Stridžie dni

Stridžie dni sú v podstate akousi predprípravou k zimnému slnovratu. Predchádzajú najvýznamnejšiemu sviatku našich predkov, pretože sa očakával zrod nového slnka. A ak sa pri slnovrate malo slnko znovu zrodiť, tak stridžie dni boli akýmsi tehotenstvom v zmysle očakávania zrodu.
Toto obdobie malo jednoznačne domáci charakter, bolo vtesnané v domcoch v intímnom rodinnom kruhu, naopak obchôdzky a sprievody boli bujaré a hlučné (na odohnanie zlých síl a škodlivých démonov). Začínali na Katarínu (25. novembra) a končili sa na Tomáša (21. decembra). Najvýraznejšie sa v ľudovej mágii, poverách a zvykoch zachovali obrady a čary na Ondreja a Luciu. Počiatkom stredoveku, už v prvej polovici decembra, prebiehali predslnovratové obyčaje s maskovanými sprievodmi a tiež s výmenou darov.
Cirkvou zavedený advent (roku 922) bol namierený proti predslnovratným oslavám a cirkev dôsledne zakazovala čiastočne aj vstrebávala prastaré zvyky.
Počas tohto obdobia sa ľudia najviac báli bosoriek a stríg a mali množstvo spôsobov ako sa pred nimi chrániť.
Najčastejšie používali ľahko a všade dostupný struk cesnaku, ktorým sa križovali nie len čelá, ale aj prahy a domové dvere, ale aj vráta stajní a maštalí (keďže strigy najčastejšie škodili dobytku). Cesnak sa jedol s chlebom a dával sa aj zvieratám (môj pes by asi nepochopil že je to pre jeho dobro), rožnému statku sa ním potierali vemená. Predo dvere sa kládla cibuľa (cez deväť koží striga neprejde), rozsypávala sa slama, šošovicu, mak (kým to striga nepozbiera a neporáta nemôže vôjsť). Zaháňanie bosoriek (pôvodne škodlivých síl, démonov) mali na starosti pastiery, ktorý s trúbami (fujary trombity) obchádzali dedinu a končili na krížnych cestách. V našom regióne chodili tak aj mládenci a na krížnych cestách robili čo najväčší hluk korbáčmi, zvoncami, pískaním na prstoch aj píšťalách, trúbením na rohoch i trúbach.
Počas celého opisovaného obdobia bolo nevítané ak by mala do domu vojsť ako prvá návšteva žena. Preto sa ráno navzájom navštevovali gazdovia a po domoch chodili tzv. polazníci, chlapci, ktorý vinšovali s oceľou (v staršej dobe s kameňom), čo zosobňovalo tvrdosť, nezlomnosť (tvrdý ako kameň), silu, pevnosť, zdravie (zdravie zo železa). Vinš z Belej (Turiec): Doniesol som vám ocele abi boli hrnce celé, abi sa vám reťazi ňetrhaľi a sekeri ňelámaľi. Dobré ráno vinšujem.
S výrobou stolčeka na odhalenie stríg sa začínalo na Luciu. Musel byť čo najjednoduchší a každý deň sa do neho len raz mohlo zaťať sekerou, tak sa po troche hotovil a v období vianoc , ak sa naň gazda usadil na krížnu cestu, alebo v kostole, uvidel ktorá zo žien je strigou. Musel na to rýchlo utekať domou kde si na ten stolček zas sadol uprostred izby a rozsypať okolo seba ochranný kruh z drobnej poživne, ako bolo uvedené vyššie.
Nesmel sa požičiavať oheň (aby v dome nevyhaslo šťastie) a vo vybrané dni sa nesmelo priasť ani šiť.
Na Ondreja sa dievky a zriedkavo aj mládenci venovali ľúbostnej mágii a vešteniu, vždy u toho bolo veľa smiechu i napínavého očakávania. Spôsobov mali malé „čarodejnice“ toľko, že ich zhrnutie by prekročilo kapacitu tohto blogu.
V Turci varili halušky s vloženými lístkami na ktorých boli mužské mená, liali vosk, neskoršie olovo tak, že dievčatá kľačali držiac misku s vodou nad hlavou a druhé nad ňou cez kľúčovú dierku lialo do misky roztopený vosk (olovo). Potom podľa tvaru hmoty , alebo jej tieňa určovali kto si ich vezme.
Tiež triasli ploty, ako napríklad v Košťanoch nad Turcom:
Plote, plote trasiem ťa
Svätí Ondrej prosím ťa
aby si mi dal zňaťi
s kým ja buďem pri sobáši stáťi
O kom sa im tej noci snívalo ten sa mal stať ich mužom.
Najvýznamnejším dňom bol deň Lucie – 13. december. Lucia zo Sirakúz zomrela ako martýrka okolo roku 300.Vnúteného, pohanského ženícha očarili jej oči a tak mu ich poslala v miske za čo dostala od panny Márie ešte krajšie.
Historka je to síce pekná ale v ľude sa napriek oficiálnej verzii verilo, že to bola najväčšia z bosoriek.
Isté je že u západných Slovanov prebrala určité prvky staršieho, ženského božstva, najpravdepodobnejšie Mokoši. Z etnografických výskumov vyplýva že bola ochrankyňou žien, bdela nad ich prácou, starala sa o spracovanie ovčej vlny, ľanu a konope. Obracali sa na ňu pri veštení, ale sa jej i báli, pretože trestala porušenie zvykov, najme porušovanie pre ten deň zakázaných prác. Pôvod jej mena môžeme odvodzovať od baltoslovanského základu makstyti - pliesť, mekstiti – viazať.
Na pochôdzku chodili Lucie (na Nitre ich volali bohyňami) zaodené v bielom, so šatkou stiahnutou na pomúčenú tvár s husím krídlom a vymetali prach a pavučiny z rohov zvačša v kúdelných izbách (domy kde sa priadlo). Nič nehovorili aby ich nebolo poznať. Bolo to tajomné a čiastočne strašidelné. Z času hádzali ľudom cez okna mačky a nechávali v oblokoch tekvice vyrezané do tvaru lebky, so sviečkou vo vnútri.
Kult Mokoši bol veľmi silný. Ešte v šestnástom storočív spovednej predlohe pre ženy uvádza otázka či nechodí ku Mokoši. Tento kult sa udržal ešte dávno po tom čo ostatný bohovia upadli do zabudnutia a potvrdzujú to aj niektoré miestne názvy v ktorých sa zachovalo jej meno.

Žaba