Hrádok - "Atilov Hrob"

Za sídliskom Košúty II, na rovine Váhu a Turca, hneď nad potokom Jordán sa týči kopec, ktorý zďaleka upúta svojim akoby umelo vytvoreným vzhľadom. Dnes už vieme že na jeho dnešnej podobe sa podieľala najmä príroda prostredníctvom vody,eróznou činnosťou fatranských potokov, ale formovala ho aj ľudská ruka a to už pred dva a pol tisícročím, aby z nej vytvorila opevnené útočisko. Dodnes je možné na ňom možno badať zvyšky obranného valu. Nad okolitým rovinatým terénom sa týči jeho nepravidelný elipsovitý tvar do výšky 18 metrov. Nálezy z Hrádku, alebo Atilovho Hrobu, ako mu miestny hovoria, nasvedčujú o ľudskej činnosti z dôb eneolitu, lužickej a púchovskej kultúry, nepochybne z doby halštatskej z doby hradištnej, slovanskej. V Košútoch smerom ku Hurbanovej ulici bolo veľké slovanské sídlisko. Na jeho vrchu bol kedysi aj cintorín obce Priekopa ktorého pozostatky sú tam tiež ešte dobre badateľné.
Dobu svojej najväčšej slávy Hrádok zažil keď tu Ing. Štěpán z Prahy začal po prútikárskom prieskume hľadať mohylu húnskeho vodcu Atilu. Jeho prútik reagoval na železo a zlato a tak ožila stará legenda zaznamenaná dobovými kronikármi.
Jedna verzia legendy hovorí že na atilovej svadbe s Ildikou, dcérou burgundského panovníka sa zúčastnili vazali z porobených území: germánskych, slovanských i ázijských. Pred svadobnou nocou nevesta vytiahla dýku a opitému ženíchovi ju vrazila do srdca. Iná verzia príbehu vraví že Atilovi praskla žilka na hlave a ďalšia že ho otrávili.

Keď ho pochovávali, odnášali štyri železné rakvy na štyri rôzne miesta, 3 z nich naplnené kamením, vo štvrtej boli ďalšie dve, strieborná a zlatá v ktorej ležala mŕtvola Atilu. Tú štvrtú mali zakopať pod rieku, dočasne zastavenú a po pohrebe zas pustenú. Keď to bolo dokonané, Húni dali povraždiť všetkých, čo sa na tom zúčastnili, takže nik, ani oni sami nevedeli, kde je Atila pochovaný.

Ing. Štépán si teda najal súkromne robotníkov a tí začali kopať. Martinské Múzeum A. Kmeťa sa do toho neangažovalo. Práce na vykopávkach budili veľkú pozornosť vtedajšej tlače. Pán inžinier prišiel aj s nálezmi obetných kameňov a magických artefaktov, ktoré samozrejme nik iný nevidel. Robotníci sprvu kopali jamu, hlbokú 6 m, ale pretože sa jej okraje stále zosúvali, nechceli ďalej pokračovať a jamu zasypali. Začali kopať štôlňu s vystužením ako v bani, mechanizmami, koľajnicami, huntíkmi... Po asi 40 m narazili na sypanú zem zo zasypanej jamy. Do tunela sa nahnala voda. Ing. Štěpán bol presvedčený, že od truhly ho delí už len nepatrná vzdialenosť, ale predsa práce zastavil, koľajnice rozobral... Pre finančné ťažkosti, hoci sa našli i mecenáši. A tým skončili až do dnešných čias pokusy nájsť Atilov hrob v Martine v kopci Hrádok.

A ako skončil Ing. Štěpán? Finančne sa úplne vyčerpal, zruinoval rodinu. Položil sa aj duševne. Nakoniec skončil na psychiatrickej klinike v Prahe, kde sám seba vyhlasoval za vodcu Húnov a kde v r. 1940 ešte pomerne mladý aj zomrel. Takto sa stal len ďalšou obeťou Atilu.
Ešte pred pár rokmi stála pod Hrádkom informačná tabuľa z popisom a zemľanka, ktorá pripomínala ako bývali naši dávny predkovia, oboje padli za obeť vandalom. Dnes je bývalá sláva obranného hradiska zatienená panelákmi a novým obchodným strediskom čo vyrastá medzi Košútmi I a II. Z hlavnej cesty už ho nebude vidieť. Snáď aj keď zíde z očí, nezíde z mysle. Bola by to veľká škoda.