Ďurko Langsfeld

Medzi osobnosti ktoré významným spôsobom ovplyvnili Turiec patrí nepochybne aj Juraj Langsfeld. Jeho krátky život je skutočným príkladom vlastenectva, úprimných citov k svojmu národu. Ostal bojovníkom do posledných chvíľ svojho života o ktorý ho pripravila, ako to už v takýchto prípadoch býva, zrada.
Kto bol Juraj Langsfeld? Narodil sa 16.10 1825 ako prvorodený. Matka chcela mať z neho kňaza. Ale chudoba rodičov znemožnila Jurajovi dokončiť štúdiá. Po návrate z gymnázia bol učiteľom v Žabokrekoch a v Martine. Pritom sa vzdelával štúdiom dobovej tlače a kníh.
Pre národnú buditeľskú prácu už v roku 1848 bol s mnohými Turčanmi v Banskej Bystrici väznený. Neskôr vstúpil medzi slovenských dobrovoľníkov v Martine s cieľom aktívne pomôcť výprave Slovenského dobrovoľníckeho zboru. Dňa 17. januára 1849 sa prišiel do rodných Sučian už ako slovenský dobrovoľník - poručík s Hurbanom a Štúrom.
Z Turca sa spolu s ostatnými presunul do Levoče. Po bojoch pri Košiciach a pod Prešovom slovenské dobrovoľnícke jednotky ustúpili a následne boli rozpustené. Veľké očakávania postaviť 20 – 30 plukov sa nenaplnili, povstanie nenašlo masívnu podporu medzi jednoduchým ľudom. Nedostatočné vyzbrojenie a vystrojenie boli tiež príčinami nezdaru tejto výpravy.
Turčania bojujúci ešte 28. apríla 1849 s Arminom Görgeim pri Dolnom Kubíne sa vrátili do svojich miest a dedín pripravovať národ k príhodnejšej dobe na novú výpravu. S nimi sa do Sučian vrátil i Juraj Langsfeld. Boj sa však pre neho nekončil. Jednotky Armina Görgeiho a Lajoša Beniczkého nedávali pokoj rozídeným dobrovoľníkom. Za roduvernosť trestali celé rodiny bitím, väzením a i popravami. Dobrovoľníci boli nútení hľadať útočisko v horách až do doby príchodu ruských cárskych vojsk, ktoré vyslal cár Mikuláš na základe žiadosti cisára Františka Jozefa. Utekajúcim Görgeovím vojskám ustupujúcim z Oravy a Liptova sa odvážne postavila na odpor dobrovoľnícka čata Juraja Langsfelda v Kraľovianskej doline. Útočisko im poskytovali hory Malej Fatry. Útulok hľadal Juraj aj u svojho ujca Andreja Čabiaka, ktorý ho ale za uhorské strieborné zradil Maďarom. Pred patrolujúcimi jednotkami nedokázal Juraj utiecť a pre zlyhanie zbrane si sám siahnuť na život. Spolu s ďalšími zajatými bol potom v okovách hnaný, ako odstrašujúci prípad pre všetkých, hore Turcom. Ráno 22. júna dlhou chôdzou umorení došli do Kremnice. Görgei nariadil ihneď vyšetrovanie a náhly vojenský súd. Žaloba znela: „Búril slovenský ľud, volal ho do zbrane a i sám so zbraňou v ruke povstal proti zemským pánom, proti Maďarom, zákonom a krajine Uhorskej“. Do dnešných dní znejú Jurajove nezabudnuteľné slová pred súdom: „Teraz ma súdia nepriatelia, ale budú ma niekedy súdiť i Slováci a u tých by som nechcel prepadnúť!“. O tretej hodine odpoludnia toho dňa smutný sprievod kráčal Kremnicou. V čele Juraj spolu s kňazom. Odmietol jeho návrh pridať sa k uhorským vojskám a tak zradiť svoje ideály a zachrániť si holý život. Vo svadobnej košeli od svojej nevesty Zuzky sa ho kremnický šarha pokúsil popraviť. Ale povraz aj s telom sa zošmykol až na zem. V hrôzostrašnom divadle pred plačúcim davom bol až na tretí krát, za pomoci uhorského vojaka Juraj Langsfeld vo veľkých mukách popravený. Nedožil sa ani 24 rokov.
Dňa 28. októbra 1849 zastalo nad hrobom 30 stotín dobrovoľníkov a kňaz i učiteľ Juraja Langsfelda Ondrej Hodža. Slovami Jána Kollára: „ Pre muža za národ čestne padnúť je toľko, ako zvíťaziť“. Nad hrobom bol postavený pomník a zasadené dve lipy. Odkaz hodný úcty.
Žaba