Zamyslite sa!

Žijeme v dobe rýchlych zmien. V dobe, v ktorej si ľudia prestávajú vážiť samých seba a nieto ešte aj samotnú matku Zem. Každý kúsok zeme je poznačený človekom a jeho vplyvom, či už kladným alebo záporným pre prírodu samotnú.
Veď v časoch nedávnych len kde tu stála, na našich prekrásnych kopcoch, nejaká budova. Dnes, na každom kroku vyrastá jedno rekreačné stredisko za druhým, z čoho máme mi ľudia úžitok, no pre prírodu to prináša veľa problémov. Ľudia navštevujú čoraz viacej miest na horách a stavajú na tých miestach, na ktorých by nemali. Dá sa dokonca hovoriť o expanzii. No príliš veľa ľudí vytvára v prírode určitú nerovnováhu. Človek do nej príliš zasahuje a ani si to neuvedomuje. Všade sa vyvážame na autách, sme príliš hlučný, hromadíme smeti. Týmto narušujeme poriadok a stabilitu v prírode.
Pri mojich potulkách lúkami a lesmi stretávam čoraz viac ľudí, slušných i neslušných. S tých slušných mám samozrejme radosť. Vždy ma poteší príjemný rozhovor s niekým, s kým zdieľam podobný názor v otázkach ochrany prírody. No stretávam aj takých ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že sú turisti či niečo podobné, no majú od nich veľmi ďaleko. Mýlia si prírodu s mestom a to nie je dobre. Nechápu to, že každé odhodenie odpadku či zanechanie zlej stopy po sebe ma síce pomalý, no isto zlý dopad na živú i neživú kultúru v krajine, v ktorej sa nachádzajú. Na turistických chodníkoch, ba dokonca mimo nich nachádzam mnoho vecí, ktoré tam nepatria, počujem hluk, ktorý sa šíri do diaľky. Toto teda nie sú turistické návyky. Podobným ľuďom by som doporučil vyblázniť sa niekde na diskotéke.

Hlavným problémom, ktorý chcem predostrieť, je však príroda plná živočíchov. Takýto ruch, či už pohyb ľudí alebo stavebný, im veľmi škodí. Ich priestor, potrebný pre život sa stále zmenšuje. Lesná zver sa plaší a hľadá si útočisko na iných miestach. Koľkokrát si nemôže nájsť potravu a tak je nútená zájsť nižšie, do obývaných oblastí, kde nachádza obživu väčšinou v kontajneroch alebo zacíti zvyšky potravín, ktoré niekto vyhodil. Takáto zver už nie je plachá a postupom času si zvykne na človeka, čo samozrejme nie je dobré ani pre jedného. Neskôr môže zahynúť, pretože si zvykne na to, že ľudia ju nakŕmia. V tom druhom prípade nastane to, že stratí zábrany a napadne človeka, čo sa zvykne skončiť jej odstrelom. Je to žiaľ tak. My narúšame kolobeh prírody.
Ako majú potom prežívať lesné živočíchy už asi nezaujíma nikoho. Peniaze sú v tomto prípade asi dôležitejšie ako život. A aby sme sa týchto lesných neprajníkov zbavili, tak roznášame, že sa zrazu premnožili. Ale opak je pravdou. To ľudia sa na horách premnožili. To my im zaberáme to, čo im patrí – životný priestor. Vyháňame ich z územia, ktoré je ich. Vyrubujeme čoraz viac lesov. Už nezbierame lesné plody tak, ako predtým. Už sme zabudli na dôležité heslo: ber si z prírody len toľko, koľko potrebuješ. Na čučoriedky, maliny či černice sa chodí ako na brigády a popri cestách sa potom predávajú. Má toto zmysel? Zobrať druhému to, čo potrebuje pre vlastné živobytie? Čo má tá zver jesť? Z čoho má žiť?
Opäť sme na príčine my, ľudia! Prečo nehľadáme iné riešenia ako si zarobiť? Tieto problémy dnes vôbec nikoho nezaujímajú.

Krútim hlavou nad týmito problémami. Chránené územia nikomu nič nehovoria. Každý sa zaujíma len o seba. Som teda zvedavý, čo nájdem v lese či na lúke o pár rokov. Už teraz je málo miest, kde je počuť vypiskovať drozdov, vidieť srnky ako sa pasú či zbadať krúžiť myšiaka. Veru, aj ovečky sa už vytratili z našich lúk.
Veď, stačilo by sa nad tým len trochu zamyslieť. Naozaj musíme robiť spomínané negatíva? Nestačí sa nám pokochať krásami prírody a nebyť pritom hlučný? Zobrať odpadky späť domov a vyhodiť ich do koša? Nejazdiť všade autom, ale radšej na bicykli? Je to také jednoduché. Uvoľniť sa po každodennom strese v práci, no neuškodiť tým druhému. Radšej mu pomôcť. V tomto by mala spočívať naša múdrosť. Poznaj a chráň.

Neviem a ani si nechcem predstaviť, čo sa stane neskôr. No mám nádej, že ľudia sa umúdria, ibaže väčšinou býva už neskoro.

Ľudia, zamyslite sa!

Bebo