Pitie piva a medoviny v archeologických prameňoch, časť I.

ÚVOD
Výroba alkoholických nápojov bola a je zvykom v mnohých kultúrach a je častým znakom ich kultúrnych a náboženských odlišností takisto ako ich sociologické či geografické podmienky. Z neskorej doby kamennej sa našli nádoby na pitie piva poukazujúce na to, že kvasenie nápojov existovalo už 10 000 rokov pred Kristom. Tiež to naznačovalo, že pivo mohlo predchádzať chlebu ako základnej zložke potravy (David 1995).
Medzi najstaršie nápoje obsahujúce alkohol na svete jednoznačne patrí pivo a víno. Poznatky o pití týchto nápojov sa nám zachovali už zo staroveku. Starí Egypťania aj Číňania poznali pivo a víno robené z ryže veľmi dobre. Rovnako bolo pitie piva rozšírené aj v Mezopotámii, celej Európe či Južnej Amerike. Hrozno sa pestovalo predovšetkým v teplejších oblastiach Stredomoria. Popri víne je takmer u všetkých európskych a stredomorských civilizácií zastúpená aj medovina. Tá sa dáva do súvislosti najmä s oslavami či náboženskými obradmi. Ale sú aj miesta, kde medovinu nezaznamenávame. Napríklad u južných Slovanov nie je doložené používanie medoviny, a to najmä preto, že sa tu vo veľkom množstve pestovala vínna réva, ktorej pestovanie prebrali od Rimanov. (Staněk 1998). Gréci pitie medoviny poznali, ale rovnako ako pivo, aj medovinu považovali skôr za podradný nápoj barbarov (Dupal 1997).

PIVO
Pivo je považované za najstarší alkoholický nápoj vôbec. Nevieme kde presne bolo uvarené prvé pivo, ale predpokladá sa, že sa začalo v krajinách úrodného polmesiaca približne 7000 rokov pred Kristom. Inak samotné slovo pivo je staroslovanského pôvodu, čo označovalo „nápoj najobyčajnejší a najrozšírenejší“ (Prazdroj.cz 2008).
Pitie piva vo forme kvasu sa predpokladá už v praveku. V Číne sa našli doklady o pestovaní jačmeňa z neolitu, ktorý sa najprv používal na žuvanie, neskôr sa začal z neho robiť nápoj, z ktorého potom vzniklo práve pivo alebo kvas. Ryžové pivo a víno sa neskôr dostalo z Japonska ešte pred dynastiou Shang (Jennings 2005).
Z oblasti úrodného polmesiaca máme doklady o používaní piva aj z najstaršieho písaného diela - eposu o Gilgamešovi. Rovnako sa nám zachoval klinovým písmom aj starý úryvok jednej sumerskej básne, ktorý sa dá preložiť ako „Kto nepozná pivo, nevie, čo je dobré! Pivo robí každý príbytok príjemnejším.“ Na pitie piva sa tu používali lievkovité poháre, alebo veľké nádoby, v ktorých sa toto pivo aj vykvasilo. Účastníci pivnej selanky sedeli okolo tejto nádoby a pomocou rákosových stebiel si poťahovali z jej obsahu (Valachovič 1993).
V Egypte sa s pitím piva stretávame počas celého trvania staroegyptskej civilizácie. U Egypťanov sa tento nápoj tešil veľkej obľube. Polia s jačmeňom sa nachádzali po celej delte Nílu. Často krát sa pitie piva zobrazovalo aj na reliéfoch či soškách. Známe zobrazenie z Tutanchamónovej hrobky zobrazuje faraóna ako pomocou slamky konzumuje tento nápoj. Taktiež je známy nález skupinky troch ľudí ako sedia pri veľkej nádobe a v rukách majú džbány naplnené pivom. Obe sa dajú vidieť v Pivovarskom múzeu v Plzni. V neskoršom období za vlády grécko-macedónskej dynastie Ptolemaiovcov (323 – 30 pred Kristom) vznikajú na území Egypta štátne pivovary. Toto obdobie je považované za zlatý vek pivovarníctva v Starom Egypte. Štát sa stal monopolným výrobcom piva a do jeho pokladnice putovali nemalé zisky. Neskôr sa licencie predávali aj iným osobám, ktoré boli štátom kontrolované a platili nemalé dane (Sládek 2007).
V predkolumbovskej Amerike sa stretávame s pitím piva okolo roku 1000, čo dokázal nedávny archeologický prieskum v Peru. Našiel sa nájdený objekt, ktorý bol interpretovaný ako veľká pivnica v ktorej sa všetko pivo vypilo priamo na mieste. V Andách sa varil nápoj „čiča“ vyrábaný z rozžuvanej kukurice. Indiáni varili alkoholické nápoje z trstinového alebo javorového cukru a aloe (Sládek 2007).
Odlišný pohľad na pivo mali antickí Gréci a Rimania. Pivo považovali za nápoj barbarov a radšej mali víno. Pivo používali skôr v medicíne ako močopudný nápoj a na prečisťovanie vnútorností. Celkovo bolo aj omnoho lacnejšie, než víno (Valachovič 1993).
Najstaršie písomné pamiatky z Pobaltia od baltských národov v súvislosti s pivom máme doložené od Pýtheása z Massílie, ktorý v roku 325 pred Kristom podnikol cestu k Litovcom, kde si všimol hradné nádržky preplnené peniacim medom a obilným nápojom. Taktiež dodáva, že tento obilný nápoj je pripravovaný u všetkých národoch severnej Európy. Aristoteles nazýva slovanské pivo „pino“ (Staněk 1998, 66).
Grécky filozof a historik Priskos na ceste rímskou provincio Panónia, ako člen byzantského posolstva Maximinia k Attilovi v roku 448 spomína, že tam usadení Slovania ich ponúkali medom, nazývaným medos a jačmenným nápojom, ktorý nazývali „kamon“ alebo „kamas“ a boli obdarovaný sladom a chmeľom (Chropovský 1985, 83).
O rozšírení kvaseného obilného nápoja u Slovanov sa píše takmer vo všetkých kronikách mnohých kláštorov. V kronike Sv. Otta sa spomína, že Luticovia museli odovzdávať pivo a med Ottovi I. Veľkému, keď pobýval so svojími druhmi medzi slovanskými kmeňmi v Pomoransku, pretože mu chutilo slovanské pivo viac než dovážané víno. Okrem jačmeňa sa používalo k výrobe piva aj ovos či pšenica, ktorá bola považovaná za luxus. V Rusku bol a dodnes sa stále robí nápoj „kvas“, ktorý sa stále teší veľkej obľúbenosti. Nestor v „Povesti vremennych let“ potvrdzuje, že Rusi chmeľ poznali a varili z neho pivo ešte za pohanských čias, odkedy sa o ňom zachovali viaceré príslovia aj porekadlá. V súvislosti so Slovanmi treba poznamenať aj to, že sa v kronikách spomína silné pijáctvo, ktoré bolo neskôr vo vrcholnom stredoveku trestané rôznymi prohibičnými zákonmi. Treba spomenúť aj to, že slovo chmeľ sa v takmer rovnakej podobe vyskytuje u všetkých slovanských národoch (Staněk, 1998).

Raslavien