Aj napriek zdaniu jednoznačného významu vynášania moreny, nie je dôvod tohto zvyku jasný.
Od dávna nosili po obci figurínu ženy, zriedkavejšie muža, no niekde aj oboch, ktorú neskôr trhali alebo pálili a nakoniec hodili do vody. Verilo sa, že sa tým urýchli odchod zimy. V starších obdobiach totiž figurína symbolizovala smrť, zimu, vôbec negatíva, ktoré zo sebou prináša toto ročné obdobie a čoho sa chcela obec zbaviť. Jej zničenie však neprinášalo nič pozitívne len sa otvoril priestor pre obrady, ktoré mali prosperitu zabezpečiť. Staršia funkcia sa odhaľuje tam, kde sa zvyk zachoval v pôvodnej forme: keď figurínu pália, trhajú, kameňujú a topia. Novšia vychádza na povrch tam, kde figurínu už neničia, ale slamu z nej odkladajú na podloženie hydiny, ktoré má zlepšiť jej nosnosť, u dobytka dojivosť, alebo popol z Moreny rozsypávajú na polia v očakávaní lepšej úrody.
U všetkých západných Slovanov sa stretávame s predstavou, že vynesením smrti bude obec chránená pred obávaným morom. V tomto prípade morenu nevynášala mládež, ale dospelí a máme o nej aj najstarší písomný odkaz z roku 1366, keď tento zvyk pražská synóda zakázala.
Nedá sa však vylúčiť ani názor, že ako aj v iných poľnohospodárskych kultúrach aj u Slovanov obetovali pôvodne vybraných mladých ľudí, alebo zajatcov pretože taká obeta bola najhodnotnejšia a v zmysle podobnosti mala nakloniť priazeň bohov, kúpiť si životaschopnosť, plodivosť zeme. Neskôr samozrejme bola ľudská obeť nahradená figurínou.
Na južnom Slovensku volali Morenu Kyseľ, Kyselica, Kyseľova žena. Kyseľ bolo tradičné jedlo v období zimného pôstu. Pripravovalo sa z kapusty varenej s hríbmi, cesnakom a zápražkou.
V Turčianskych chotároch mal zvyk značne rozvinutú formu. Dievčatá zhotovili figurínu zo žrde, slamy a starších kusov šatstva, v predvečer smrtnej nedele v dome kam chodili zvyčajne priasť. Na svitaní druhého dňa ju niesli dedinou:
Muriena, Muriena za kohos umrela?
Za starého dedku čo má bradu riedku...
Z dolného konca ju odniesli k rieke a z mosta ju hodili dolu. Rovnakú cestu vykonali chlapci keď na kratšej žrdi niesli dedka v Turci zvaného tiež Dido, Donda
Dedko náš dedko, požral si nám všetko.
Nič si nám nenehal, tak si sa dobre mal...
Jedno s dievčat sa prezlieklo akoby za nevestu, držiac v rukách malú jedličku ozdobenú stuhami, predstavujúc kráľovnú. Iné dievča nieslo košík a ostatný zástup spieval.
Vyniesli sme, vyniesli sme Murienu zo vsi...
Šli dedinou a za veršovania zbierali podarúnku, zväčša vajíčka a slaninu, z ktorých večer urobili praženicu, na ktorú pozvali mládencov a spoločne sa zabavili.
Žaba
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára