Priadky

Priadky sa začínali v druhej polovici októbra, najneskôr však po prvom novembri a trvali do konca fašiangov. Do kúdelnej izby, chyže (býval to dom s menším počtom tam žijúcich ľudí, kde nemali malé deti) dievča po prvý raz neprišlo z vlastnej vôle. Staršie priateľky ju museli vypýtať od matky a pozvanie pre 14-15 ročné dievča znamenalo, že ho možno považovať za dospelé.
Vo štvrtok sa nemalo priasť, pôvod možno hľadať v skutočnosti, že v predkresťanskej spoločnosti to bol deň zasvätený Perúnovi a zákaz priasť pretrval až do našich čias.
Zapožičanie kúdelnej izby treba odpracovať, alebo sa za ňu treba nijak odvďačiť. Po skončení priadok musela byť čistá, zvnútra vymazaná, opravili sa otlčené steny a celá miestnosť aj s pecou sa vybielila.
Chlapci prichádzali v takzvané dievocké dni a pre dievčatá bolo otázkou prestíže len aby ich neobišli. Ak dlhšie neprichádzali, usilovali sa ich prilákať pomocou čarov – napr. zapaľovali upradenú niť, hasiac ju vodou prinesenou v ústach, pozametaný prach s popolom tej niťe vynášali na krížne cesty a pod.
Čo by si prišiel o jednej gati,
v jednej nohavici, v jednom krpci,
aj slepý, aj chromý, len aby si prišiel.
V bežných týždňoch bolo zábavy menej, no počas zimy sa našlo dosť dní, keď sa nepriadlo a večery boli vyplnené spevom, tancom, hrami, ľúbostnými čarami, ako aj prípravou zvykov a obradov, ktorých nositeľom bola dospelá mládež.
Cirkev samozrejme zaujímala voči priadkam zamietavý postoj, zúčastnenú mládež odcudzovala oko nemorálnu a kňazi priadky neraz osobne rozohnali. Zákazy boli nariaďované aj svetskou mocou, úradmi župnými, stoličnými aj obecnými. Tieto zásahy oficiálne prestali až po roku 1848. Skutočnosť, že v priebehu storočí zákazy nasledovali jeden za druhým, dokazuje aké dôležité boli priadky v kruhu mládeže.
Definitívne zanikli v súvislosti s rozvojom manufaktúrnej výroby textílii.

Žaba