MEDOVINA A INÉ VÝROBKY Z MEDU
Anglický výraz mead označuje všetky výrazy pre medové nápoje na svete. Je odvodený zo staroanglického slova medu, zo starogermánskeho meduz, slovanského med/miod, čo znamená med a medovina (v slovenčine, srbčine, macedónčine, chorvátčine sú to dve slová, ale napríklad v poľštine je miod univerzálny pre med aj medovinu), v baltskom prostredí midus, v írčine je to mid, vo welštine medd a v starom sanskrite madhu.
Najstaršie písomné zmienky o medovine, resp. medovom alkoholickom nápoji máme v hymnách Rigvédy, čo je posvätná kniha Védskeho náboženstva a neskôr hinduismu z obdobia okolo roku 1700 až 1100 pred Kristom. V staroindických Védach sa spomína, že medový nápoj im priniesli Árijovia a nazvali ho nápojom bohov a za symbol ich hromovládneho boha. Rovnako aj v staroeurópskych náboženstvách sa medovina spomína ako nápoj bohov a bol užíval sa pri náboženských obradoch. Spomína sa v staroruskej literatúre, predovšetkým v „Slove o pluku Igorovom“ či „Povesti vremennych let“. Taktiež sa spomína v mytologickom príbehu o Beowulfovi a Grendel, kde si Beowulf vybral tento nápoj počas hodovania v medovej hale.
Výroba nápojov z kvaseného medu je doložená už u starovekých Sumerov. Med bol prvým koncentrovaným sladidlom, ktoré mohol člověk získať ešte predtým, než sa začal venovať obrábaniu pôdy. Neskôr, keď člověk začal vyrábať pivo a víno, sa stala medovina skôr alternatívou k týmto nápojom tam, kde sa vínnej réve nedarilo, napríklad na území Slovanov a Germánov. Zato v antike bol sice medový alkoholický nápoj známy, ale skôr ho považovali rovnako ako pivo za nápoj barbarský. Med ale používali pomerne často k sladeniu trpkého, poprípade suchého vína. Treba ale poznamenať, že medové nápoje sa nie všade dajú považovať za medovinu súčasného, predovšetkým slovanského typu. Archeologické nálezy dokladajú medovinu z územia Nemecka z 5. storočia pred Kristom (Dupal 1997).
Ak zoberieme všeobecne výrobky z medu, tak nálezy archeobotanického charakteru, ktoré naznačujú používanie tohto produktu na pitie nachádzame v okolí Álp z bohatých hrobov okolo 1700 až 400 rokov pred Kristom, čiže obdobie približne od skoršej doby bronzovej do skorej doby železnej. Tieto objekty boli predovšetkým charakterizované ako príbytky náčelníkov kmeňových spoločenstiev (Jensen 1982, 168). Obdobné nálezy dokazujú fakt, že med, najčastejšie vo forme medoviny, hral hlavnú úlohu pri slávnostiach, kde sa dokazovala moc náčelníka danej komunity, vplyv či ekonomické zameranie a náboženská príslušnosť (Korch 2003, 125).
Dávno pred príchodom cukrovej repy a trstinového cukru sa na značnom území severnej Európy používal na sladenie jedla a nápojov med. Tiež bol pravdepodobne užívaný k odlišným kulinárskym účelom a nielen na obyčajné konzumovanie. Jeho liečivé vlastnosti mohli byť známe už predtým. Napríklad v starovekom Egypte bolo zaznamenané na papyrusoch jeho využitie v medicínskej praxi už okolo roku 1900 pred Kristom (Crane 1999, 502).
Niekoľko nálezov zvyškov medu z doby bronzovej až skoršej doby železnej nám zatiaľ dokazujú archeobotanicky dva druhy alkoholických výrobkov robených z medu. Jeden je vyrobený z vody a medu, pravdepodobne ešte ochutený korením, no nič ďalšie sa tam nepridávalo. Druhé je medové pivo, robené zmiešaním niekoľko druhov obilia, medu a vody, zriedkavo aj s kúskami bobúľ. Na robenie medového piva poznáme dva odlišné procesy výroby. V prvom sa med pridáva ešte pred procesom fermentácie. Touto metódou vzniká nápoj s vyšším percentom alkoholu, než je tomu u obyčajného piva. V ostatných prípadoch sa med pridáva až po procese fermentácie, tesne pred servírovaním a následne percentá alkoholu budú podobné ako u piva alebo slabšieho ovocného vína. Nemáme ale informácie o tom, ktorý z týchto možností bol v prehistorických dobách častejší (Korch 2005, 125). Aj v súčasnosti sa používa medové pivo, napríklad v Čechách sa vyrába rýchlym kvasením a je určené priamo k rýchlej spotrebe ako klasické pivo, no taktiež sa tento výraz používa aj pre pivo, do ktorého sa až na konci pridáva med na osladenie chuti (Dupal 1997).
