomoc v ťažkej chvíli,
aby sme teba chválou velebili.

Každý z nás vyriekol to svoje „úprimné“ slovko a nechal ho niesť v Stribogovom náručí ďaleko od nás. A keď Nazboj vytiahol gajdy, nič už nebránilo tomu, aby sa každý z nás zamyslel nad tým, prečo stojí na matke Zemi a svoj pohľad upiera do ohňa.

Po skončení obradu a zanechaní spomienok na peknom mieste, sme sa pobrali do tepla. Armyho historky, Tekvov zápas s Rusom, lahodná chuť piva a medoviny, toto všetko nás bavilo celý večer. V ten večer zmizol skoro celý guľáš a dal nám zabrať hlavne ráno.(To preto som sa radšej pobral na prechádzku)

Musím uznať to, že chata sa opäť vydarila a organizácia chalanov spod Zobora bola ako vždy bezchybná. Pre mnohých bol tento víkend prekonaním samých seba (však Pilbyrad) a pre mnohých ďalším pekne straveným februárovým víkendom.S Havranom sme ho ešte zavŕšili návštevou Jeleneckého hradu a okolia.

Dúfam teda, že Bohovia vypočuli naše slová chvály, predkovia slová úcty a budú nás všetkých sprevádzať našimi krokmi aj naďalej.

Bebo