HROMNICE

Vývoj sviatku bol pomerne komplikovaný. Možno predpokladať že u západných Slovanov bol sviatkom boha bleskov a búrok, hromovládneho Perúna. V dávnejších dobách, keď sa rok meral len na letá a zimy ,bol tento deň ich stretnutím. U východných Slovanov sa aj nazýval „sretenie“ - stretnutie zimy s letom.
Existujú aj náznaky, že v niektorých oblastiach sa práve tu začínal nový rok(oteplenie prichádzalo udajne skôr než dnes)a tiež opodstatnená domnienka, že práve v tento tu sa vojensky stretli naši predkovia s koristníckymi Avarmi.
Rímska obdoba –luperkálie .Luperci boli vybraní kňazi, ktorí obetovali psov, a capy, udierali okoloidúcich remeňami narezanými z ich koží. Oheň a šľahanie malo očistný charakter aj v našej kultúre a aj po páde rímskej ríše tieto zvyky prežili v cirkvou upravenej podobe. Roku 493 bolo zavedené „očistenie panny Márie a kôli stále živým pohanským tradíciám aj posväcovanie sviečok.
Sviečka – hromnička nechýbala v žiadnej roľníckej rodine. Dávala sa do okna počas búrky, k umierajúcemu na uľahčenie skonu a horela aj pri mŕtvom, aby duša našla cestu von a chránila ju pred temnými mocnosťami.
Hromnice ako väčšina významných dní, boli dňami pracovného pokoja, alebo sa aspoň zakazoval určitý druh domácej roboty - najmä šitia. U nás v Turci mal hrom zabiť človeka, ktorí by si obliekol šaty ušite na Hromnice.
Ešte v medzivojnovom období gazdiny a mládež sa chodili sánkovať, či kĺzať na ľade - aby narástlo dlhé konope. Hromničná sánkovačka bola rozšírená tak v mestách ako aj na dedinách. Podľa novín z osemnásteho storočia bratislavská šľachta pozývala na sánkovačku hostí z cisárskeho dvora vo Viedni.
Pevne veríme, že sa tento zabudnutý zvyk podarí oživiť. Bola by škoda prehliadať prijemný a zábavný zvyk, ktorý navyše vychádza z našich dávnych slovanských koreňov.

Žaba