Z doby bronzovej v severnej Európe máme v dvoch nádobách z hrobov nálezy zmiešaného nápoja s pridaním medu. Podobný nález sa našiel aj v Anatólii v hrobe kráľa Midasa, kde nález naznačoval nápoj vyrobený z rôznych druhov obilia, hrozna a medu (McGovern 1999). Dva ženské hroby obsahujúce tento istý nápoj v nádobe máme zasa doložený v prvej polovici doby bronzovej. Ďalší mužský hrob obsahujúci tento nápoj je zasa v lokalite La Téne a pochádza z doby železnej a čo je zaujímavé, nepochádza z hrobu, ktorý by bol bohatý, na rozdiel od ostatných podobných nálezov s týmto nápojom (Koch 2003). Stopy medu či medoviny sa našli v brezovej nádobe, ktorá bola súčasťou hrobu z Egtvedu a tekutina v nej bola vyrobená zo zmesi obilia, jahôd a lipového medu (Schier 1976).
Vo výbave včasnostredovekého hrobu v lokalite Libica nad Cidlinou – Kanín sa našiel zbytok medom sladenej potraviny, kde sa pomocou palynologickej analýzy podarilo rozpoznať medovinu a neskôr zrekonštruovať prostredie, v ktorom sa mal produkt vyrábať. Vďaka zvolenej kvantitatívnej metóde hodnotenia peľového spektra sa podarilo indentifikovať 1152 peľových zŕn. Prevažovali tam rastliny opeľované hmyzom a vetrom vyskytujúce sa v rašeliniskách, slatinách, jazerách, príkropoch, komunikačných horizontoch jamách a podobne. (Pokorný, Mařík 2006)
Medovina je nápoj, ktorý sa v súčasnosti robí z medu, vody a byliniek. Receptúry majú regionálne odlišnosti. Recepty na výrobu medoviny sú známe zo stredoveku z celej Európy. V každej oblasti ale boli pridávané rozličné byliny. V staroslovanskom období to bolo napríklad použitie lipového kvetu, mäty priepornej či medovky. Odroda „metheglín“, ktorá sa robí dodnes na území Slovenska zasa obsahovala korenia ako muškátový orech, zázvor, či vanilka.
Medovina si udržovala svoj rovnocenný status s vínom a pivom na území strednej Európy približne do 13. storočia. V 11. až 12. storočí patrilo České kráľovstvo k významným exportérom medoviny. Silnejší úpadok záujmu o medovinu pozorujeme od 14. storočia a predpokladáme, že príčinou bolo miernejšie globálne otepľovanie na území severnejšie od známych vinárskych oblastí tejto doby, čiže sa produkcia vína posunula aj na sever čo vytlačilo produkciu medoviny ako tradičného nápoja, napríklad u Slovanov. Kedže je výroba medoviny drahšia ako výroba vína, takmer sa od nej opustilo. Ďalším faktorom bolo predovšetkým rozšírenie nových destilátov z Orientu v 12. storočí (Dupal 1997).
ZÁVER
Pri výskumoch o používaní alkoholických nápojoch v minulosti sa archeológovia opierajú predovšetkým o výsledky palynologických či chemických prieskumov. Zo zvyškami tekutín sa stretávame pomerne výnimočne a to predovšetkým z keramických alebo drevených nádob. Čo sa týka medoviny tak okrem archeológie nám k tomu pomáhajú predovšetkým písomné pramene, dokazujúce časté používanie medu vo včasnom stredoveku. Sú to hlavne správy od arabských cestovateľov, ktorý zaznamenali veľkú produkciu medu vyrábaného pre potrebu výroby alkoholických nápojov. (Meduna 2006)
Z výsledkov archeologických výskumov sa dozvedáme, že pivo je najstarším nápojom v Európe vôbec. Poznatky o pití iných nápojov, okrem vody, z tohto obdobia nemáme. Medovina sa vyvinula z nápojov, ktoré v pôvodne chladnejších oblastiach neskôr nahradilo víno. Vplyvom zmeny klímy sa sem mohla rozšíriť vínna réva zo stredomorských oblastí. Aj príchodom iných nápojov z oblastí arabského sveta v stredoveku sa medovina neskôr vytratila. Naopak pivo je stále rozšírené po celom svete a rovnako obľúbené. Záujem o medovinu tak postupne upadal až sa z nej stal špecifický a pomerne ojedinelý nápoj. Najviac sa tradície výroby medoviny udržali zrejme v Poľsku, no aj v iných slovanských krajinách strednej a východnej Európy. V ostatných krajinách hlavne západnej Európy je skôr ojedinelým javom.
Raslavien
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára