Turice

Boli v predkresťanskom období veľmi významním sviatkom a ich hlavným znakom bolo naďalej používanie zelene ako symbolu bujnejúcej vegetácie.
Kronikár Nestor opísal sprievody, v ktorých dievčatá predstavujú stromy, najmä brezy a topole. Iní šli v maskách zvierat, odohrávali sa predstierané zápasy, nechýbala hudba a tanec.
Vo väčšej časti Slovenska sa tieto sviatky nazývali Turicami (názov súvisí s používaním masky tura, tiež sa zachovala maska turoňa a jej presun do fašiangových sprievodov je bežný jav spôsobený zákazmi cirkvy a s ním spojeným presunom zvykov). Na severe sa nazývali zelenými sviatkami, na východe a čiastočne aj na juhu stredného Slovenska to boli Rusadlá, v Čechách napríklad letnice.
Aj tu bola súčasťou obradov súvislosť so zomretými predkami.S očakávaním pomoci od mŕtvych sa stretávame vždy pri tých obradoch, ktorým sa pripisovala veľká dôležitosť. Podľa predstáv sa slávností zúčastňujú aj mŕtvy predkovia rodu. Na záver slávností sa inscenovali bojové výjavy v maskách, ktoré mali duše donútiť, aby ustúpili z prostredia živých.
Podľa Kosmovej kroniky českej v tomto čase vidiečania podľa pohanského obradu usporadúvali na rázcestiach a križovatkách hry akoby na odpočinutie duše i „bezbožné kratochvíle, jež rozpustile provozovali nad svými mrtvými , volajíce prázdne stíny a majíce škrabošky ve tvářích. Aj v niektorých oblastiach Slovenska prevádzala dospelá mládež hry za použitia masiek v miestnosti, kde ležal mŕtvy.
Ťažisko turičných zvykov sa viazalo k vode. V 6.stor.n.l. Prokopios napísal, že Slovania nad Dunajom uctievajú rieky, vodné víly a iné božstvá a prinášajú im obety.
Kniha nariadení uhorského kráľa Ladislava z poslednej tretiny 11.stor.n.l. prikazuje, že ktokoľvek podľa zvykov prostého ľudu dáva obety vedľa studničiek, ku stromom, prameňom, má za trest odovzdať vola.
A opäť Kosmas: dedinčania v utorok alebo v stredu cez Letnice prinášali dary, pri studničkách zabíjali obete a obetovali zlým duchom.
V dôsledku trestov obetovanie vodám na Turice zaniklo, no ľudové zvyky naň jednoznačne odkazujú. K tomu patrí jarné čistenie studničiek a prameňov v chotári a povera, že do Turíc museli byť všetky čisté. Podľa predstavy dodržiavanej ešte v medzivojnovom období chotár, ktorý tak neučiní bude trpieť nedostatkom vlahy. Obvykle táto práca patrila k povinnostiam mládeneckých družín, inde tak činili vdovy (aby vodný zdroj nevyschol ako nikdy nevysychajú ich slzy). Na celom Slovensku sa až do druhej tretiny 20 stor. venovala pozornosť hostečným studničkám. Chorí z nich na svitaní naberali vodu a umývali si postihnuté miesta kusom vyberanej látky, ktorú nechávali v blízkosti na kríkoch a konároch stromov. Išlo vlastne o obetu a tiež vieru že chorobu si neodnesú so sebou, ale ostane na tomto mieste.
Tiež je nutné spomenúť voľby turičných kráľov. Stal sa ním mládenec, ktorý vyhral určitý zápas alebo pretek, či ho proste zvolila mládenecká družina. Súvisí to zjavne s rannými zvykmi roľníckych kultúr, keď každoročne vyberali fyzicky zdatného mladého muža, ktorý zosobňoval vitalitu zeme.
Stavanie kráľov bolo u nás celé stáročia zakazované. Artikula evanjelickej cirkvy z roku 1585 zakazuje na rusadlá stavať kráľov a poriadať tance. Za opovážlivosť stavať kráľov ťažko pokutovali obyvateľov Janoviec a Pavloviec. V dôsledku nepochopiteľne vysokých trestov stavanie turičných kráľov zaniklo v osemnástom storočí.
Najodolnejšie proti zákazu sa ukázali zábavy mládeže, ktoré ako majálesy existujú do dnes.

Žaba