Horúcou ihlou

Celá naša akcia bola šitá horúcou ihlou. Lepšie by bolo nazvať ju skôr výletom vo dvojici. Začala sa v Banskej Bystrici kde sme si chválabohom stihli dať pivo ešte pred odchodom autobusu do Malachova a bohomžiaľ nestihli uzrieť ako na námestí pod zámienkou získania nejakého rekordu balia kostolnú vežu do toaletného papiera (tak je jasné že sa tam hovno skríva).
V Malachove bolo krásne počasie, no jasne že nevydržalo dlho a len čo sme uschli začalo pršať znovu. To sa potom v priebehu dňa aj noci opakovalo niekoľkokrát k čomu sa pridal aj vietor (ktorý mimochodom zabránil aj ofačovaniu kostolnej veže).
Pod Smrečníkom nás uvítala medvedia stopa viditeľná aj z vrutlníka. Bola osamotená, tak sme sa dovtípili, že tam chodí niekto z perúnovho kruhu (žiadne mená) s preparovanou labkou zastrašovať náhodných turistov.
Počasie nám ubralo odhodlanie niečo v ten deň urobiť a tak sme sa zmohli len na kŕmenie a sosanie piva s medovinou. To nám dodalo odvahy a tak sme si ani nezhotovili ostré koly na odstrašenie medveďa (pracovný názov to má dištančná bakuľa a držíte si s ňou macíka na dištanc ak kým sa k vám nedostane na dosah tlamy – dištančnou bakuľou si potom môže vyšpárať zuby nech mu tam dlho nesmrdíte).
Ako rýchlo sme k odvahe prišli, tak rýchlo nás aj opustila, len čo došlo k spánku nastala zima (neverte vojenským výstrojnym súčiastkam). Som presvedčený že všade naokolo bolo leto len u nás na vŕšku bolo hlboko pod nulou. Beba vyháňali z prístrešku občasné črevné incidenty, mňa zas to pivo v mechúre...proste krásna noc a ráno na seba nechalo dosť dlho čakať.
Ráno po odmrznutí sme sa predsa len rozhodli niečo urobiť a tak sme sa pustili do strúhania novej modly. Šlo to skvelo, behom dvoch hodín som zlomil dve dlátka a asi dvadsať krát sa klepol po palci. Naštastie Bebo pracoval bez nehôd a tak sme na hrubo volačo vyrúbali a výsledok schovali neďaleko. Bude to chcieť ešte mnoho trpezlivosti a zlomených dlátok.
Bolo na čase pobrať sa domov ( tj. dopiť čo ostalo a zbaliť vďačné vojenské výstrojné súčiastky). Škoda že v Kremnici sme nenarazili u Buba na nikoho známeho, ale zas na druhú stranu, cestou na vlakovú stanicu sme narazili na sympatických Rómov a jedna z šarmantná pani z tlupy ma slušne požiadala aby som jej dal svoj klobúk. Znelo to lákavo, ale aby som ju uchránil od používania vďačných vojenských súčiastok odolal som jej ponuke.
No a po nastúpení do vlaku si už nič nepamätám. Dodnes som to nedospal.
Žaba