Rodov deň

Už príprava na tento deň mala nejaké tie zádrhele, čoho dôsledkom bolo že sa udial dva týždne neskôr ako zvyčajne. Hádam to ani nebolo na škodu, lebo zdieľať chatu spoločne s nejakými indivíduami kristových nasledovníkom by mohlo mať neblahé dôsledky.
Začalo sa to tam schádzať už v piatok poobede a skončilo to hádam okolo polnoci. S pribúdajúcimi hodinami stúpala aj úroveň zábavy (úmerne s množstvom požitého alkoholu). Ale poznáte to keď dosiahnete vrchol už sa dá ísť len dolu a tak aj moja schopnosť smiať sa na starých historkách, počúvať nepočúvateľnú hudbu a udržať buľvy pootvorené, rezignovala okolo druhej (dík Bebo za zvezenie).
Zobudil som sa doma a vrátil sa na miesto určené až po dvanástich hodinách, ale o veľa som myslím neprišiel. Niektorí ľudia mali za sebou ťažké prebúdzanie a vyzerali ako mechom škrobnutí. O povznesenie nálady sa postaral Doktor s horúcou novinkou a originálnym svadobným oznámením.
Zahnať to do jednej miestnosti štyri desiatky hláv sa zdal byť neriešiteľný problém. No pre mňa neukvákaného bolo väčším problémom rozprávať skoro desať minút o blížiacom sa obrade. Úlohy boli nakoniec rozdané, pochopené a neskôr aj vykonané vcelku podľa predstáv...o tom potom.
Je to zaujímaví pohľad, keď strapatý chlapík v polodobovom - polomodernom hábe, kreslí fixkou na vajíčko podozrivé symboly.
Nemenej podozrivé sú manévre vyše štyridsiatich takýchto postavičiek smerom niekam do hôr, však o začudované pohľady náhodných okoloidúcich nebola núdza.
Hradisko na ktorom sme sa pristavili dýcha dávno zapadnutou históriou a s tou všetkých oboznámil Bebo. Bola by škoda len tak prejsť okolo a nezamyslieť sa nad tým, ako urputne museli naši predkovia chrániť svoje životy pred nepriateľom, keď boli nútený postaviť svoje útočisko až v tak kurva vysoko.
Onedlho sme sa ocitli na každoročnom mieste obradu, tento rok v skorších hodinách, aby sme sa vyhli tápaniu v lese ponorenom v tme.
Obrad akoby ani nemal žreca. V kruhu okolostojacich bol každý nejakým spôsobom účastný obradu a momenty keď jednotlivci prichádzali s obetinou a naučenými slovami boli aspoň pre mňa najsilnejšími. Vo chvíľach keď hrdo a rázne kládli žertvu k nohám modly, rozbíjali vajíčka či zborovo opakovali slová, by som bol ochotný uveriť...áno sme hodný slávy našich predkov.
Ešte chvíľu sme ako zvyčajne zotrvali na mieste a následne sa pobrali späť na chatu kde sa podával ako zvyčajne guláš a ako zvyčajne sa narazil pivný sud.
Po výstupe aj včerajšom ponocovaní to niektorých zmohlo trošku skôr a prdeli do perín už o jedenástej. Tí ostatní bojovali o dosť dlhšie, ale únava bola zreteľná skoro na všetkých. Neviem kde sa vzalo to oživenie, možno ju zo sebou priniesla nitrianska prepadová skupina... V spoločenskej miestnosti hučala hudba, pri ohni sa spievali aj dve piesne odrazu a do nich hrala aj hudba s auta...sakra nikde tichý kút!
Ranné upratovanie sa zbehlo podozrivo rýchlo, hádam aj preto že sa tam objavil chatár z tlamou plnou úloh a hádam aj preto že takmer každý priložil ruku k dielu.
Lúčenie by bolo zbytočné, lebo sme sa zišli na michalskom jarmoku v Múzeu slovenskej dediny skoro v plnej zostave. Až tam padli posledné objatia aj nejaké tie pusy (po tři).
Musím sa poďakovať, za seba i za celý Perúnov Kruh Turca všetkým čo prišli tento rok k nám. Nie len za rekordnú účasť, aj keď o kvantitu nám vôbec nešlo, ale aj za to ako aktívne pristúpili k obradu. Niekedy už to že kôli tomu prešli stovky kilometrov je hodné úcty a bez skvelých ľudí z Poľska a Čiech by to tuším ani nebolo ono.
Na tento Rodov Ďeň budem rád spomínať. Fest dík!
Žaba