Síce po dlhšom čase, ale predsa píšem tento článok. Keďže ma minulý rok pozval môj dobrý kamarát z Poľska na návštevu do jeho mesta, Krakowa, rozhodol som sa teda, že sa tam konečne vyberiem.
Prišiel teda začiatok mája a to je môj obľúbený mesiac, keď všetko kvitne a rastie a ja vtedy rád navštevujem nové miesta. Nasadol som teda na priamy vlakový spoj zo Žiliny do Krakowa kúsok pred štvrtou poobede. Cesta mi teda dala zabrať, bolo teplo a kým som sa dostal na hranice trvalo to skoro dve hodiny. To som ale chápal, nakoľko je trať zo Žiliny do Čadce v rekonštrukcii. Tak som sa to snažil strpieť v nádeji, že cesta Poľskom bude rýchlejšia a bez zdržaní. Prekvapenie prišlo ale hneď na začiatku, keď som prešiel hraničný prechod Skalité – Zwardoń a vlaky sa prehodili. Tomu Poliakovi to trvalo neskutočne dlho a pripadal som si ako v nekonečnom príbehu. Do Krakowa som dorazil až o pol jedenástej v noci a mal som toho dňa už dosť. Cestu mi spríjemnil ešte jeden ožratý Poliak z hraníc, ktorý sa tváril, že mi rozumie. Debata síce bola o poľskom futbale, ktorý ma nezaujíma, ale to ho vôbec netrápilo. Trápilo ho len to, že mu došlo pivo a vlak bol prázdny, tak mu prišiel za dobre aj nemý Slovák. No čo už, aspoň bola sranda aj keď ma to moc nebavilo.
Keď som už konečne dorazil do Krakowa a zbavil sa ukecaného futbalistu, privítal ma konečne normálny Poliak, Wszebor. Tešil som sa na sprchu, posteľ a čakal kľudnú cestu cez centrum mesta. Avšak som sa mýlil a poriadne. Na stanici bol neskutočný ruch, samý študenti, kopec súťaží a zábavy. Priznám sa, nebolo mi to moc po chuti a len pomaly sme sa predierali cez davy ľudí, ktorý mali na háku, že ide niekto popri nich, takže miestami som si pripadal s mojim plným ruksakom akoby som odrážal kolky. Aj námestie bolo preplnené ľuďmi, koňmi s kočami a osvietenými barmi a reštauráciami. Mal som sa teda na čo tešiť a to ma ešte čakalo plno prekvapení.
Nasledujúci deň, v sobotu, sme sa vybrali na nákup. Išli sme opekať a tak sme zašli do neďalekého Kefirku (ako u nás Jednota) a nakúpili potrebné veci. Wszebor mi nezabudol ukázať ani dobrý pivný obchod a tak sa stalo, že som v Poľsku ako prvé pil ukrajinské pivo. Tak sme sa podvečer vybrali na miesto, kde sme mali opekať. Sedela tam už síce nejaká cudzia partia, ale boli to celkom fajn ľudia. Keď zistili, že som Slovák, hneď ma ponúkali alkoholom. Ich šušľavým rečiam som však nerozumel a tak som to odmietal tak dlho ako to len bolo možné. Nakoniec som predsa len skúsil, čo tam pijú študenti. Bolo to hnusné a na našu pálenku sa to ani len neťahalo. Neskôr som zistil, že je to kúpený alkohol s obchodu a oni si do neho kadečo dolievajú. No divné praktiky teda. Pomaličky sa tam začali zbiehať aj moji priatelia a pri veselých debatách, speve a nie moc chutnom poľskom pive sme sa zdržali až do neskorej noci. Ešteže sme mali medovinku. Bol som veľmi rád, že som ich opäť po dlhom čase videl, mali sme veru o čom kecať a spoznal som aj zopár nových a zaujímavých ľudí. Aj cesta naspäť bola zaujímavá, lebo sme išli pešo a celkom pekný kus. No, aj som vytriezvel, kým sme sa dohrabali naspäť.
Nasledujúce dni som so Wszeborom pobehal celé mesto aj okolie. Musím sa priznať, že navzdory tomu ako nemám rád veľké mestá a veľa ľudí pokope, tak v Krakowe sa mi veľmi páčilo. Mesto je historické a plné zaujímavostí. V centre som stretol napríklad ukrajinského kozáka na potulkách poľskom, chlapa, ktorý spieval na námestí a pripadal mi ako vykastrovaný (spieval ako operná speváčka). Prvý krát som bol v židovskej štvrti a dal si poľskú zapiekanku. Dosť, že nerozumiem poľštine nieto ešte aj hebrejčine. Tam ma to teda moc nebavilo a dozvedel som sa zaujímavosť, že len v tejto štvrti je okolo 1000 krčiem. No to by som veru ani za rok všetky neobehal. Boli sme v archeologiskom múzeu, veľmi pekne urobenom, kde som mohol vidieť aj sochu Svantovíta, na vrchu Koščušky, odkiaľ bol prekrásny výhľad na celé mesto, na starodávnom kopci Kraka s množstvom mohýl, V Jordanovom parku plnom zelene a krásnych poľských kobiet (stretol som aj Slovenky), kde som sa konečne cítil ako doma.
Bol som okúsiť aj čapované pivo, ktoré mi opäť nechutilo. Tak som pil len fľaškové a riadne som si veru dal. Po štyroch som bol ako klát, majú ho tam moc silné. Ach tí Poliaci, všetko robia len mocné a potom to tak vyzerá. Železnice u nich stoja zahovno a dokonca aj pošta sa ku nim dostane iba po pol roku. No čo už, všetko zlé je na niečo dobré. Ja som sa tam napriek všetkému cítil veľmi dobre, môj kamarát sa o mňa postaral naozaj ukážkovo. Aj jeho kocúr sa so mnou skamarátil, no nakoniec som zistil, že to bola mačka.
No vrcholom všetkého bolo, keď som odchádzal a popri mne išiel autobus z Bieleho Zachodu do Kokotowa. Ľutujem, že som akurát vtedy nemal pri sebe foťák. Cesta naspäť mi už ubehla rýchlejšie a ja sa doteraz cítim, akoby som tam bol predvčerom. Je tomu už mesiac a spomienky mám stále v sebe. Som veľmi rád, že aj mimo Slovenska mám skutočných kamarátov, je to naozaj dobrý pocit. Len dúfam, že nabudúce nenastúpim na zlý autobus a nedostanem sa rovno do Kokotowa, odtiaľ by sa mi už zle vracalo.
Vo fotogalérii sú fotky z mojej návštevy.
Ďakujem Wszeborovi a verím, že si aj on prečíta tento článok.
Bebo
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára